RescueRanger

V ten teplý májový večer pred tromi rokmi, kedy sa na všetkých francúzskych vládnych úradoch oslavovalo druhé volebné víťazstvo Emmanuela Macrona, zachrániac tak mnohým úradníkom ich teplé fleky, som sa zúčastnil recepcie v jednej parížskej inštitúcii, ktorá má veľký vplyv na to, na koho hrudi sa budú vynímať štátne vyznamenania.

Šarmantná hostiteľka, pani Matilda, riaditeľka kancelárie najvyššieho šéfa tejto inštitúcie, ktorá si svoje miesto Macronovým víťazstvom takisto zachránila, bola ozdobou celej oslavy. Venujúc aj keď len krátku pozornosť každému prítomnému hosťovi vzbudzovala dojem úprimnej starostlivosti. Priam vzor pohostinnosti. Veselá, vtipná, vyčarujúca úsmev každému, komu venovala svoj srdečný pohľad.

Pracovať vo francúzskej štátnej správe, to je výhra sama o sebe. Za veľmi slušné peniaze odpracovať smiešnych 35 hodín týždenne a so sociálnymi bonusmi, o ktorých sa môže snívať i bruselským úradníkom, to je sveta žiť. Ale cesta k takémuto sociálnemu štandardu viedla cez dvestoročný urputný boj na barikádach. A je jedno, či to kedysi boli komunardi, alebo dnes Žlté vesty. Oni to majú skrátka v krvi. Ale o inom som chcel…

***

Odskočil som si na toaletu. Idúc z nej som sa na schodoch zrazil s pani Matildou. Až teraz som si ju konečne mohol poriadne prezrieť, lebo medzi desiatkami hostí bolo tých rušivých vplyvov až-až. Krásna, vysoká, štíhla, čiernovlasá štyridsiatka. Typická Francúzka. Iste bola kedysi modelkou či manekýnkou, lebo postavu má stále fantastickú.

Bola smutná, so slzami na krajíčku. Keď ma uvidela, hneď nahodila profesionálny úsmev a zaštebotala zopár fráz, ako sa mi tu páči a tak… ale už to nezamaskovala. Pochopil som, že ju niečo trápi. A i ona na mne videla, že ja som si to všimol. Tak opäť posmutnela a už sa ma nič nevypytovala. Ani ja jej. Mne nemusia utrápené ženy nič vysvetľovať.

Vrátil som sa na recepciu, ktorá bola v plnom prúde. O minútku dorazila i ona. Opäť usmiata, s profesionálne zahraným optimizmom debatuje s hosťami. Oči sa nám zopár krát stretli, vtedy nebadane posmutnela.

***

Je osem hodím večer, i na zabávajúce sa francúzske úradníctvo neprimerane vysoká hodina.

Recepcia končí, hostia odchádzajú. Ostáva iba tvrdé jadro (ako všade na podobných akciách) a pani hostiteľka. Ono by to i bolo hlúpe, keby odišla z vlastnej akcie, však…

***

Afterparty v tanečnej kaviarni.

Florence, vysoká blondína, vedúca kabinetu ministerky kultúry navrhla, aby sme si ešte šli sadnúť do útulnej kaviarne Café d´Orsay hneď vedľa úradu. Tak sme sa zo desať hostí na čele s hostiteľkou vybrali na afterparty. V tejto kaviarni sa každý utorok konajú tanečné latino večery. Tak tomu bolo i dnes.

I pani Matilda tancovala a musím povedať, že skvele. Zabávať sa vie. Bola v jednom kole, i tanečné latino topánky si so sebou zobrala. Zjavne je tu stálicou. No veď… parížske kultúrne večery a noci majú svoje čaro.

Pripadal som si tu s nimi, v tejto typickej parížskej kaviarni ako vo filme Woodyho Allena Polnoc v Paríži.

Pani Matilda sa trochu odviazala. Veď prečo nie, oficiálna časť programu skončila, má po pracovnej dobe. Celá táto skupinka vládnych úradníkov, žijúca vo vlastnej sociálnej bubline, sa výborne zabávala. Vyzvala na do tanca, ako skúsená salserka do dávala lepšie než ja. A tanečné kreácie prekladala sem tam pohárikmi suchého Bordeaux. Veď predsa pri tanci vysmädne, či nie?

Po hodine už má viditeľný salónšpic. Vidieť to na jej gestikulácii, smiechu, tanečných pohyboch, rovnováhe, i prílišnej uvoľnenosti. Aby zajtra nedošla do rečí, ponúkol som jej odvoz domov.

Vidieť tak krásnu ženu, ako sa motá, to veru nie je pekný pohľad. Vyťahujem mobil, chcem zavolať taxi. Zastaví ma, so strachom v očiach odmieta. Zavolá na Florence, či by ju neodprevadila domov.

Chápem. Som pre ňu cudzí muž, ktorý si navyše všimol jej trápenie…

Chce sa radšej prejsť pešo, po nábreží. Dobrá voľba, uznávam, aspoň po ceste vytriezvie, možno označkuje zopár pätníkov, ale rozhodne jej tá nočná prechádzka neublíži.

Keď sa Matilda snažila vyzuť z tanečných topánok, opretá o mňa, videl som, že už má riadne nakúpené. To veru tieto dve ženy samé nezvládnu. Ešte ich niekto na ulici prepadne. Keď Florence videla Matildu, v akom je stave, požiadala ma o pomoc. Tak predsa…

***

Decentne sme sa bez lúčenia s ostatnými vzdialili z podniku, aby sme nevzbudili neželanú pozornosť. Ideme po rušnom nábreží, schádzajúc k rieke, kde je väčší kľud. Stretávame tam iba nočných bežcov a zamilované páriky.

Florence ma naviguje. Hovorí mi, že ideme k nej domov, nie k Matilde. Tam nemôžeme. To by nedopadlo dobre.

Parazit!

Matilda sa konečne rozhovorí. Má priateľa. No… priateľa, to je príliš veľký eufemizmus. Už pol roka žije s frankofónnym Kanaďanom, bývalým burzovým maklérom. Z Kanady musel pre časom odísť, preorientujúc sa na obchodovanie s umením. Imponoval jej jeho rozhľad, pútavý štýl, s akým vedel o umení rozprávať. A tak si ho po krátkej známosti nasťahovala do svojho luxusného bytu v XVI. obvode. Lenže po čase zistila, že tie umelecké predmety, ktoré predáva, sú tak trochu cinknuté… Tak ako jeho burzová kariéra v Kanade. A navyše má ten svoj horúci tovar uskladnený u nej doma. Po čase začal byť na ňu hrubý, agresívny. A už ju i začal vyhadzovať z jej bytu. Hlavne keď si v poslednom čase začal domov vodiť pochybné návštevy.

Pár krát ho už chcela vyhodiť, ale vždy ju riadne prefackal, že si to nakoniec zakaždým rozmyslela.

Polícia ju vždy iba vysmiala, veď jej predsa nič vážneho nespravil, či? A tých pár faciek, čo to je proti násiliu, ktoré Paríž zažíva v stretoch s migrantmi…

A ten jej podarený priateľ ju navyše vydiera, že keby sa s ním rozišla, všetko zverejní a pozve i bulvár k nej domov, nech vidia, čo všetko má za diela pochybného pôvodu doma. Podielnictvo ako vyšité z trestného zákona. So svojou prácou by sa mohla nadobro rozlúčiť.

A tak ho radšej zo strachu trpí u seba doma, ktorý za ten čas nakomplet ovládol. Parazit.

***

Rozmýšľam a nechápem, ako takáto vzdelaná a chytrá žena mohla byť tak naivná. Ale ako sa hovorí: keď je láska skutočná, na koberci nezáleží. Ale Matilde už nezáleží na ničom. Bojí sa chodiť i domov, lebo vždy to skončí buď bitkou, tvrdým sexom, v lepšom prípade nekonečným psychickým ponižovaním a výsmechom. A tak si tam celá prestrašená chodí iba pre poštu a upratať byt, aby sa susedia nesťažovali na zápach smetí. A popritom občas dostane nakladačku rôzneho druhu… Dobre si to ten grázel zariadil… Spravil si z nej z nej dokonalú otrokyňu.

Preto už chápem, prečo sa v práci snaží na všetko zabudnúť, byť nadštandardne optimistická, len aby zažívala falošné pocity šťastia, sebamotivácie, aspoň cez deň, kým nezamkne svoju kanceláriu a neodchádza z práce domov.

Dlho ale nevydrží takto žiť. Raz ju to zloží. Alebo ju definitívne zloží ten lump.

A možno je to anjel, ktorý ma iba skúša, či nie som sviňa…

Mohol by som sa na to vykašlať, veď nech opäť zavolá políciu, nech podá žalobu na vysťahovanie, nech ho napokon teda vyplatí nejakou zaujímavou sumou, nech… ľahko sa radí, keď to sami nezažívate.

Keď ale mám tú silu pomôcť, ale alibisticky nepomôžem, o čom je potom náš svet? O akých hodnotách? Veď som Rescue Ranger, ja takéto bytosti predsa celý život zachraňujem. Často pred nimi samými…

A možno je to anjel, ktorý ma iba skúša, či nie som sviňa…

***

Záchranný plán…

Spolu s Florence držíme nešťastnú Matildu pod pazuchami medzi sebou. Kráčame popri Seine. Premýšľam. Budem tu v Paríži ešte dva dni, takže dovtedy musím vymyslieť záchranný plán a aj ho zrealizovať.

V pokojnej prechádzkovej atmosfére tvorím scenár. Matilda je z alkoholu nepoužiteľná, takže hrubý náčrt svojho plánu komunikujem iba s Florence. Zvyšok prejdeme s Matildou, až bude zajtra triezva.

***

Prichádzame na Rue de l’Université neďaleko Eiffelovky, do bytu, v ktorom býva Florence. Brutálne krásne výhľady, poviem vám. Ufotografoval by som sa…

***

Ty nie si žena na hranie…

Florence postaví vodu na čaj a odchádza do sprchy. Sedím s Matildou na mäkkej pohovke, pozerajúc cez francúzske okno na úchvatnú panorámu nočného Paríža s majestátne vysvietenou Eiffelovkou v popredí. Výhľad za milión. Tento byt ešte za viac…

Matilda mi pokladá hlavu na rameno. Plače. Hladí ma po stehne, pobozká ma na líce. Otočím sa k nej a rukou ju pohladím po tvári. Palcom jej prechádzam po jej zvodných, plných perách.

– Matilda, ty nie si žena na hranie… šeptám jej. Dávam jej dlhý bozk na krk, pričom cítim pramienky sĺz, stekajúce po jej líci. Zatína prsty do mojich vlasov.

Vstávam a idem zaliať prichystaný čaj. Matilda zatiaľ odchádza za Florence do kúpeľne.

***

Po štvrť hodine vychádzajú obidve zo sprchy, oblečené vo flanelových pyžamách a hrubých bielych ponožkách. Aj by som povedal, že v tomto nočnom outfite sú obe viac než „k nakousnutí“.

Florence odvádza Matildu k sebe do spálne. Poviem vám, takú masívnu spálňovú posteľ s baldachýnom nemajú ani Mojsejovci. Hotový Ľudovít XVI., docela i verím, že je to originál. Tu sa teda musia odohrávať divoké nočné boje…

Nesiem im do izby zaliate mätové čaje s medom. Pripadám si ako v nejakom nemeckom erotickom filme zo sedemdesiatych rokov, kde majiteľ penziónu nesie večeru dvom nezbedným turistkám v bielych podkolienkach a minisukniach na izbu a oni ho začnú zvádzať na spoločné hrátky…

Ale dosť bolo mojich predstáv… dnes v noci sa žiadne hrátky nekonali. Po chvíli Matilda zaspáva v náručí Florence, ktorá ju nežne hladí po rozpustených vlasoch.

Až teraz mi to došlo… Exkluzívna, slobodná, bezdetná štyridsiatnička, žijúca vo veľkom byte bez akejkoľvek známky po mužskej prítomnosti… že ona ju má tak trochu viac rada?…

***

Prespal som v obývačke na gauči pod jemnou dekou od Hermésa. Zalomil som hneď. Veď náš záchranný plán domyslíme zajtra.

Dúfam, že Florence doma drží nejakú kávu…

***

Operácia Elbow…

Ráno sme to pri raňajkách prebrali do posledného detailu. Máme na to iba jeden deň, takže všetko musí klapnúť. Nesmie to byť preto nič prekombinované, zložité, vymykajúce sa z bežného vzorca správania. Musíme vylúčiť všetky riziká a pripraviť sa na operatívne zmeny situácie. A hlavne nenápadne…

Obvolávam kamarátov, vybavujem logistiku, odhadujem časy taktických presunov.

Túto operáciu som nazval Elbow, podľa jednej našej tajnej misie v Libanone.

Večer sa Matilda vrátila k sebe domov na Rue Raynouard. Upratať a pripraviť si veci akože na fiktívny dvojdňový kongres v Marseille. Z toho dôvodu dnes prespí u svojho násilníckeho priateľa. Nasledovala povinná, veľmi drsná večerná posteľová „jazda“, po ktorej on našťastie hneď zaspal.

O druhej v noci Matilda vstala a začala konať presne podľa mojich inštrukcií. Pilníkom na nechty trošku spílila zuby na jeho kľúčoch od bytu a vchodovej brány, čím mu ich znefunkčnila. Potom si ľahla nazad k nemu akoby nič. Ráno, po ďalšej povinnej posteľovej jazde, vediac, že on ide rutinne na desiatu otvoriť svoje starožitníctvo, v ktorom robí tie svoje pokútne kšefty, ho vlastnými kľúčmi vypustila z domu a s nákupnou taškou ho odprevadila až k autu, aby sa presvedčila, že neostane doma. Po hodine si zavolaním na pevnú linku do starožitníctva overila jeho prítomnosť v práci a operácia Elbow sa mohla prehupnúť do druhého štádia.

***

S dvomi mojimi starými kamarátmi z regimentu sme pristavili k jej domu dodávku. Samotné vypratávanie vecí nám netrvalo dlho, lebo sme sa s nimi vôbec nekašlali. Všetky jeho veci – šaty, tie pochybné obrazy, jeho doklady, účtovníctvo sme nahádzali do ôsmych obrovských škatúľ a po vonkajšom parížskom okruhu Périphérique sme ich zaviezli do kontajnerového skladiska v južnej priemyselnej zóne pri letisku Orly, kde sme mu prenajali uzamykateľný lodný kontajner na veľkorysých sedem dní. Doklady a papiere sme mu zaniesli do penziónu neďaleko, kde sme mu rezervovali izbu až do nedele. O ďalší osud svojich vecí nech sa potom už postará sám.

***

Vraciame sa k Matilde domov. Robíme prvé operatívne zhodnotenie akcie: funkčné kľúče od bytu ani vchodu od domu ten lotor nemá, všetky veci má preč, právny vzťah k bytu ani trvalý pobyt u Matildy nemá našťastie žiadny. Nespája ich teda nič.

Už ostáva vykonať iba posledný úkon. Chcel som byť pri tom…

Florence ma autom berie k jeho starožitníctvu a cez výklad pozorujeme, čo sa bude diať.

V obchode sa ten lotor práve rozprával s nejakým klientom, od pohľadu arabským mafošom, ktorý zaparkoval priamo pred obchodom na opulentnom bielom Bentley.

Zazvonil mu telefón. To bola Matilda. Lotor drží slúchadlo ako hluchý dvere. Päť, desať minút… a potom ho zrazu šmarí o stenu, rozbijúc ho na kúsky. Klient sa preľakne. Diskutujú spolu, hádajú sa, chytajú sa za hlavu.

***

Viac nepotrebujeme vidieť. Vraciame sa k Matilde. Dal som jej kontakt na mojich dvoch kamarátov z regimentu, keby znovu niečo skúšal. Oni mu už vysvetlia pravidlá. Niektoré presviedčacie metódy, vyskúšané v afrických misiách sú na nezaplatenie…

***

Pre istotu som i s Florence ostal dnes na večeru u Matildy. Obzeráme vybielený byt, prázdne skrine, povyťahované šuplíky. Vetráme celý priestor, nech tu po ňom neostane ani smrad. Matilda naťahuje novú posteľnú plachtu a obliečky. Tento veľký byt znovu zariadiť, to bude chcieť celodenný výjazd do nábytkového showroomu. Ale iste to nebude žiadny drevotrieskový styling z IKEA… To by bol hriech, tu v luxusnom XVI. parížskom obvode… a Matilda má predsa skvelý vkus. Nielen na domácnosť, ale i na priateľku Florence.

***

Slnko pomaly zapadá za horizont. Sedíme zaborení v mäkkom gauči v obývačke, cez veľké francúzske okno pozerajúc na Eiffelovku. Popíjame šampanské Dom Pérignon. Zaslúžime si to. Matilda púšťa na hudobnej veži podmanivú soulovú hudbu. Vidieť jej na tvári, že je konečne šťastná. Všetko to polročné utrpenie je zrazu preč…

Zvodne vlniac bokmi si s pohárom šampanského sadá medzi mňa a Florence.

***

– Nebozkávajte sa predo mnou… hovorím im.

Matilda s tajomným úsmevom naťahuje ruku smerom ku mne. Do dlane berie moju svalnatú ruku a kladie si ju na svoje podbruško.

– Prestaň, ty nie si žena na hranie… hovorím jej.

– Dnes som… pošepne mi s pohľadom, ktorým schválila scenár dnešnej noci…

.

.

.

.

.

Foto: ja