Vôbec som nemal chuť na tak ďaleký let z Chicaga, ale v čínskom Šanghaji sa v týchto dňoch nachádzala moja dobrá kamarátka z Prahy, fotografka Michaela. Pre mňa Míša. Krásna hnedoočka s jemnými črtami a príťažlivo vytvarovanými ústami, s ktorou som sa štyrmi rokmi zoznámil v Pekingu, keď tam bola ako oficiálna fotografka súčasťou delegácie dosluhujúceho českého prezidenta Miloša Zemana.
Teraz tu bola na vlastný účet. Ale dobre zaplatený. Fotila tu pre časopis Harper´s Bazaar letnú módnu kolekciu. Toto majestátne mesto na brehu Východočínskeho mora, obklopujúce svojimi mrakodrapmi širokú rieku Jang-c’-ťiang, je nepredstaviteľne obrovské. Manhattan je oproti tomuto megapolisu iba malým nahusteným ostrovčekom. Veľa Európanov sa tu nepohybuje, iba ak zaneprázdnení biznismeni bez štipku zmyslu pre humor a už vôbec nie pre umenie.
Míša bola z celodenného fotenia v luxusných interiéroch unavená a nezvyklá na žúrovanie, ktorému tak veľmi holdujú bezduché modelky, preto sa vždy po fotení veľmi skoro rozlúčila a zamierila do hotela posťahovať fotografie, poupravovať ich a poslať do redakcie.
Po tri dni sme sa preto stretávali až na večeri v Grandhoteli Kempinski, v ktorom je ubytovaná. Hotel s krásnym výhľadom na rieku. Niet lepšieho výhľadu v tomto meste, verte mi.
Tak sme sa po večeroch stretávali v hotelovej reštaurácii v Kempinskom. Pri jedle a dobrom víne sme sa s Míšou rozprávali o svojich každodenných zážitkoch, dostávajúc tak zo seba svoje stresy a naopak, čerpali sme z rozprávania toho druhého vzácne vnemy, predstavujúc si zážitky, ktoré ten druhý dnes zažil.
Cíti sa tu ako stredomorský kvet v tieni vysokých nórskych fjordov.
Míša je smutná, vidím to na nej, celý deň na place či v štúdiu, alebo za počítačom upravujúc fotky. Chýba jej letné slnko a úsmevy ľudí. V tomto meste je všetko také zarezané. A uprostred sterilne čistých námestí a vysokých, sklených mrakodrapov sa tento efekt ešte zosilňuje. Ani tie diaľky nenabádajú na rozjímanie, lebo kam sa pozriete, na zubatom horizonte vidíte iba ďalšie a ďalšie veže výškových budov.
Chápem ju, je to žena, čo má rada zakvitnuté lúky plné kvetov, prírodu, pláže prehriate slnkom. A tu sa cíti ako stredomorský kvet v tieni vysokých nórskych fjordov. Je to daň za prácu pre vychytený svetový módny časopis. Iba počas našich spoločných večerov pookreje, teší sa na ne, na kúsok normálnosti, dôvernosti, bezpečnej intimity dvoch spriaznených duší.
***
V utorok sme si boli zatancovať na opačnom brehu rieky v Tango Bang Studio, ktorú organizuje najlepšia tanečná škola v meste. Táto tanečná škola organizuje každé leto známy Šanghajský festival. Ale dovtedy tu kvôli tomu predsa nebudeme. Po skončení nášho tanečného večera sme sa prešli peši na hotel na druhej strane rieky, spraviac si krásnu prechádzku bezpečným mestom po nábreží, sledujúc výletné lode, križujúce rieku. Na každom kroku sme videli blikať červené bodky kamier systému Skynet Veľkého brata, ale vôbec nás to nevyrušovalo.
Rozlúčili sme sa pri Kempinskom a dohodli sa, že si na druhý deň spravíme večerný výlet loďou spojený s večerou. Romantika zaručená, dúfal som len, že nesadne hmla. Zarezervoval som pre nás na zajtra miesto na vyhliadkovej lodi s vychytenou reštauráciou na palube.
***
Míša si so sebou zobrala svoj profesionálny fotoaparát. O ôsmej večer sme sa usadili do pohodlných kresiel v nóbl lodnej reštaurácii. Pohľad na vysvietený Šanghaj z rieky sme mali ako na tanieri. A z rieky je ten pohľad obzvlášť krásny. Dali sme si drink, objednali jedlo a čakajúc naň sme vyšli na hornú palubu. Míša z nej fotila nočný Šanghaj. Je prekrásny, impozantný, vysvietený, rieka Jang-c’-ťiang svojim odrazom ešte umocňuje celé svetelné divadlo. Pripomína mi to nočný New York.
Keď je láska skutočná, na koberci nezáleží…
Po chvíli jej začalo byť od chladnej vody zima, preto sme sa vrátili dovnútra a začali sa rozprávať o prežitom dni. Zrazu zahučali motory, loď mierne zavibrovala, odrazila sa svojimi silnými motormi od móla a presúvala sa do stredu toku. V sále začala hrať tlmená jazzová hudba. Aj sme si chvíľu zatancovali, nechali sme sa uniesť tromi pármi, ktoré to na červenom koberci skúsili. Na koberci sa dobre netancuje, ale ako hovorí môj kamarát, novinár z Londýna: keď je láska skutočná, na koberci nezáleží…
Tombola…
Motory monotónne vibrovali, do toho hral príjemný jazz, cinkali poháre so šampanským. Míše sa viditeľne zlepšila nálada. Tieto naše spoločné večery jej v tomto chladnom a orwellovsky technokratickom meste prospievajú.
Okolo desiatej večer nastalo prekvapenie. Tombola. Majiteľ lodnej spoločnosti Shanghai Blue Dream Cruise Line, ktorá mimochodom kontroluje celý lodný turistický priemysel v Šanghaji, dal do tomboly zopár skutočne hodnotných cien, luxusnú bižutériu, hodinky, ale hlavnou cenou bol zájazd do Ria de Janeira. Zlosovateľné lodné lístky sme napínavo držali v rukách, dúfajúc v nejakú výhru, ale nikdy sme nič nevyhrali, takže sme to celé brali iba ako divadlo na spestrenie večera. Skvelé a hlavne nečakané odreagovanie sa.
Číslo 81…
Okolo nás bolo počuť jasot z výhier z vylosovaných čísiel, raz ma dokonca šťastie obtrelo iba o dve čísla. Moja 18 je zjavne začarovaná, ale čo by som robil s luxusným náhrdelníkom od Swarowskeho, myslím si, (dal by som ho asi Míše). No čo, nemáš šťastie v hre, máš ho inde…
Losuje sa hlavná cena, zájazd pre dvoch do Ria de Janeira. Lístky máme položené na stole pri pohároch vína.
– Číslo 81… hlási konferencier.
Zaznie smiech, výskot, potlesk hostí. Niekto vyhral – starší bradatý pán, zjavne Brit, ktorý s manželkou pred chvíľou tancoval na červenom koberci, si prichádza pre výhru.
Konferencier kontroluje číslo tombolového lístka, upsss… zmätok, pán sa otáča a s trápnym pohľadom sa vracia k stolu.
– Číslo 81… opakuje konferencier.
Smejem sa, pás si asi zabudol okuliare.
– Číslo 81 naposledy… opakuje konferencier.
Vyskočím ako z praku a s búšiacim srdcom bežím k pódiu…
Pozriem na svoj lístok s číslom I8 a stuhnem. To nie je 18, ale 8I., lístok mám hlavou hore, bodka za číslom je pri päte jednotky!!!
Vyskočím ako z praku a s búšiacim srdcom bežím k pódiu. Za sebou počujem smiech, výskot, potlesk hostí. Blahoželanie od konferenciera, do ruky mi vtláča víťazný voucher v koženom obale s logom sponzorujúcej lodnej spoločnosti.
Vraciam sa k stolu, neveriac ničomu. S Míšou pozeráme na voucher – víkendový pobyt v Riu de Janeiro pre dve osoby v luxusnom hoteli, letenka, lístky do VIP lóže na zápas miestnej brazílskej ligy na štadióne Maracana.
– No, komu len zavolám, aby takto narýchlo išiel so mnou, hmmm… poviem si nahlas. Míša sa zarazí. Má slzy v očiach.
– Ale Míšo, to bol len vtip… Príliš tvrdý vtip na tak krásnu spoločníčku. Pohladím ju po hebkom líci a objímem.
Čítame voucher. Odlet v piatok ráno. Neveríme vlastným očiam.
– Už tento piatok??? To je pozajtra!… zdesíme sa. Pozeráme v mobile, či do Brazílie netreba víza – našťastie netreba. Narýchlo plánujeme zmenu víkendového programu. Míša našťastie v piatok nefotí, iba si má prísť obzrieť nové lokácie na pondelňajšie fotenie, to ale zvládne vybaviť zajtra. Musí.
Ten brazílsky víkend nejak zvládneme. Veď to bude len zábava…
Zvyšok plavby sme si už len v duchu predstavovali, aké manévre nás zajtra čakajú. Trochu sme sa odreagovali ďalšími tanečnými kolami na červenom koberci, periférne si všímajúc pohybujúcu sa scenériu vysvietených mrakodrapov na oboch brehoch rieky. To nás ukľudnilo. Ten brazílsky víkend nejak zvládneme. Veď to bude len zábava…
No, veru bola…
Ale ja som žena…
V piatok skoro ráno, ešte pred rozvidnením, som prišiel pre Míšu do hotela. Už ma čakala v lobby, s obrovským kufrom na kolieskach.
– To nemyslíš vážne, ideme len na víkend, do tepla, plavky, top, slnečné okuliare, klobúk, letné šaty, krém na opaľovanie, necesser a sandále ti musia stačiť… napomínam ju.
– Ale ja som žena… vraví mi s tantrickým kľudom. Z tónu jej hlasu som pochopil, že z kufra nevybalí nič.
.
.
.
.
.
.
.
Foto: ja, AI
Celá debata | RSS tejto debaty