RescueRanger

Je pondelok trinásteho apríla, deň po maďarských parlamentných voľbách. Vraciam sa vlakom zo Štrasburgu do Paríža. Vlak TGV sa rútil severofrancúzskou krajinou s monotónnou presnosťou stroja, ktorý nemá pochybnosti, iba cieľ – a ja som sedel pri okne, s lakťom opretým o chladné sklo, sledujúc, ako sa polia, dediny a opustené priemyselné haly menia na rozmazané tiene, zatiaľ čo v mojom vnútri sa pomaly usadzovalo niečo ťažšie než únava – vedomie, že niektoré operácie sa nekončia úspechom.

Mobil mi v ruke vibroval častejšie, než by bolo zdravé pre psychiku kohokoľvek, kto ešte verí na racionalitu verejnej politiky.

Tweety europoslanca Ľuboša Blahu boli presne také, aké som čakal — teatrálne, preexponované, plné hnevu, ktorý sa snažil maskovať bezmocnosť a medzi riadkami bolo cítiť niečo oveľa nebezpečnejšie než samotnú politickú prehru: strach zo straty kontroly nad politickým smerovaním Európy. Živo si predstavujem, ako si od frustrácie z Orbánovej prehry trhá košeľu. Naša spoločná akcia zorganizovaná na poslednú chvíľu nepomohla.

Zhasol som displej.

Ale pravda bola oveľa nepríjemnejšia — ani maďarská, ani slovenská, dokonca ani americká tajná služba si nesplnili domácu úlohu, pretože každá z nich hrala vlastnú partiu na tej istej šachovnici, pričom figúrky si navzájom podkopávali bez toho, aby si to priznali. A medzi nimi sa pohyboval nový víťaz – Péter Magyar. Muž, ktorého progresívne médiá oslavujú s takou eufóriou, ako keď sa kedysi do Iránu vrátil z francúzskeho exilu Ajatolláh Chomejní. A tak to pre tých sfanatizovaných magorov i dopadlo.

***

Keď vlak dorazil na parížsku stanicu Gare de l’Est, dážď už nebol len kulisou, ale aktívnym účastníkom večera — hustý, nepríjemný, prenikavý, presne taký, aký si Paríž zaslúži v deň, keď sa Európa opäť nechala oklamať vlastným príbehom.

Neváhal som ani sekundu. Taxík bol únik, nie pohodlie. Sedel som vzadu, sledoval mokré ulice, odrazy svetiel v kalužiach a premýšľal, koľko ľudí dnes večer oslavuje niečo, čo nikdy neexistovalo.

Keď sme zastavili pod mojim domom neďaleko Radio France, všimol som si ju okamžite. Čiernu limuzínu v zákaze státia. Stála tam neprirodzene pokojne, akoby nepatrila do sveta pravidiel, ktoré platia pre ostatných. Žiadna papuča na kolese, žiadny lístok nalepený na okne.

Zákaz státia bol pre ňu len dekorácia. Diplomatické značky vysvetľovali všetko.

***

Výťah sa vliekol pomaly a každé poschodie bolo ako krátka príprava na rozhovor, ktorý som nechcel viesť, ale vedel som, že sa mu nedá vyhnúť.

Keď sa dvere výťahu otvorili, stála na chodbe.

Diplomatka Lenka zo slovenského veľvyslanectva. Opierala sa o stenu chodby s ľahkosťou niekoho, kto nikdy nepochybuje o tom, že patrí presne tam, kde je. Nie tie dve agentky DGSI. Len ona. A neviem, čo v tejto situácii bolo horšie. Lebo francúzska tajná služba DGSI nie je až tak namočená v maďarských parlamentných voľbách, ako tá slovenská. Iba si z decentnej vzdialenosti chránia svoje záujmy. Kdežto Slováci idú do všetkého po hlave bez rozmyslu, i keď sa tvária ako agenti 007.

***

Vošli sme do bytu. Otvoril som okná dokorán, akoby som sa snažil vyvetrať nielen zatuchnutý vzduch, ale aj posledné tri dni, ktoré sa teraz zdali vzdialenejšie než samotný Štrasburg.

Paríž sa medzitým rozsvietil. Mesto sa pripravovalo na noc. My sme sa pripravovali na pravdu.

– Nevyšlo to… povedala bez zbytočného balenia do slov, zatiaľ čo sa opierala o rám balkónových dverí a sledovala mesto pod nami.

– Nevadí… dodala po krátkej pauze, akoby tým uzatvárala celú operáciu jednou vetou.

Otočila sa ku mne, jej výraz bol pokojný, takmer analytický.

– Magyar je len iná verzia toho istého Orbána, iba s lepším marketingom. Tak ako Pellegrini je klonom Fica. Systém sa nemení, len mení svoje masky. A tentoraz bude tvrdší — len s úsmevom a dýkou za chrbtom…

Nalial som si whisky, pomaly, bez komentára.

– A Američania?… spýtal som sa.

– Stiahli sa. Pozametali stopy. Ale všetko pozorne sledujú. A tvária sa akoby nič…

Prikývol som.

– A Slováci?

Usmiala sa.

– Gratulujú víťazovi. Falošne, samozrejme. Ale to je predsa ich tisícročný lokajský reflex, maskovaný za diplomaciu…

***

– Ďakujeme za tie fotografie, ktoré ste stiahli z mobilu Magyarovej asistentky Kristíny… povedala o chvíľu, akoby išlo o bežnú administratívu. Zídu sa. Ale nie teraz. Až by nový predseda vlády neposlúchal a stal sa príliš samostatným a tým pádom nepohodlným. Potom ich naši americkí priatelia použijú…

Zastal som. Otočil som sa k nej pomaly, vedome.

– Neboli určené pre Vás!… odpovedám prekvapene.

– Ale skončili u nás… odpovedala Lenka pokojne.

Ticho medzi nami zhustlo.

– Sledovali ste ma… povedal som nahnevane.

– Celý čas… prikývla bez zaváhania a ukázala mi špionážnu fotografiu z našej spoločnej večere s Ľubošom Blahom a Magyarovou asistentkou Kristínou.

Tá úprimnosť mala zvláštnu váhu. Nebola to výčitka. Bola to pripomienka, že ostražitosti nie je nikdy dosť.

– Bol som pre vás opäť len nástroj… dodal som.

– A stále taký nepoučiteľný… opravila ma jemne.

– To nemôže ostať bez odozvy… odvetil som cez zuby, krátko, prísne, ako učiteľ, ktorý práve vyhodil nepripravenú študentku zo skúšky.

***

Budete si počítať…

Priblížil som sa k nej pomaly, tak, aby každý krok niesol váhu toho, čo nebolo povedané nahlas. Neustúpila. Len mierne zdvihla bradu, ako keby chcela lepšie vidieť, kam až som ochotný zájsť.

Prsty som si položil na opasok. Kovová pracka jemne cinkla v tichu bytu — malý, ale ostrý zvuk, ktorý akoby rozdelil miestnosť na dve polovice: predtým a potom.

– Pozor… zašepkala. Niektoré línie sa neprekračujú...

Usmial som sa.

– Vy ste ich prekročila už dávno...

***

– Prehnite sa… povedal som ticho, bez zvýšenia hlasu, ale s istotou, ktorá nepatrí do diplomacie.

I tá najslušnejšia žena podvedome túži občas dostať naplácané na zadok. A iné si o to to priam koledujú.

Ticho. Napätie medzi nami by sa dalo krájať. Ale nebolo to o túžbe. Bolo to o ovládnutí situácie. Sekunda. Možno dve.

Potom sa Lenka pomaly otočila a prehla cez stôl. Nie poslušne. Nie zlomeno. Hrdo. Vedome. Opierajúc sa dlaňami o hrubú dosku písacieho stola, s chrbtom vystretým, hlavou mierne otočenou nabok, aby ma stále videla — aby kontrola nezmizla úplne z jej rúk.

Remeň som uvoľnil z pútok nohavíc s pomalým šuchnutím kože, znejúcim hlasnejšie než dážď za oknom.

Vzduch zhustol. Ticho. Len dážď. Len Paríž. Len my dvaja, zachytení medzi kvapkami dažďa rytmicky bubnujúceho na parapetu okna.

– A budete si počítať… dodal som.

***

Stojím na balkóne, pozorujúc, ako Lenka pomalými krokmi, sťahujúc si sukňu pod zadok, prichádza k svojmu autu. Po piatich minútach odchádza. Pustil som ju z hlavy v okamihu, keď za sebou zavrela dvere výťahu. Už sa iba bez emócií prizerám, ako cúva so svojou veľkou, na parížske ulice príliš neohrabanou limuzínou a odchádza domov smerom na Rue du Ranelagh. Ochladiť si partie…

Mysľou som už pri Magyarovej asistentke Kristíne. Premýšľam, či tam, ďaleko v Štrasburgu vedela, do čoho sa dostala. Či jej úsmev bol skutočný, alebo to bola len ďalšia vrstva tejto spravodajskej hry. A či ten únik informácií z jej mobilu nebol plánovaný, ako poistka, ak by sa jej šéf vymkol spod kontroly.

Všetko sa prelínalo. Politika. Telo. Moc. Lož. A niekde medzi tým som bol ja. Muž, ktorý si myslel, že má plán. Ale v skutočnosti ho mal niekto iný…

.

.

.

.

.

Foto: Ja, AI