RescueRanger

Tak som konečne z Londýna pristál v Prahe. Chcem si na pár dní oddýchnuť v kultúrne príbuznom prostredí. Ubytoval som sa v NH hoteli priamo oproti vilovej štvrti na Malvazinkách, kde celý život býval Karel Gott.

Na izbe som si iba narýchlo zložil veci, osprchoval sa a šiel sa napešo naobedovať do záhradnej reštaurácie Klamovka v rovnomernom parku. Tešil som sa na túto návštevu, kvôli jednému obrazu, ktorý tam už 50 rokov visí.

Vepřo knedlo zelo…

Počas chôdze začalo pršať, ale iba taká letná, júnová prehánka. Pridal som do kroku, počas čoho človek slušne vyhladne, o to viac sa teší na dobrý, výdatný obed. Nejaké to vepřo knedlo zelo s pivom a kafíčkom na záver. Sadol som si dovnútra reštaurácie, hneď si objednal presne to vepřo knedlo… a čašník hneď predomňa postavil jedno poctivé orosené.

Vedľa mňa za veľkým spojeným stolom sedela skupinka ôsmych ľudí, vytušil som, že asi klasických hudobníkov – no… také tie filozofujúce, zle živené typy.

Bavili sa o Brahmsovi, Smetanovi, o pripravovanom koncertnom zájazde do Nemecka, hádali meno nového umeleckého riaditeľa Českej filharmónie, ktorého má minister kultúry údajne o pár dní vymenovať, ale z taktických dôvodov drží ešte jeho meno v tajnosti. Ucucávali si z horúcich čajov, čakajúc na donesené jedlo. Bola im evidentne zima. Mali premoknuté šaty, čo v kombinácii s ich rachitickými postavami nedávalo veľkú nádej, že do večera neprechladnú. To je tak, buď sa oblečiete adekvátne situácii, aj keď mierne demóde, alebo sa oblečiete síce chic, ale potom sa trasiete premoknutí v navlhnutých bavlnených rifliach, plátenných teniskách, módnej slimkovej bundičke do pása, bez dáždnika, a potom vám po hodine pobytu vo vyklímovanej reštaurácii večer z nosa tečie ako z Niagary.

Podobáte sa na Košířskú madonu…

Do kríža oproti mne na kraji ich stola sedela vysoká blondína, čerstvá tridsiatnička a po očku na mňa pozerala. Jediná bola rozumne oblečená, adekvátne počasiu. Do debaty s chlapmi pri stole sa nezapájala. Vymieňali sme si očné signály, usmievali sa na seba, trochu i flirtovali a po chvíli som sa osmelil a pohárom ukázal nad výčapníkov pult.

Nad ním v ráme visí Košířská madona, legendárna veľkoformátová kolorované fotografia zo šesťdesiatych rokov, ktorá sa stala maskotom presláveného undergroundového časopisu Revolver Revue.

– Podobáte sa na ňu, na Košířskú madonu, máte rovnako magický pohľad… podotknem potichu. Usmiala sa. Namotávka zabrala. Ach tie ženy…

Polívčička byla?

Dali sme sa do reči. Je violončelistkou Českej filharmónie v Rudolfínu. Dana. Volá sa presne ako modelka, ktorá pózovala fotografovi Fredovi Kramerovi ako modelka pre Košířskú madonu. Takto sme prekecali celý obed. Partia hudobníkov zaplatila, zasmejúc sa na čašníkovej otázke: Polívčička byla?… ako z filmu Vrchní, prchni! a následne sa všetci zdvihli a dali sa na odchod. Dana mi ešte vo dverách mávla na rozlúčku. A tým sa to malo skončiť. Lenže…

***

Na druhý deň som so svojou dlhoročnou kamarátkou Petrou mal ísť do Galérie Rudolfínum na vernisáž. V Rudolfíne totiž sídli nielen Česká filharmonie, ale i táto významná galéria. Petra sa napokon radovala, že nemusí sedieť doma a poobede sme sa teda nahodení do gala vybrali na vernisáž. Prišli sme asi o pol hodiny skôr, aby sme sa nestresovali v popoludňajšej dopravnej zápche. Vo foyeri ešte bolo prázdno, tak sme si povedali, že sa prejdeme priestormi na prízemí.

Z druhej – filharmonickej časti budovy bolo počuť kakofóniu zvukov. Tam sídli Česká filharmónia, tam sa konajú koncerty, slávnostné galavečery, tam sa odovzdávajú i České levy.

Práve tam nacvičuje orchester filharmónie nejaké partitúry. Bočnými odomknutými dverami poza prázdnu vrátnicu sme sa spojovacou chodbou dostali do traktu Českej filharmónie. Schodmi sme vystúpili na prvé poschodie, potichu sme otvorili dvere a vošli sme na medziposchodie. Pred nami sa otvorila Dvořákova sieň, v ktorej tróni obrovský organ v empírovom štýle, s veľkými striebornými píšťalami, ktorý tvorí dominantu celej sály. Na pódiu pod ním si asi tridsať filharmonistov precvičovalo svoje etudy, pripravujúc sa na zajtrajší slávnostný koncert. Len si tak brnkali, ladili struny, precvičovali prstoklad.

Prebrnknem známu zvučku z Beethovenovej piatej symfónie: ti ti ti dá, ti ti ti dá…

Čakali na príchod svojho talianskeho dirigenta. S Petrou sme tam nad nimi stáli a pozorovali toto hudobné mravenisko. Ustúpili sme od zábradlia dozadu k organu, aby sme nepútali toľko pozornosti. Klaviatúra organu bola otvorená. Sadol som si na čalúnenú stoličku, Petra si prisadla ku mne, stlačím tlačidlo kompresora, ktoré vháňa vzduch do píšťal, čakám pol minúty, kým sa systém natlakuje a prebrnknem známu zvučku z Beethovenovej piatej symfónie: ti ti ti dá, ti ti ti dá. To je jedna z vecí, ktoré dám na prvú dobrú, o to efektnejšie to však viem zahrať.

Prekvapila ma sila zvuku tohto majestátneho organu. Bolo to ako rana z dela, akustika tohto sálu je fantastická.

Zdola z pódia na nás niekto zakričí. Vykukneme spoza organu a dvaja páni, sediaci v prvom rade pred orchestrom s papiermi v rukách, na nás mávajú, kričiac:

– Zmizte vod těch varhan, co tam děláte!!! Okamžite vypadněte, nebo zavoláme policii!

– No tak to nie, panáčkové, my sme hostia vernisáže, na nás nikto kričať nebude!… hovorím si v duchu, parafrázujúc legendárnu vetu z reality show Vyvolení: „Já jsem Petr z Václaváku, já jsem nepřijel na babetě do Prahy“… a pomaly vo mne stúpa tlak ako v piestoch organu.

Schádzame z medziposchodia od organu, no ale, nedá mi to, veď sme sa len pozreli do sály, prečo by nás mal niekto takto hrubo vyháňať. No veď počkajte! Pozriem na Petru:

– My im ukážeme! A keď nie, tak oni nám ukážu, kde je tu najbližší východ…

Namiesto úniku doprava, do traktu Galérie, som odhodlane otvoril dvere na opačnú stranu, do sály filharmónie.

Od dnes som Vašim novým riaditeľom…

Vošiel som ráznym krokom do sály, Petra za mnou. V čiernom obleku som ladil s jej flitrovými šatami. Tí dvaja páni, keď nás zbadali, sa okamžite pohli smerom k nám. Stretli sme sa uprostred, pod dirigentským pultom. Hneď sa do nás pustili:

– Co to má znamenat, kto vás sem pustil, jak se opovažujete narušovat generálku České filharmonie! Karle, zavolej ostrahu!

Celý orchester na nás nenávistne pozerá, hudobníci krútia hlavami a šomrú.

– Karle, počkej!… ozvem sa prísno na muža s papiermi v ruke, ktorý sa už-už chystá odbehnúť zavolať strážnu službu.

– Tak pánové, neviem zatiaľ, kto ste, ale iste sa mi radi predstavíte a predstavíte mi i celý váš orchester. Ako sa k vám už možno donieslo, pred hodinou ma pán minister kultúry vymenoval za nového umeleckého riaditeľa Českej filharmónie. Chcel som Vám túto novinku oznámiť osobne… odpovedám pekne slovensky.

***

BUM… no to ste mali vidieť ich reakciu. Tí dvaja išli okamžite do haptáku, ospravedlňovali sa, podávali mi ruky, že nevedeli o tom, nikto ich neinformoval, že kolovali rôzne chýry… a podobné kecy. Tváril som sa blahosklonne, kývajúc hlavou ako prezident Zeman na Hrade. Petra išla zinfarktovať, ale nič nedala najavo. Za mnou už všetci hudobníci stoja v špalieri a čakajú, kým sa k nim otočím a podám im ruku.

– A kde je maestro, dnes budete hrať bez dirigenta?… trolujem hlavného dramaturga slávnostného večera a námestníka pražského primátora pre kultúru, ktorí sa mi už chvatne stihli predstaviť.

Prichádzam k orchestru, vystupujem bočnými schodmi na pódium a pár formálnymi slovami o tom, ako verím na dobrú spoluprácu, zoženiem peniaze na rozvoj, že nechcem meniť fungujúce veci, bla bla bla, aby som sa neprezradil, všetkých som od dirigentského pultu takto privítal. A že by som uvítal v repertoári i nejaké ľahšie estrádne žánre, aby sme išli s dobou…

Vy ste moja Košířská madona…

Zrazu si v prvom rade na kraji všimnem moju predvčerajšiu dámsku spoločnosť z reštaurácie na Klamovce – violončelistku Danu. No to mi nedá, to sa fakt nedá len tak odísť, nie, nie, show must go on.

– Slečno Dano, rád Vás opäť vidím, to Vás pán dirigent necháva toľko čakať? Takú krásnu ženu? Vy ste moja Košířská madona… a pobozkám jej ruku.

Dana sa červená, všetky huslistky ju práve museli znenávidieť.

V notách prvého huslistu vidím, čo dnes budú škvariť – Peer Gynt od Edvarda Grieka. No pane, tak to je pecka, toto mám rád, každý jej tón mám napočúvaný, dokonca jedna ikonická skladba so zvonmi zaznela vo filme Mys Hrôzy s Robertom de Nirom.

– Ale dnes Vás dámy a pánové popreháňam dirigentskou paličkou… hovorím si v duchu. Dana potrebuje vyšvihať.

Vôbec to dirigovanie nie je také ťažké, keď sa strafíte do rytmu. Alebo sú oni úplne hluchí…

Zoberiem do ruky dirigentskú paličku, rozpažím a rozmáchnem sa. Toľkokrát som to videl v televízii, že to nemôže byť žiadna veda. A toto že sa študuje na konzervatóriu štyri roky?

– Na tri… dva… jeden… zavelím.

Adagio, addolorato, allegro moderato, agitato… orchester sleduje moje pohyby. Nie som žiadny Karajan, ani Bernstein, ale prvá polminúta je hladko za mnou. Pozerám na prvého huslistu, potom na bubny, ktoré majú sólo, tvárim sa na bubeníka hrozivo, tak to robí predsa každý dirigent, potom pozriem na cinkajúceho trianglistu, tentoraz milo, potom na Danu a jej violončelo. Ako rozkošne ho má opreté v lone, pripomenulo mi to scénu zo Svěrákovho filmu Kolja so Silviou Šuvadovou.

Vôbec to dirigovanie nie je také ťažké, keď sa strafíte do rytmu… pomyslím si. Alebo oni sú úplne hluchí. Alebo je to len potvrdená teória sociálnych rolí Philipa Zimbarda. Asi to C bude správne…

Keby som sem totiž prišiel v inštalatérskych montérkach a tváril sa rovnako presvedčivo, asi by mi do rúk zverili celú elektroinštaláciu sály. Takto iba orchester. A možno by ma i Dana pozvala domov, aby som jej opravil pračku ako nemecký Helmut zo soft filmov…

***

Zrazu sa otvoria dvere a do sály vojde taliansky dirigent. Zdvihnem ruky na znamenie pauzy, orchester prestane hrať. Taliansky dirigent sa ocitá vo zvláštnom rozpoložení – má sa ospravedlňovať za neskorý príchod? Alebo sa diviť, kto hrá z jeho partitúry a s jeho paličkou…?

Našťastie ho páni odchytili skôr, než stihol vypeniť a pošeptali mu, kto som. Podal mi v predklone ruku a taliansko-česky niečo drmolil.

Pusa dlouhá jako dvéře autobusu…

Je čas na ústup, šaškáreň skončila. Hrozí prezradenie, možno aj zopár faciek priamo na sále, stačí, ak niekoho z nich napadne zavolať na ministerstvo. Našťastie tu v sále nikto nesmie mať pri sebe telefón. Ale aj tak stačilo. Petra je už celá nervózna z hroziacej blamáže.

– Tak dámy a pánové, zajtra Vás už ale oficiálne všetkým privítam i s pánom ministrom. Dovidenia…

Prechádzam lesom podávaných rúk, všetko také mäkké, muzikantské dlane, čo nikdy v ruke nedržali kladivo či zbraň. Idem okolo violončelistky Dany, jej ruku ale nepodávam, ju iba chytím za lakeť a dávam jej pusu na líce, tesne nad kútik úst. Pusa dlouhá jako dvéře autobusu… Dana na mňa vyvalí oči. To nečakala. Ktovie, načo dnes večer bude v sprche myslieť.

***

Petra ma zozadu drgne. Padáme z koncertnej sály konečne preč. Sranda skončila, ale musela byť, aj keby na chlieb nebolo. Kráčame prechodovou chodbou do Galérie, po minúte začujeme za sebou hrať orchester. Konečne sa maestro chytil…

V tom nás zastaví vrátnička, ktorá nám zahatala cestu:

– Kampak mládeži?… pýta sa nás.

– Ále paní, práve som bol dirigovať vašu Českú filharmóniu, tak si ideme oddýchnuť na vernisáž… odpovedám ležérne.

– Jistě pane, blázinec je až v Bohnicích… smeje sa.

– Vážne až v Bohnicích? Ste si istá? Dnes prišiel zájazd z blázinca priamo sem k vám… vraciam úder.

– Vernisáž je až zítra, pane, koukali támhle? Až zítra v pět!… smeje sa nám, ukazujúc na plagát pri vchode.

Fakt… Pozeráme na plagát i na pozvánku, ktorú vytiahla Petra z kabelky. Vernisáž je až zajtra. Nevadí, dnes bola v Českej filharmónii na výlete delegácia z blázinca. A urobili sme si ho zo všetkých.

To budú zajtra filharmonici riadne prekvapení, keď im minister kultúry príde predstaviť ich nového umeleckého riaditeľa. Lebo on bol dnes ráno skutočne vymenovaný.

***

Dnes mi to ale švihalo…

Dnes ráno, dva dni po tomto škandále mi zavolala riaditeľka kancelárie ministra kultúry, pani Barbora s ponukou priamo od pána ministra na novozriadenú funkciu vrchného riaditeľa sekcie médií a umeleckého priemyslu. Ževraj potrebujú nejakého exota, ktorý im v republike zdvihne návštevnosť kultúrnych podujatí. Rovnaká funkcia, akú v súčasnosti zastáva moja dobrá priateľka Florence na francúzskom ministerstve kultúry.

***

Asi sa začnem učiť noty… A namiesto kapsáčov a čiernych tričiek začnem nosiť oblek s kravatou. A namiesto písania o svojich zážitkoch z celého sveta budem v tichu veľkej kancelárie s výhľadom na Hradčany organizovať od pondelka PR kampane pre českého ministra kultúry. Asi fakt…

Veď napokon, so záchranou osudov politikov mám bohaté skúsenosti i z nedávnych parížskych primátorských volieb. A možno i ja raz budem ministrom. Kultúry napríklad. Veď na takom Slovensku sa ním môže stať skutočne každý…

Takže asi tušíte… Adieu, priatelia...♡♡♡

.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI