RescueRanger

Na desať týždňov som sa pre istotu radšej zdekoval z Európy. Lebo v Paríži som fakt nevedel, kto ma to sledoval a čo majú za lubom. Vtedy som ale musel reagovať rýchlo, lebo proti nim nemáte šancu, ak vás samých nechráni silnejšia služba. Tak som radšej zmizol za horizont, do južného Karibiku, kde som kedysi strávil s prestávkami päť dobrodružných rokov. Akurát včas, lebo v Kourou sa začiatkom mája celé mesto pripravovalo na KERMESSE, každoročnú oslavu vysviacky miestneho kostola a zároveň najväčšiu oslavu nášho tretieho pešieho regimentu a vojenskej základne – spomienku na hrdinskú bitku pri mexickom Camerone v roku 1863. Lebo tradície sú tmelom, ktorý spája komunitu a vytvára bratstvo a jednotu.

Francúzi sú už takí, nesmierne hrdí na svoju minulosť, síce plnú koloniálnej dobyvačnosti a revolúcií, počas ktorých sa kotúľali hlavy po tisícoch ako melóny na trhu, ale tam sa žiadne WOKE hnutie našťastie nikdy neuchytilo. Tak prečo sa hanbiť za ovládnutie polovice sveta? A za svoju silnú armádu, ktorej Paríž vďačil za všetko to bohatstvo, ktoré po stáročia putovalo z kolónií do pokladnice francúzskych kráľov. Veď za čo bol postavený Versailles, či zámky na Loire? Čím financoval Napoleon svoju armádu? Čo by ste obdivovali v Louvri či v d´Orsay?

***

Miss Képi blanc

Ani tohtoročný Camerone nesklamal, ospalé mestečko Kourou pripomínalo jarmok, dožinky a prvomájový sprievod v jednom (no veď to aj bolo 1. mája…). Po slávnostnej omši na námestí nasledovala vojenská prehliadka tretieho regimentu a miestnej domobrany, športové hry pre miestne deti v areáli kasární, stánky s občerstvením zadarmo, kolotoče, živá hudba (všetko to platí armáda), tradičné odovzdávanie medailí a povyšovanie do hodností, úchvatný večerný armádny fakľový pochod za zvukov bubeníkov a vrcholný bod programu – tanečná zábava s voľbou Miss Képi blanc.

Tie súťažiace missky sú dcéry vysokých dôstojníkov, ktorí tu žijú i s rodinami. A nudiace sa slečny využijú každú príležitosť, aby sa predviedli v sexi šatičkách, lebo tu vo Francúzskej Guyane je inak docela nuda, každý deň je tu rovnaký a keby z neďalekého vesmírneho strediska občas neodštartovala raketa Ariane 6, tak by tu zdochol pes. Ale o tom som vám už kedysi dávno písal.

Ale dôstojnícke dcérky si zábavu vždy nájdu, lebo toľko vytrénovaných, svalnatých a po dobrodružstve túžiacich chalanov by nenašli ani v olympijskej dedine počas olympiády. Tých sú plné miestne discobary, kam sa odjakživa z kasární chodilo vypustiť paru a romanticky tiché večerné pláže s vyhriatym pieskom a hustou vegetáciou, poskytujúcou párikom intimitu na horizontálny inženíring. Ani vydávať sa naše slečny nemusia… veď i ten názov pláže je veľavravný…

Tak, ako každý rok, i tentoraz som tu stretol svojich starých kamarátov, nenápadných, šľachovitých veteránov, ktorí sa sem raz ročne zlietajú z celého sveta ako bociany, aby sme si pripomenuli tie naše staré časy za úradovania prezidenta Jacqua Chiraca.

***

Počas slávnostného obeda v našom dôstojníckom salóniku sa dcéra zástupcu veliteľa regimentu, Mademoiselle Susanne, sediac so svojimi rodičmi a prefektom mesta, tajne načiahla s mobilom pod stôl a poslala mi svoju fotku s poznámkou, čo dnes večer môžem mať…

… tak som si konečne povedal, že dozrel čas na odchod z tohto „raja“. Neskončilo by to totiž dobre, zapliesť sa s dcérou dôstojníka, ktorého menom tu domorodci strašia svoje deti…

Takže mať dnes večer vypnutý mobil a zamknuté dvere na izbe je perspektívne najlepšia voľba. Pre istotu, lebo mať opletačky kvôli nejakej lepšej sukni ešte aj tu v Kourou, to veru nepotrebujem.

A tak ma po mesiaci poflakovania sa konečne na druhý deň čakal odlet z Cayenne do Panamy, kde si chcem na týždeň oddýchnuť od tohto emočne vypätého spomienkového pobytu, dávajúc si sakra pozor, aby som v meste nestretol svoju dávnu známu, manažérku offshorovej firmy Luciu, lebo o ďalší prúser nestojím. Stačil mi ten so slovenskou ministerkou v Paríži…

Fotky z Camerone z pochopiteľných dôvodov nezdieľam, my sa nefotíme…

***

Bod pre Rémiho

A na letisku v Cayenne (mimochodom, to opulentné Porsche je pomenované práve podľa tohto mesta) som v odletovej hale stretol známeho francúzskeho exota Rémiho Gaillarda, toho svetoznámeho youtuberského vtipálka, ktorý si robí srandu zo všetkého a z každého. Pred rokom v máji práve tu na letisku v tranzitnej hale dostal infarkt, ale to ho neodradilo, aby sa tento rok opäť netrepal do Karibiku. A bol sa pozrieť i na náš Camerone, za čo má u mňa bod navyše.

Inak, v civile je normálny. Asi to bude tým infarktom… videl tunel, možno i Svätého Petra pri nebeskej bráne.

***

Čakajúc na svoje lietadlo sme sa spolu bavili asi štvrť hodinu, kým nezahlásili môj let. Ale prezradil mi ešte, čo ho neustále inšpiruje – satirické duo The Yes Men – ktorí sa s absolútnou vážnosťou vydávajú za hovorcov svetových firiem a politikov, organizujú prednášky a workshopy po celom svete na uletené témy (výroba hamburgerov z recyklovaných exkrementov…) satiricky prekrúcajú fakty, šíriac hoaxy tak inteligentne, že aj úplnému blbcovi, ktorý im verí, skôr či neskôr (podľa genetickej výbavy…) dôjde, že opak je pravdou a že tá pravda o svete je hrozivá.

Rémi však svoje posolstvá necháva na polceste, ako zábavu. Na vážne veci bude čas neskôr. Napríklad pri nebeskej bráne, kde si to už bol pozrieť.

Na Slovensku by si YesMeni neškrtli. Tu máme svojich vlastných stopätdesiatich YesMenov v oblekoch hore na Hradnom kopci i na všetkých vládnych úradoch. Tých Slováci zamestnávajú na plný úväzok.

***

Po týždni v Panama City som pochopil, že každá aféra trvá maximálne týždeň, kým ju prekryje iná, lepšia. Trumpove ťaženie proti Európe, Gaza, Irán, Čína (tá zaberá stále rovnako dobre), takže nejaká slovenská spravodajská hra v Paríži, na to si nepamätá už ani sama pani ministerka.

Je čas pozrieť sa na Slovensko.

„Vzduch vypadá čistě… jedu…“

.

.

.

.

.

Foto: Susanne, www.google.com/maps/