Singapurský večer s Banksym

29. mája 2026 06:00, Prečítané 351x, rescueranger, Nezaradené

Tento posledný mesiac bol pre mňa extrémne hektický. V priebehu jedného mesiaca som pochodil polovicu sveta. Našťastie mám stále dosť zdrojov z uliatej výslužky z Orbánovej neúspešnej volebnej kampane.

Po emotívnej rozlúčke s fotografkou Míšou na šanghajskom letisku a následnom päťhodinovom lete som doletel do Singapuru. Taxíkom som sa odviezol do skvelého hotela Ritz Carlton Millenia v zátoke Marina Bay a po registrácii na recepcii a vypočutí si úvodnej konverzácie: Ste v Singapure prvý krát…? reštaurácia je na vrchnom poschodí s výhliadkou na mesto, raňajky sú od siedmej… po náročnom lete som si oblečený ľahol na posteľ, zmožený cestou, aj tou vysokou vlhkosťou vzduchu, lebo čím viac sa blížite k rovníku, tým je vyššia. Zadriemal som, zobudil som sa až podvečer. Časový posun oproti Šanghaju tu nie je veľký, v Európe by som mal väčšie problémy vstať. Tak som sa iba osprchoval, prezliekol a vyviezol sa hore do reštaurácie na najvyššie poschodie. Na takú obedovečeru.

Musím uznať, z mojej vane bol impozantný výhľad na celú zátoku Marina Bay. Okolité mrakodrapy, obklopujúce zátoku, boli prekrásne nasvietené a celej zátoke trónil hotel Marina Bay Sands – to je ten s tým unikátnym megabazénom na streche, položeným ponad jeho tri hotelové veže. Takto sa stavia, páni architekti… s invenciou, nie podľa šablony a obmedzeného rozpočtu…

***

Povedal som si, že by nebolo od veci sa tam ísť konečne pozrieť. Už iba pre ten pocit, keď už som tu, príjemnou prechádzkou okolo zátoky. Na recepcii hotela okázalo trónil moderný obraz od umelca Banksyho – to je ten tajomný street-artový umelec, ktorý sa zrazu niekde na svete objaví, nakreslí krásne a trefné graffiti a zmizne. Robí to rýchlo a nepozorovane, lebo maľuje cez šablóny, vopred pripravené na mieru vyhliadnutého miesta. A nikto nepozná jeho identitu. A jeho diela sa hneď stanú umeleckými ikonami a jeho obrazy sa na aukciách predávajú za horibilné sumy.

Tam som zaplatil dosť vysoké vstupné za vstup na roof top vyhliadkovú terasu a o hodinu som už sedel v bare na terase pri slávnom bazéne Infinity. Musím povedať, že ten bazén sám o sebe nejaká veľká sláva nie je. Má taký surový vykachličkovaný vodný prepad, oddeľujúci ho od zábradlia, ktoré už sem-tam začínajú korodovať, čo je ale pochopiteľné, veď je tu extrémne vlhko a slaný morský vzduch tiež spraví svoje. Ale ten výhľad stojí fakt za to. I tie ohurujúce selfie, ak sa správne našteľujete.

Popíjal som vesper martini a presne v duchu Murphyho zákonov, že Slovákov nájdeš všade na svete a hlavne vtedy, keď po tom najmenej túžiš, tak i tu sa objavili dve grácie. Ale treba povedať, že ma výnimočne potešili svojim uhladeným správaním.

***

Slováci si všade, snáď okrem Chorvátska myslia, že im naokolo nikto nerozumie a že sú všade jediní svojho druhu. Ale i tu na streche tohto luxusného hotela som za tú hodinku začul zopár slovanskými jazykmi hovoriacich silikónových krások, doprevádzanými mladšími i staršími partnermi, poctivo pracujúcich na svojich hrubých krčných svaloch, robiac si spoločné selfíčka z bazénu. Asi sú to všetko holiči, zlatníci a umeleckí maliari, to len tak laicky hodnotím podľa dohola ostrihaných hláv, hrubých reťazí na krku a tetovaní na všetkých možných i nemožných miestach. Ale všetci sú tak trochu v strehu, majúc doma zbalený necesser s pyžamom a zubnou pastou, tí predvídavejší i objednaným hrobovým miestom a na povel pripraveným drahým advokátom, keby niečo…

Takým sa však neprihováram, o čom by som tak s nimi mohol debatovať? O daňových rajoch, DPH-čkových karuseloch, cinknutých eurofondových projektoch, nesplatených súkromných pôžičkách, dubajských eskortoch, či o čom? Nie, táto sorta ľudí je mimo moje kruhy.

Biele ponožky v sandáloch…

Ale tieto dve ženy v hotelovom bare pri bazéne, to bola iná klasa. Nepotetované, neopiercingované, čisté ženy, na prvý pohľad také slušné, poctivé ženušky, nebudiace zbytočnú pozornosť. Tak si tu samé sedia na terase, debatujú medzi sebou pri vedľajšom stole a popíjajú svoje Mojito. Tak som ich virtuálne pozdravil zdvihnutým pohárom, spravil vzdušné čin čin a po slovensky im zaželal krásne sviatky.

Na moje prekvapenie oni prekvapené neboli, lebo si už skôr všimli moje … biele ponožky v sandáloch… nie, robím si srandu… iba som si neustrážil hlasitosť reproduktora na mobile pri prehrávaní obdržanej hlasovej správy, takže si ju nechtiac po slovensky vypočuli a kým som na obrazovke vyťukal zníženie zvuku, tak si stihli uvedomiť, odkiaľ pochádzam.

Také letné ženy…

Katka a Ivetka. Kolegyne. Také dovolenkové, letné ženy. Obe okolo päťdesiatky, ale niečo také sa len tak nevidí. Vôbec som im nevedel uhádnuť vek, čo je u mňa nepredstaviteľné, ale tieto dve ženy mali tak skvele udržiavané telá a pokožku, že vyzerali na tridsať. I mentálne, no ale nedivím sa, lebo zjavne dostávajú najlepšiu starostlivosť a preto boli extrémne v pohode.

Katka vyzerá tak chlapčensky, má veľké a prekrásne ústa, štíhlu chlapčenskú postavu, s adekvátne primeranými prsiami, kratšie blond vlasy a pohyby gymnastky. Žena do voza i do koča. Či skôr

do gazíka i mercedesu. Taká čiperka. Ivetka je skôr taká pomalšia, vážnejšia, dlhovlasá blondína, čo si potrpí na vyberané maniere a jemné spôsoby. Vysoká špajlička v balerínkach, akoby sa hanbila za svoju výšku. Tá by sa nedala namotať na nejakú divočinu, na trampovanie či bungee jumping. To Katka by si dala povedať hneď. Ale vzťah k peniazom majú rovnako zodpovedný, neutrácajú, hoci by mohli. Grey women.

Tak sme začali debatovať, na rozdiel od ostatných tu prítomných slovanskými jazykmi hovoriacich hostí som vyzeral nevýstredne, nenápadne, taký grey man, takže veľmi rýchlo som u nich vzbudil dôveru. Mojito striedali Mojito a po hodine sa už Dámy príjemne odviazali. Našťastie ich nenapadlo hádzať sa do bazénu, nemal som chuť robiť im Baywatch.

***

Ale vyliezla z nich zaujímavá vec. Pred štvrť rokom si podali na polovicu Eurojackpot, ten celoeurópsky a vyhrali tretiu cenu. To bolo vtedy, keď padol ten rekordný, stomiliónový jackpot. Ale i tretia cena potešila. Naša šanghajská výhra s Míšou je aj proti nej iba na zasmiatie.

Rozdelili sa pekne na polovicu. Kúpili si v tajnosti dva susedné apartmány v Londýne, priamo v drahom centre Londýna, v dome známom ako Florin Court. Ak pozeráte seriál Hercule Poirot, tak to je ten dom, kde Poirot býval. A teraz tam majú svoje luxusné apartmány Katka s Ivetkou. Kus histórie s Agathou Christie v cene.

Hlavne žiadny stres, žiť v pohodičke. To robí divy…

A za zvyšok peňazí cestujú. A viete, kto je ich susedka? Herečka Helen Mirren!

Obe Dámy i napriek výhre ostali pri zmysloch, nedali si spraviť žiadne silikóny, kačacie pery, predĺžené vlasy, vysekané lícne kosti a brady. Nie, prirodzená krása, výsledok ajurvédy, eko-bio-raw stravy i životného štýlu. Hlavne žiadny stres, žiť v pohodičke. To robí divy. V ich korporáte ani len netušia, v akom sú balíku, aký nemá ani ich slovenský korporátny riaditeľ.

Ale tieto ženy su chytré, predvídavé, nedali v práci okázalo výpoveď, nekúpili si vily na Slavíne, drahé SUVčka, tri vuittonky na každý deň, luxusné handry a lodičky, ako keby ich zajtra mali prestať vyrábať, ani nevystatujú na facebooku a instagrame na obdiv svoje luxusné dovolenkové pobyty. To by si ich rôzni hrubokrkí umelci veľmi rýchlo našli, tak ako každého neopatrného novozbohatlíka, ktorý príliš hlasno okolo seba špliechal. Ako hovorí jeden český filozof: nie je bohatý ten, kto má veľa peňazí, ale ten, o kom sa to nevie.

***

Navrhol som dámam, aby sme dnešný večer strávili v nejakom tanečnom podniku v Marina Bay. Našiel som tam jeden vychytený podnik, kde sa nekonáva žiadna divočina pre odviazaných investičných bankárov, čo potrebujú v piatok resetovať hlavy tvrdým chlastom, ale decentný podnik s kvalitnou jazzovou hudbou Cool Cats na Beach road v centre, asi pol kilometra od môjho hotela. Bolo rozhodnuté.

Dopili sme, ja som sa odišiel nahodiť do gala do svojho hotela a za hodinu ma moje dve dámy čakali v taxíku pred mojim hotelom. Prišli nahodené štýlovo, v dlhých voľných šatách, tak letne, ako pravé letné ženy.

Prešli by sme sa tam i pešo, ale dámy mali na svojich prekrásne nalakovaných nohách vysoké lodičky, tak som ich chcel ušetriť útrapám pešej chôdze.

Jazzový koncert už bol v plnom prúde. V celej sále rozvoniavalo kadidlo, čo je tu v Ázii bežný odér, na ktorý si zvyknete veľmi rýchlo. Sadli sme si k poslednému voľnému stolu, čiastočne už obsadenému. Diváci boli zväčša miestni Singapurčania, ale asi štvrtina boli Američania a Briti, ktorí tu pracujú. Sem tam sa zopár ľudí pohupovalo po parkete, ale tanec je dnes len takým večerným zákuskom.

Sedeli sme vedľa jednej peknej Britky. Medzi skladbami sme sa rozprávali medzi sebou i s Britkou, ktorá sedela sama pri našom stole.

Toto ťa uživí?… pýta sa jej Katka trocha indiskrétne…

Povedala nám, že je grafická dizajnérka, príležitostná maliarka, copywriterka na voľnej nohe. Pri miešaných drinkoch sme sa rozprávali o farbách, ručnom miešaní nezvyčajných odtieňov, tieňovaní, o street-arte, Jeanovi-Michelovi Basquiatovi, o výrobe a maľovaní cez šablóny, také dosť technické veci, ja som jej hovoril o svojom záujme o holandských krajinkároch i o svojom neobyčajnom zážitku v Haagskom múzeu Mauritshuis.

V mobile mi ukázala postup výroby grafických šablón, keby ma to niekedy začalo baviť… pritom, ako scrollovala fotkami, som si všimol množstvo vyfotografovaných graffiti. Od holých stien na začiatku, až po výsledný efekt. Samé známe obrázky: Dievča s balónom, Vianočný pozdrav, Holubica, Anjel, Dievča s bombou. Samý Banksy…

– Toto ťa uživí?… pýta sa Katka trochu indiskrétne Britky.

– Občas niečo predám na aukcii a z toho žijem… hovorí Britka s úsmevom. A niekedy moje dielo i vydrží viac než jednu minútu po predaji… zasmeje sa lišiacky.

O jedenástej hodine sme začali byť trochu unavení, predsa len sme mali náročný deň, ja dokonca spojený s príletom. Rozhodli sme sa peši vrátiť na hotel, nakoľko Singapur v noci je prenádherný. Dámy však tie ich nové lodičky tlačili, tak sa vyzuli a po príjemne teplej, hladkej dlažbe išli bosé. Ich krásne nalakované nechty na dlažbe priam svietili, bol to priam rozkošný pohľad. Užíval som si túto cestu. Bola to krásna a nezabudnuteľná prechádzka popri zátoke, kochali sme sa vysvietenými budovami, zrkadliacimi sa vo vodách zátoky. Všade bolo veľa ľudí, ktorí si tiež vychutnávali nočnú prechádzku. Prešli sme sa i slávnou Skyway s umelými vysvietenými gigantickými stromami. Cítili sme sa ako v pravekej džungli prvohôr.

Na recepcii ich hotela Marina Bay Sands sme sa rozlúčili a sľúbili si, že zajtra sa stretneme na večeri v ich hoteli. Pešo som došiel vysvieteným nábrežím do môjho hotela, v hlave sa mi stále premieľal dnešný hektický deň. Moje myšlienky sa mi vracali k tým graffiti v mobile neznámej Britky.

Nedalo mi to, po príchode na izbu som zavolal môjmu kamarátovi Gáborovi do Budapešti. V Maďarsku je práve v túto hodinu rušný pracovný deň.

Všetci hľadajú muža…

Gábor má vďaka svojej práci na vládnom úrade prístup do Schengenského informačného systému. Požiadal som ho o službičku, či by pre mňa nespravil nasledovnú vec: z internetu som si za hodinu vypísal všetky Banksyho verejne prezentované graffity, vytvorené za posledných desať rokov i s presnými miestami sveta, kde ich nasprejoval. Tých pár desiatok miest i s najbližšími letiskami som si vyznačil do tabuľky.

Gábora som požiadal, aby stiahol zoznam všetkých cestujúcich, ktorí v tých dňoch vycestovali do uvedených miest vtedy, ako sa tam Banksyho graffiti objavili. Išlo o niekoľko stotisíc ľudí. V tejto mase ľudí však mal cez analytický softvér vyselektovať iba ľudí, ktorí boli na všetkých týchto miestach. Vyšlo mu prekvapujúce číslo. Iba jedna osoba z toho obrovského zoznamu letela do všetkých tých miest v tých uvedených dátumoch. Bola to tá moja Britka z dnešného jazzového večera.

Ona je Banksy… Banksy je žena!

Preto Banksyho nikto na svete stále nemôže odhaliť. Všetci hľadajú muža a ona ako žena im uniká medzi prstami!!! Ona je Banksy… Banksy je žena! Aké geniálne a pritom jednoduché. Dokonca si platí komplica Robina – fotografa, ktorý sa pohybuje okolo jeho graffiti tesne po ich dokončení, aby zmiatol investigatívnych novinárov.

Ja som sa dnes zoznámil s Banksym!

Zaspal som od rozrušenia až nad ránom. Sľúbil som si však, že toto odhalenie si nechám pre seba. Dámy aj tak o Banksym v živote nepočuli, pre nich to bola iba ďalšia náhodná známosť na večierku.

***

Zobudil som sa na druhý deň až poobede, predsa len… pre môj organizmus bol tento posledný mesiac veľmi hektický – Francúzska Guyana, USA, Čína Brazília, Singapur… toľko cestovania, časových i klimatických pásiem je pre biorytmus človeka náročné. Tak som sa po konečne výdatnom spánku šiel priamo naobedovať a s mojimi dámami zo včerajšieho večera telefonicky dohodol presný čas nášho dnešného stretnutia. Pre zmenu u nich v hotelovej reštaurácii. Zajtra odlietajú. Rovnako ako ja. Pred cestou sa má prijať pozvanie na rozlúčkový drink, lebo takýto rituál chráni cestujúcich na ich ceste do neznáma.

Tak som prijal ich pozvanie a v bazéne Infinity na streche ich hotela Marina Bay Sands sme si otvorili fľašu šampanského Dom Perignon Vintage 2012. V nazeleno podsvietenom bazéne sa rozplývala podmanivá jazzová hudba Paola Conteho. Všetci traja sme sa kochali výhľadmi na vysvietenú zátoku, plnú jácht, zabávajúcich sa ľudí dole na promenáde, áut trúbiacich na okružnej estakáde – oproti včerajšej romantickej nočnej prechádzke to bolo nebe a dudy.

Zrazu vidíme po bazénovom móle prichádzať štíhlu slečnu s pohárom šampanského v ruke, sadá si na kraj bazéna a vhupne doň. Bola to ona, naša Britka. Moja Banksy. Zamávali sme na ňu. Podišla k nám. Vhupli sme s ňou do bazéna. Všetci štyria sme si priťukli v priezračnej vode a pripili si na šťastný návrat domov.

A my dvaja s Britkou sme si hlboko pozreli do očí, odložili poháre šampanského na okraj bazéna a ponorili sa do podmanivých rytmov skladby Paola Conteho Blue Tango, tancujúc po pás v bazéne Infinity na streche najokázalejšieho hotela sveta.