Paríž bol včera večer mokrý a unavený. Ten druh vlhkosti, ktorý lezie nielen za krk, ale aj do myšlienok. Ulice pod oknami sa leskli ako staré zrkadlá a svetlá áut sa v nich lámali na kúsky – presne tak, ako sa lámu ilúzie, keď človek zistí, že svet nefunguje podľa morálky, ale podľa protokolov. Romantická noc s agentkami DGSI? Možno. Koňak, ticho, šum Paríža pod […]

Sedím v mojej obľúbenej reštaurácii La Rotonde. Camilla sedí pri mne. Dvadsať +, Paríž v očiach, ľahká vôňa parfému Chanel Chance zmiešaná s červeným vínom z Bordeaux. Má na sebe krásne červené šaty na ramienkach, ktoré by aj z kamenej sochy spravili objekt hriešnej túžby. Pozerá sa na mňa tak, že by som bol schopný opustiť vlastné zásady a tváriť sa pritom, […]

Ráno som sa zobudil sám. Poslepiačky som sa snažil nahmatať hebké Camillino telo, ale posteľ bola prázdna. Z obývačky som spoza zatvorených dverí začul nezreteľný, tlmený rozhovor. Kto si nás takto ráno dovoľuje budiť? Poštár? Domovník? Vstal som a podišiel k dverám. Roztvoril som ich. Vzduch v miestnosti by sa dal krájať. Bolo to ako pred búrkou – ticho, horúčava […]

Ráno v Paríži vie byť niekedy kruté. Svetlo, ktoré sa odráža od čiernych bridlicových striech, neodpúšťa nič – ani rozhádzané šaty na dlážke, ani otázky, ktoré visia vo vzduchu ako vystrelené náboje. Camille stála pri okne, zabalená len do mojej košele. Vyzerala v nej krehko, ale pohľad, ktorým prebodávala fotografiu na mojom sekretári, bol ostrý ako čepeľ. Na […]

Sedel som v zadnom rohu baru Les Deux Magots, tam, kde tieň dopadá presne tak, aby ste videli všetko, ale vás neuvidel nikto. V pohári mi perlilo šampanské Krug – ročník, ktorý si pamätá lepšie časy, než sú tie dnešné. Pozeral som na dvere a čakal na Camille. Keď vošla, v bare na sekundu zastal čas. Mala na sebe len jednoduchý trenčkot od Burberryho a […]

Ráno na Rue de l’Université malo chuť čiernej kávy a drahého parfumu. Keď som sa preberal, Matilda a Florence ešte spali – prepletené telá v hodvábnych plachtách od Fretta, obraz, ktorý by aj Caravaggio maľoval s trasúcimi sa rukami. Nechal som im na nočnom stolíku vizitku s adresou môjho hotela a pozvanie na spoločnú poobednú kávu v Café de Flore. […]

Do Paríža som priletel z Ankary v hustom daždi. Ten typ chladného, jesenného dažďa, čo sa neponáhľa vypršať z ťažkých, oceľových mrakov, len ti dá čas rozmýšľať, kde si urobil chybu a prečo sa aj tak chystáš urobiť ďalšiu. Staré parížske letisko Orly ma vypľulo ako dobrého známeho. Bez otázok, bez zbytočného úsmevu. V ruke som mal len pas, veľkú cestovnú […]

Už hodinu čakáme na dráhe letiska v N’Djamene v lietadle pripravenom na štart a cítim, ako mi srdce bije rýchlejšie než zvyčajne — nie zo strachu, ale z očakávania. Nevyzerá to perspektívne. Letisková dráha, i celé mesto sa čoraz viac zahaľuje do tmavožltej hmly. Zreteľne vidím, ako na krídla nášho lietadla sadá jemný, žltý závoj. Púštny piesok zo Sahary […]

Vždy, keď si myslím, že už mám za sebou najosamelejšiu misiu svojho života, príde niečo, čo ma presvedčí o opaku. Ale uznajte – tajne dostať z krajiny človeka, utečeného z pár kilometrov odtiaľto vzdialenej jordánskej väznice, ktorého útek zburcoval celé Jordánsko, to je už sama o sebe scéna, ktorú by normálny človek chcel vidieť len v kine. Ja som však […]

Priletel som z Tel Avivu do jordánskej Aqaby v tom ospalom čase popoludnia, keď sa horúčava len neochotne vzďaľuje z rozpálených plôch letiska. Vzduch tu má osobitý charakter – ako keby sa všade držal pach horúceho železa a slaného mora. Arabské leto je večný test, či to človek ešte zvládne, alebo to už nechá tak a presťahuje sa niekam, kde je klíma vynález, nie […]