RescueRanger

Tie obrovské zväzky peňazí, určené na Orbánovu volebnú kampaň, ktoré sa nestihli prekampaňovať, sme zadným služobným východom vyniesli v čiernych plastových vreciach do služobnej dodávky Citroen Spacetourer maďarského veľvyslanectva. Nasadli sme a pohli sa smerom k štvrti La Défence, ktorá začína tu neďaleko za ohybom Seiny. Náš elektrický Citroen bol nabitý na dvadsať percent, tŕpol som, aby nám nedošla šťava. Policajtom ani odťahovke by sme veru nevysvetlili náš kontrabant. Ešteže máme diplomatické značky, ale napriek tomu by sa to iste prevalilo, tak ako Szijjártóve telefonáty s Lavrovom.

Vchádzame do štvrti La Défence. Okolo nás sa mihajú vysvietené mrakodrapy. Zaparkovali sme v zadnej časti vysokého mrakodrapu Tour Granite, hneď vedľa bankového kiosku. Nočné trezory, bankomaty, bitcoinmaty. Vstup dovnútra cez kreditku.

***

Do vedľajšieho kiosku práve priniesli nejakí Aziati nočnú tržbu, ale inak nás nikto neruší. Štyri bitcoinmaty tu stoja ako automaty v Las Vegas. I tak si pripadáme, ako nejakí gambleri. Ale my musíme nahádzať do strojov všetku hotovosť, ktorú sa nestihlo použiť v maďarských parlamentných voľbách na podporu VIktora Orbána. Do žiadnej banky ju uložiť nemožno, ani do tých prťavých trezorových schránok. To by si musela ambasáda prenajať všetky, a to by bolo podozrivé. Meter kubický šuchotavých stoeuroviek nikto len tak neprevezme. Francúzske daňové orgány sú ostražité. I keď no… ukrajinské stámilióny vyvezené v keši oligarchami a úplatnými úradníkmi nesmrdeli žiadnej banke v Európe, ani slovenskej či francúzskej. Lebo peniaze nesmrdia. Ale Orbán už smrdí po voľbách každému. Takže opatrne s tými zvyšnými trinástimi miliónmi.

• 

Vkladáme stoeurovky do bitcoinmatov, každý stroj ich hltá jednu za druhou a prepočítava, vrčiac ako nenažraný kapitalista. Po hodine nás všetkých bolia ruky. Dávame si pauzu. Mona priniesla z automatu kávu a nejaké keksy. Vzpruha do ďalšieho kola.

Po ďalšej hodine hlásia oba bitcoinmaty plný zásobník hotovosti. Ďalšiu neprijímajú. Mona nám zo zápisníka diktuje čislo virtuálnej bitcoinovej peňaženky. Opatrne vyťukávame čísla. Poslať to omylom inam by bol riadny prúser. Automat tlačí potvrdenku s QR kódom. Podarilo sa. Presadáme si k dvom zvyšným bitcoinmatom. Ostáva nám spracovať ešte dve vrecia peňazí. Vyberáme z nich zväzky šuchotavých bankoviek ako Santa Claus darčeky poslušným deťom. Stroje ich hltajú ako vysávače prachu. Na displeji sa zobrazuje aktuálna vložená suma. Čísla naskakujú ako na tankovacom stojane benzínovej pumpy, ibaže nekončia pri stovke eur. Tých núl je omnoho viac.

Len tak na okraj, takto perú špinavé peniaze tí skutočne chytrí… Nie prvoplánovo nakupovať šperky, hodinky, obrazy, vily v Chorvátsku či na Azúrovom pobreží a prepísať ich na babku či manželku ako blbí slovenskí politici. To hneď novinári a daňové úrady cez svoje kanály vyňuchajú. Ale vraziť čierne peniaze do bitcoinov a odtiaľ na firemné účty v daňových rajoch, v krajinách, s ktorými nemáme dohody o daňovej spolupráci, tak to robia profesionáli.

***

Sú štyri hodiny ráno. Ďalšia hodina práce je za nami. Zrazu do nášho kiosku vchádza chlap v koženej bunde. Pristupuje k bitcoinmatu, potom k druhému, zašomre a odchádza. Krátka pauza nám dodala trochu sily i potrebného adrenalínu. Už si necítime svaly, ale misiu musíme dokončiť.

Je pol piatej ráno. Striedame sa pri automatoch. Mesto sa začína prebúdzať. Prechádzajúce smetiarske auto nám dalo signál, že sa musíme poponáhľať. Je pol šiestej. Vonku sa začínajú trúsiť prví ľudia do výškových kancelárskych budov v tejto modernej štvrti – správcovia budov, údržbári, SBSkári. Môj bitcoinmat zapípal, je plný. Vyťukávam číslo bitcoinovej peňaženky, veľmi pozorne, musím si pri mojej únave dávať pozor na preklepy. O päť minút zapípal i Monin bitcoinmat. Rovnaký postup – zadanie čísla virtuálnej peňaženky, tlačenie potvrdenky s QR kódom a je to.

Misia splnená! Viac peňazí Orbánovi nezachránime. Rátame celkovú sumy, odoslanú do virtuálneho kryptosveta. V keši nám ostalo 453 tisíc eur. Taká jedna malá nenápadná čierna igelitka. Len ju omylom nevyhodiť do smetí…

***

Nasadáme do auta a vraciame sa na maďarské veľvyslanectvo. Je chladné ráno, auto vymrazené. Šťava nám len tak tak stačí na dojazd. Vchádzame do vnútrobloku, Mona dáva auto na nabíjačku a my sa vraciame zadným vchodom do miestnosti, kde ešte večer ležali čierne milióny eur. Mona nám všetkým doniesla ďalšiu kávu. Kokteil hormónov nami vibruje. Dostavuje sa eufória.

Lenka mi hovorí:

– Dnes je streda a po dnešnej noci som stále plná adrenalínu. Explodujem. Naplácaj mi prosím, ako včera večer…

– Áno, aj mne, ešte nikdy som nič také nezažila. Prosím… zvolala Mona. V hlase mala výzvu, ktorá nemala nič spoločné s protokolom.

Keď je človek unavený a vyčerpaný, stráca akékoľvek zábrany. Pristúpil som bližšie. Pomalým krokom. Aby mali čas ustúpiť. Neustúpili.

– Len ak budete poslúchať… odvetím.

Pomaly si rozopli blúzky a odložili zároveň všetky zábrany, akoby odkladali plášť pred duelom.

– Tak nás vychovaj, prosím… povedala túžobne Mona.

Lenka sa prvá otočila chrbtom ku mne, pohľad hodila cez plece, akoby ma chcela mať pod kontrolou. V očiach mala iskru, ktorú by v kancelárii nikdy neukázala. Moja ruka sa zastavila na sekundu vo vzduchu. Posledná šanca to zastaviť. Potom dopadla…

Tlmený zvuk v tichej kancelárii. Jej dych sa na chvíľu zlomil, ale neustúpila. Práve naopak.

– To bolo koľko?… spýtala sa.

– Jedna. Počítaj si… odvetím prísne.

– Tak pokračuj… povedala so žiadostivosťou v hlase.

Nebolo to o sile. Bolo to o kontrole. O hranici, ktorú si sami nastavili – a ktorú som mal len regulovať.

Tlap, tlap, tlap...

Mona pohladila Lenku po ruke.

– Nezabudni ani na mňa, Commandeur… zašepkala.

Položila sa vedľa Lenky. Bez slova. Oddane.

Rytmus sa ustálil. Ticho prerušované len krátkymi nárazmi a dychom, ktorý sa postupne menil. Paríž za oknami žil svoj vlastný život. Tu, na ambasáde sa čas spomalil.

***

– Une, deux, trois, quatre, cinq… počítajú si po francúzsky štipľavé plesky mojim hrubým koženým opaskom po svojich oblých polovičkách.

Tlap, tlap, tlap… raz jednej, raz druhej mladej hrivnatej kobylke v záprahu. Pri pohľade na tie ich krásne prehnuté telá, na tie štíhle nohy vo vysokých lodičkách, spod sukní viditeľné lemy nohavičiek si pripadám ako panský kočiš, náhliaci sa na kráľovský bál do Versailles, plieskajúc spoteným kobylám po zadku, aby sme tam dorazili včas.

***

Keď som skončil pri: vingt cinq, nastalo zvláštne ticho. Obe stoja opreté o stôl so sklonenými hlavami. Po tvári im stekajú kvapky potu. Dýchajú zhlboka ako po dobehnutí parížskeho maratónu.

O chvíľu sa otočili ku mne, uvoľnené, s pokorným a blaženým výrazom vo tvárach. Upravujúc si sukne sledujú, ako si navliekam opasok a obliekam kabát.

– Možno si ten Paríž predsa len zaslúžil tvoju návštevu… povedala Lenka s rumencom v tvári, keď sa konečne vydýchala.

– Možno, ale nabudúce sa u mňa najprv ohlás, Lenka….

– Bude nejaké nabudúce?… spýtala sa.

Pri dverách som sa ešte raz otočil. Usmial som sa.

– Dámy, v Paríži je vždy nejaké nabudúce… a vaše oblé polovičky si zaslúžia hýčkanie a opateru, ako hovorí jeden slovenský klasik… A keď budete opäť potrebovať vypustiť paru ako vo Fukušime, môj opasok je Vám k dispozícii i s mojou pevnou rukou.

***

Taká neskorá šibačka…

Odchádzam ranným metrom do svojho apartmánu do XVI. parížskeho obvodu. Unavený, s výslužkou v podobe tretiny peňazí, ktoré nezvládli spracovať bitcoinmaty. Zvyšné dve tretiny si rovným dielom rozdelili Lenka s Monou. Ako bolestné za tú neskorú šibačku, ktorá v nich uvoľnila všetko to nahromadené napätie, stres a obavy z budúcnosti. Takto aspoň majú krytý chrbát, keď sa raz vrátia z Paríža domov na ústredie.

***

A mňa čaká letmá ranná sprcha, ďalšia silná káva a poobede vyčerpávajúci let kamsi za horizont. Na náš každoročný Camerone. Za našimi… I ja si potrebujem oddýchnuť od všetkého. Keď už som za posledné dva mesiace narobil v Európe toľko chaosu a pomútil toľko hláv…

A poučenie? Nabudúce bude snáď viac silnej kávy, menej miliónov a viac pokoja na vypúšťanie pary slečnám…

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI