RescueRanger

Naša slávnosť Camerone 2026 nesklamala ani tento rok. Stretnúť sa so starými kamarátmi z tretieho pešieho ovlaží i tú najtvrdšiu povahu. V Kourou, kde vo štvrtok v noci odštartovala impozantná raketa Ariane 6 naložená satelitmi Amazonu, som strávil tri veľmi intenzívne dni a noci. Počas trvania našej najvýznamnejšej slávnosti je tu hriech spať. Toľko z Francúzskej Guyany. A bez fotiek…

***

Do rozhádanej Európy som sa ani tento rok veľmi neponáhľal. Keď už som v týchto končinách, chcem sa ešte poobzerať po okolí. Za vyšibané peniaze z Orbánovej volebnej kampane si môžem dovoliť lietať prvou triedou po celom americkom kontinente. Ale bol by som hlúpy, ak by som sa takto zbytočne zviditeľňoval. Preto radšej poletím pekne nenápadne turistickou, natesnaný v trojsedačke ako správny grey man.

Madisonské mosty…

Let z Cayenne s medzipristátím v Miami až do Chicaga som zvládol úplne v pohode. Prespal som oba lety. V Chicagu som nemal v úmysle spraviť si dlhší pobyt, iba som sa povozil výletnou loďou po chicagských kanáloch pomedzi mrakodrapy pre lepší spánok.

Vedeli ste, že presne v týchto miestach, kam cez most smerom na North Wells Street vchádza prímestský vlak medzi výškové budovy, sa nakrúcali tie krásne nočné scény filmu Shall we dance? kde Richard Gere z vlaku zazrie v okne tanečného štúdia smutnú učiteľku tanca Jennifer Lopez? Tak to je práve tu!

***

Od Michiganského jazera sa prihnala dažďová prehánka, tak som sa vrátil do hotela a čas trávil preklikávaním sa televíznymi stanicami. A opäť som narazil na film Madisonské mosty s Clintom Eastwoodom a Meryl Streep, netušiac ešte, že podobný príbeh tu sám zajtra zažijem. Ten film sa odohráva neďaleko Chicaga, asi päťsto kilometrov západne vo Wintersete v Iowe a je o náhodnom stretnutí bývalých milencov po mnohých rokoch. Niečo ako esenciálny francúzsky film Muž a žena po dvadsiatich rokoch od Clauda Leloucha, ibaže v trochu menej romantickej podobe zadlabaného amerického vidieka.

Winterset… je to jeden a pol hodinu letu…, tam sú tie drevené mosty, kde sa ten film odohrával. Rozhodnuté…. zajtra vyrážam. Keď už som tak blízko…

Na druhý deň skoro ráno som si zbalil zopár vecí na cestu, natlačil do seba sýte hotelové raňajky a hybaj na letisko. Nie však na medzinárodné O´Hare, ale na malé letisko DuPage, odkiaľ lietajú aerotaxíky a malé turistické lietadlá.

Letenka na turistický let s piatimi spolucestujúcimi Aziatmi v cene prenocovania v lepšom hoteli, hodinový let vo výške necelých tisíc metrov, plný turbulencií, ale o to krajších výhľadov na nekonečné pláne, po ktorých sa ešte pred sto päťdesiatymi rokmi preháňali stáda bizónov a indiáni na koňoch zvádzali posledné heroické, ale márne bitky s americkou armádou.

Zapadákov…

Pristáli sme na miestnom letisku severne od Wintersetu – tu má každé okresné mesto vlastné letisko, rozlúčka s posádkou a s mapou v ruke si objednávam auto v miestnej autopožičovni. Navigáciu nepoužívam, iba papierové mapy, ak vám dôjde batéria v GPS, tak ste nahratí. Papieru sa šťava nikdy neminie. Zvyk z regimentu.

V tomto zapadákove taxík nezoženiete. Leda tak Uber, ale znervózňoval by ma vodič, ak by ma mal netrpezlivo čakať niekde na parkovisku a vytrubovať, keď by som tam len tak stál a kochal sa scenériou. To by som sa vôbec nedokázal uvoľniť a z výletu by som nemal pocitovo nič. S vlastným autom som celý deň slobodný.

Rozdiel medzi prenájmom malej úspornej japonskej Toyoty Prius a veľkého, smädného amerického pick-upu Dodge RAM bol len päťdesiat dolárov, tak čo si vyberiete? Safety first… Po dvanástich kilometroch som podľa mapy dorazil k mostu Roseman Bridge. Drevený zastrešený most, pod ním potok, honosne zvaný Middle River, okolo ktorého rastú šachoriny. Inak nič.

Iba taká búda cez potok s dierou na oboch koncoch….

Pri moste sa nakrátko zastavilo zopár turistov s dodávkou, občas cez most prešiel miestny farmár na pick-upe, ale inak statický kľud. In the middle of nowhere. Toto nie je Eiffelovka, ani Socha slobody. Toto je iba taká búda cez potok s dierou na oboch koncoch.

Klobúk dole pred Clintom Eastwoodom, ktorý ten film i režíroval. V podstate vyždímal príbeh z ničoho. Koho by už predsa zaujímala lovestory päťdesiatnikov dakde na americkej farme. Ale keď sa do toho filmu ponoríte, pochopíte tú vnútornú krásu príbehu. A raz… keď i vy budete 50+, tak to snáď pochopíte i z opačnej strany. Vystúpil som z pick-upu a šiel som peši k mostu. Prešiel som si ho tam i nazad, čo-to pofotil a smial som sa sám na sebe, do akého zapadákova som sa z Chicaga dotrepal.

***

Oproti ostrému slnku som si všimol stáť mladú dievčinku. Na vysunutej trojnožke štelovala svoju zrkadlovku Canon EOS 500 a hľadala najlepšie miesto na fotografovanie. Zaujalo ma to, lebo k tomu skvelému fotoaparátu absolútne nekorešpondovala svojim imidžom. Taká osemnástka, viac nemôže mať. Štíhle žieňa, s piercingom na spodnej pere, krúžkom v nose, ľavé ucho precvikané šiestimi hviezdičkami. Kerky na lakťoch a stehnách – na prvý pohľad to však nie je permanentná tetovačka, ale našťastie namaľované iba hennou. Blond kučeravé vlasy. Krátke roztrhané rifle, umelé mihalnice, hrubé strieborné prstene na prstoch, vyzerá, akoby ju cestou stratili motorkári z Hells Angels.

No, dogabaná je riadne. A pritom je krásna ako obrázok, má čistú bielu pleť, ladné pohyby, esprit v oku. Dali sme sa do reči. Jane, študuje prvým rokom umeleckú fotografiu na univerzite v domovskom Minneapolise, asi štyristo kilometrov severne odtiaľto. Devätnásťka, sekol som sa iba o rok. Cez končiace prázdniny si robí fotobook krajinnej fotografie ako seminárnu prácu. Šikovné dievča, na svoj vek rozhľadené, plné ideálov (kto by ich v tom veku nemal…), len ten jej outfit mi nejde do hlavy. Ale čo, každý je strojcom svojho osudu, nech má, čo sa jej páči. Prišla sem autobusom z Minneapolisu, cestovala dnes od skorého rána, takže už to na ňu bolo dnes veľa.

***

Pozval som ju na nezdravý obed a na kávu na miestnu benzínovú pumpu pri Pammel Park Trail. Klasická zaprášená farmárska pumpa ako z amerických road movies. Ale kávu tu robia fakt skvelú, nie ako tie riedke brečky v sklených kanviciach, ktoré vám v amerických bistrách neustále na požiadanie dolievajú, ale žiadny kofeín v krvi necítite, ani keby ste jej vypili za liter. Toto bola poctivá nakopávačka. Jane sa po nej viditeľne zlepšila
nálada. Bavili sme sa o históriu amerického stredozápadu, fotografovaní, cestovaní, do tanca som veľmi nezabŕdal, na to reagovala nezáujmom. Keď som cestoval k mostu, všimol som si po ľavej strane vysokú drevenú sýpku na jednej zjavne opustenej farme, priam fotografický skvost, tak som Jane navrhol, že ak si ju chce nafotiť v sýtom večernom svetle, tak má šancu, zaveziem tu tam, máme to po ceste do Wintersetu.

Súhlasila. Je to blízko, asi dva kilometre odtiaľto. Prišli sme na opustenú farmu, Jane vytiahla fotoaparát a nadšene fotila všetky tie krásne markanty starých čias, stodolu, sýpku, prázdne napájadlo ešte s vydupanými stopami po dobytku, hrdzavý pluh, rozpadnutý plot. Stál som vedľa nej, ovanula nás nostalgia. Ako sa museli cítiť farmári, keď tieto priestory opúšťali, po tých rokoch hrdlačenia, keď to tu všetko vybudovali, keď im tu vyrastali deti, pochovávali predkov, žili svoj prisťahovaleckí sen…

Vkročili sme do starej sýpky. Cez drevené dosky stien prenikalo dovnútra svojimi tenkými lúčmi neskoré večerné slnko. Cítil som sa ako v alegorickom filme Woodyho Allena September. Hore pod strechou bol zavesený plechový kontajner, do ktorého sa sypalo zrno a keď ho bolo treba odviezť, tak sa cez lievik vysypalo do voza, ktorý zacúval až pod neho. Potiahol som za hompáľajúcu sa šnúru výpustného ventila.

So sykotom sa na nás vyvalili asi dva metráky obilných zŕn, podrazilo nám to nohy, spadli sme na podlahu a obilie nás zasypalo do polovice tela. Ja som sa vyhrabal hneď. Jane však bola zasypaná riadne, ruky i nohy mala ponorené v žltom mori zŕn. Smiala sa.

Zase nič tak strašné sa nestalo, nespadli na nás dve tony betónu, iba dve tony obilia, rozmelnené na drobné zrniečka. Cítili sme sa ako v mori. Začal som ju odhrabávať. V tej tvárnej presýpajúcej sa hmote som si zrazu uvedomil, ako tá hmota komunikuje s jej telom, ako ju dotvára, zvýrazňuje. My, ktorí máme takzvané fotografické videnie, to vieme zachytiť. Bola už takmer odhrabaná. Náhle som prestal.

– Čo robíš? Prečo si prestal?… pýta sa ma zvedavo.

– Počkaj, uvidíš sama, videla si film Americká krása? Tú scénu s ružovými lupienkami?… vyzul som jej topánky a vyhrnul tričko až po prsia. Hľadela na mňa so zvedavosťou fotografky. Začal som ju znovu obsypávať obilnými zrnami, zvýrazňujúc jej kontúry, odhaliac od zŕn jej stehná, ploché bruško, chodidlá, boky.

Dlho, predlho sa pozerala sa svoj obraz. Pochopila…

Vstal som, zobral do ruky jej fotoaparát a postaviac sa nad ňu, som ju pár krát odfotil. Potom som si ľahol k nej do presýpajúcich sa zŕn a ukázal jej na displeji jej vlastné fotky. Bola krásna, ako Venuša vynárajúca sa zo žltých zŕn. V očiach sa jej zaleskli slzy. Dlho, predlho sa pozerala sa svoj obraz. Pochopila. Vstal som a išiel do auta, kde som si všimol poloprázdnu fľašku vodky. Toto je vidiecka farma, nie Piata Avenue v New Yorku.

Pristupujem k Jane, ležiacej v zrnách. Vyzliekam ju až do nohavičiek. Lejem na handru vodku a zotieram jej tie kerky z čiernej henny. Sadnem si obkročmo cez ňu, vyberám jej piercingovú podkovu z nosnej dierky a odhadzujem ju. Nožnicami z autolekárničky jej odstrihávam vpletené dredy vzadu vo vlasoch. Jane si vyberá z ucha batériu nastrelených náušníc, z dolnej pery piercing, odlepuje so zjajknutím umelé mihalnice a odhadzuje to všetko kamsi do prachu. Teraz tu leží čistá. Postavím sa nad ňu a opäť ju fotím.

Otočím k nej displej a podávam jej fotoaparát. Je prekrásna. Čistá americká krása. Plače…

Pozerajúc na ňu vnímam, že teraz prežíva svoj vnútorný prerod, návrat k svojej ženskosti, nestrojenosti, prirodzenosti, uvedomujúc si svoju hodnotu, svoju prítomnosť tu, svoje JA.

***

Ležím v jej lone, hladiac ju po hebkých bielych stehnách, pozerajúc dohora, ako cez škáry vysokej drevenej steny prenikajú dovnútra lúče neskorého slnka, zapadajúceho za koruny stromov.

Ostali sme tu, na opustenej farme cez noc. Vonku pred stodolou sme si spravili oheň, opiekli na ňom zopár lunchmeatov, pozerajúc na neskutočne nádhernú nočnú oblohu s Mliečnou cestou, tiahnucou sa celým horizontom ako vesmírna diaľnica. Jarná noc bola teplá, tichá, okolo polnoci sme zaspali priamo pri ohni. Ráno, počas brieždenia nás zobudil chladný oranžový opar vychádzajúceho slnka. Jane vzala fotoaparát a postojačky tento nádherný výjav fotila. Ako stúpalo, slnko naberalo na intenzite a zohrievalo nás. Rozdúchal som pahrebu a pripravil kávu.
Otočila sa na mňa. Usmiala sa. Toto je úplne iná žena, než akou bola ešte včera. Dnes už je skutočnou ženou… Našla sa.

***

Okolo deviatej hodiny sme sa zbalili, nasadli do auta a vydali sa do Wintersetu vrátiť auto do požičovne.

– A čo teraz, rozlúčime sa? Bude to predsa navždy, vieš to rovnako ako ja… hovorím jej v objatí pred požičovňou. Jane na mňa hladí smutne, ako keby sa lúčila s otcom, odveleným do vojny v Iráne.

– Pôjdem s tebou do Minneapolisu, odletím odtiaľ späť. Nenechám ťa cestovať samú… pošepkal som jej. Jane ma nadšene pritisla k sebe. Cítil som, ako jej bije srdce.

***

Kúpili sme si lístok na diaľkový autobusový spoj Greyhound Lines. Čaká nás päť hodín pohodlnej cesty klimatizovaným autobusom. Pri nastupovaní vidíme zlovestné mraky na severe. Ako dobre, že sme to stihli, myslíme si. Sedíme v prednej časti povedľa vodiča, vidíme na neho i na cestu pred nami. Začína pršať, drobné kvapky rytmicky bubnujú na veľké čelné sklo. Celé okolie sa halí do ponurého šera.

Vodič si púšťa CDčko od Doors. Z reproduktorov sa ozýva ich ikonická skladba Riders of the Storm. Aká príznačná skladba na túto chvíľu. Psychedelické hammond-organové sólo mi bráni rozmýšľať a unáša ma do ríše fantázie.

Riders on the storm, Into this house, we’re born, Like a dog without a bone, An actor out on loan, Riders on the storm…

Jane je opretá o mňa, zaspáva mi na ramene. Vnímam jej dych na mojom líci. Z reproduktorov sa ozýva hlas Jima Morrisona:

Girl, you gotta love your man, Take him by the hand, Make him understand, The world on you depends, Our life will never end…

Zaspávam s Jane…

***

Zobúdzame sa až v Minneapolise. Vodič rušivým tónom hlási príchod na konečnú stanicu na 2nd Avenue North v centre mesta. Vystupujeme, skladám poklonu vodičovi za skvelý výber hudby a vonku si berieme taxík do bohatej rezidenčnej štvrte Mendota Hights na juhovýchode, týčiacej sa nad mestom na druhej strane rieky Minnesota. Prichádzame k Janinmu domu na James Road.

Pripomína mi to úvodnú scénu z Americkej krásy, keď sa kamera vznáša ponad dom Kevina Spaceyho v rezidenčnej štvrti na ulici plnej platanov.

– Mama je doma… zahlási Jane, vidiac jej auto pred garážou. Idem sa zoznámiť, keď už som priviezol Jane bezpečne domov. Jane vyberá kľúče, otvára dvere, ale pre istotu zazvoní, aby mama vedela, že už je doma.
Táto scéna teda stála za to…

***

Stojíme v krásnej vstupnej hale, obloženej tehlovými obkladmi a s príjemne chladnou, tmavou kamennou dlažbou. Jane sa jej hlási, že už je doma a vedie návštevu. Počujeme kroky, ako sa odniekiaľ blíži jej mama. Som v napätí , ako to dopadne. Očakávam prísnu, ofučanú päťdesiatku s natáčkami vo vlasoch, ktorá mi rezervovane podá ruku a s pohľadom na dvere mi naznačí: Ďakujem za asistenciu, zbohom…

Odstrojená ako vianočný stromček po sviatkoch…

Do miestnosti vstúpila Janina mama Hannah. Zachovalá, moderne oblečená dáma okolo päťdesiatky s vyšportovanou postavou. Pozrie na mňa, stojaceho uprostred jej domu a s pohľadom v štýle Gréty Thunbergovej: Ako sa opovažujete… na mňa prísne zazrie.

Až následne pozrie na svoju dcéru. Ostane ako obarená. Takmer odpadla. Domov sa jej vrátilo úplne iné stvorenie. Je odstrojená ako vianočný stromček po sviatkoch, od všetkých tých pseudoimidžových spiniek, drôtov a kerok a očividne jej to prinavrátilo pôvodnú osobnosť. Už neprotestuje, nevzpiera sa, nerebeluje. Nevymedzuje sa voči mame. Je z nej opäť dcéra, už nie rebelka bez príčiny. Teraz má pre zmenu slzy v očiach Hannah. Objímajú sa s Jane. Dlho tak spolu stoja, obe plačú.

Cítim sa trapne, tu som zbytočný, obzerám sa po východe. Misia splnená, happy end, zvoniec a koniec… tak rýchlo preč. V najlepšom treba vypadnúť.

***

Ale ešte dlho som cítil vôňu Jane na mojom ramene a tie posledné dotyky našich rúk pri lúčení, keď nám naše prsty kĺzali v dlani až k posledným článkom, aby sa navždy rozpojili.

***

Z mestského letiska St. Paul som odletel naspäť do Chicaga, mysľou som však bol stále pri Jane, ako stojím s fotoaparátom nad ňou, odovzdane ležiacou v obilí. Takto som si ju navždy zapamätal, moju americkú krásu…

***

P. S. Pošli mi tú nádhernú fotografiu, Jane…

.

.

.

.

.

.

.

.

Foto: Ja, maps.google.com, AI, Jane Bacody