O hodinu už sedíme v lietadle. Čaká nás dlhý let s medzipristátím na Honolulu. Snažíme sa zaspať. Zobúdzame sa iba na roznášanie jedla a potom až pri medzipristátí na letisku v Honolulu na havajskom ostrove Oahu. Míša si kráti chvíľu fotením slnka nad vzdialeným pásom sopečných hôr. Spoza tých kopcov v roku 1941 nalietavali letky japonských bombardérov na neďaleký prístav Pearl Harbor. Vidíme dúhu.
***
Po dotankovaní odlietame. Do Ria priletíme skoro ráno miestneho času, dúfajúc, že sa v lietadle ešte vyspíme, aby sme mohli hneď vyraziť do mesta.
Monotónne hučanie motorov nás aj bez tabletky na spanie okamžite uspáva. Zobúdzame sa až na hlásenie stewardky. Vyspatí do ružova. Ešte si stihneme dať snack a kávu a onedlho rolujeme na pristávacej dráhe letiska Galeão. V Riu de Janeiro sa brieždi.
***
Raňajky šampiónov…
Na letisku si objednávame taxík do luxusného hotela Intercity Porto Maravilha. Moderný hotel s bazénom na terase a s výhľadom na panorámu mesta lemovanú horami. Po zložení vecí na izbe si ideme zaplávať do bazéna. Potrebujeme sa po tej nekonečne dlhej ceste zregenerovať.
Mesto ešte spí, je päť hodín ráno. Svitá. Vo vyhriatom bazéne sme sami. Opretí o kachličkovú hranu bazénu sa kocháme rannými zorami, s pohárom vychladeného šampanského, ktoré nás čakalo na izbe. Raňajky šampiónov.
Čakajúc na východ slnka, Míša vychádza z bazéna, vezme do rúk fotoaparát a opretá o presklené zábradlie fotí zobúdzajúce sa mesto.
Prúžky vody jej stekajú po tele, vsakujú sa do spodného dielu miniatúrnych plaviek, prekonávajú úzky prúžok látky a pokračujú po jej krásnych stehnách dole, cez štíhle lýtka, k členkom, kde sa rozpíjajú na dlážke. Je prekrásna.
Futbal na štadióne Maracanã ma neláka, ale výhra je výhra…
Pred ôsmou sa ideme naraňajkovať do hotelovej reštaurácie. Na recepcii si z katalógu objednávame sightseeing, okružnú jazdu mestom. Do ôsmej hodiny večer máme čas, sa sa začína semifinále brazílskeho pohára na futbalovom štadióne Maracanã, od nášho hotela vzdialeného pol hodiny peši a kde hrá Corinthians proti miestnemu veľkoklubu CR Flamengo. Podvečer začne masové šialenstvo. Dovtedy sa stačíme usadiť do VIP lóže a dať si ponúkané šampanské. Takéto masovky ma nelákajú, ale lístky na semifinálový zápas boli súčasťou výhry v šanghajskej lotérii. Výhra je výhra, tak keď už sme tu…
O hodinu po nás prišiel minibus so sprievodcom. Sochu Krista nad mestom, zastávku na kúpanie na pláži Copacabana vo vlnách teplého oceánu s výhľadom na Cukrovú homolu. Ľahký poldenný výlet.
Najprv sme prešli okolo Sambodromu, kde sa vo februári koná známy karmeval, ale teraz zíva prázdnotou. Zopár fotiek, odchádzame, Míša tu nefotí, tieto priestory ju nenadchýnajú.
Pokračujeme cez mesto, potom prudkým stúpaním k soche Krista, najznámejšiemu symbolu Ria. Minibus nás vyhodí na parkovisku za vrcholom a zvyšných dvesto metrom šliapeme po svojich, po miliónmi turistov vyšúchaných schodoch. A na samom vrchole, posledných dvadsať metrov je eskalátor. To nevymyslíš.
Ale ten výhľad na všetky strany je úchvatný…
Pod nami vidíme pláž Copacabana, Sambodrom, náš hotel, prístav, letisko, telekomunikačné veže týčiace sa do výšky na neprístupných kopcoch nad chudobnými favelami na severozápade, oproti cez záliv sa vyníma ďalšia dominanta Ria – Cukrová homola Pão de Açúcar s lanovkou až na vrchol.
***
Na Copacabane sa dnes ráno strieľalo, gangy z favely sa dostali aj tam, využijúc neprítomnosť polície na svoje výčiny, takže sa zastavujeme okúpať o kilometer ďalej na pláži Leblon.
Stojíme po kolená vo vlnách teplého oceánu, Míša sa s fotoaparátom v ruke prechádza a fotí momentky.
– Musíš všade ťahať ten fotoaparát?… pýtam sa jej.
– Ja cez objektív vnímam krásy sveta, je to moja práca, to som vždy chcela robiť, vnímať cez neho svet trochu inak, hľadám krásu i tam, kde si ju iní nevšimnú… odpovie mi a s nostalgiou v očiach sa otočí k morským vlnám.
***
– Poďme do favely, chcem si tam nafotiť miestny život… hovorí Míša sprievodcovi, keď sme vyšli z vody. Ten zamietavo krúti hlavou, nie je to bezpečné. Iba ak si zaplatíme za policajný sprievod. Míša súhlasí. Sprievodca niekam telefonuje, o pol hodinu dorazí policajné terénne auto s tromi policajtmi, dávame im nejaké peniaze a vyrážame v ich sprievode na sever do jednej z tých bezpečnejších faviel, kde pracujú komunitné centrá, Favela Santa Marta.
Míša fotí dovtedy nepoznanú biedu. Je zhrozená. To je úplne iný svet, než to Rio z hotelového bazéna. Túlavé psy, decká sediace apaticky na ulici, pokriky z okien, domy nasekané jeden na druhý, bieda, dezilúzia. A to sme ešte v tej lepšej favele. Ale ani tu nie je žiadna životná perspektíva, pokiaľ nie ste supernadaný futbalista alebo sa nedostanete do komunitného centra, ktoré vás ochráni pred nástrahami krutého sveta chudoby. Inak váš čaká krátky život plný beznádeje a rýchly koniec.
– Toto si chcela vidieť?… pýtam sa jej vyčítavo. Míša mlčí, nevie ten zážitok emočne spracovať.
***
Je skoré popoludnie, vyhladli sme, vraciame sa do civilizácie. Rozlúčime sa so sprievodcom, zvyšok už zvládneme sami.
Ideme sa najesť do reštaurácie na prístavnej promenáde. Vidíme z nej celý záliv s jachtami.
– Poďme lanovkou na Cukrovú homolu, Pão de Açúcar… navrhujem jej.
Míša súhlasí. Aspoň tam príde na iné myšlienky.
Prejdeme sa po pláži až k lanovke, ktorá nás vyvezie na prvý, menší vrchol Morro da Urca.
Kocháme sa prvým výhľadom. Míša fotí. Je nadšená, priam uchvátená touto veľkolepou scenériou.
Za pol hodinu prichádza lanovka z hlavného vrcholu Pão de Açúcar. Nastupujeme. Po štvrť hodine húpavej jazdy v presklenej kabínke sme hore. Na vrchole sveta. Celý záliv máme pod nohami, celé mesto – v diaľke vidíme Kristovu sochu, pláž Copacabana, favely na strmých upätiach kopcov, všade tam, kde sme pred chvíľou boli.
Celé Rio máme ako na dlani. Ešte doobeda sme boli na opačnej strane a teraz sa pozeráme na mesto z opačnej perspektívy. Ale plný rozporuplných zážitkov, chápajúc turistické pozlátko tohto
mesta. Míša opäť s fotoaparátom v ruke pobehuje po turistickej cestičke, hľadajúc najlepšie kompozície.
Po hodine si sadáme do tieňa pod stromy, opierajúc sa hlavami o seba. Je veľmi vlhko, premáha nás únava.
Po chvíli?…
Ku kopcu sa dovalí veľký mrak, ktorý v okamihu zahalí celú scenériu. Turisti sa vracajú do lanovky, my si počkáme na ďalšiu. Sme unavení. Okolo nás pofukuje príjemný vlhký vánok. Zdriemneme si, opretí o seba.
Po chvíli sa zobudíme. Po chvíli? Je večer, osem hodín. Stmieva sa. Bežíme k lanovke. Je zavretá. Na výveske visí cestovný poriadok. Posledný odchod lanovky bol o šiestej večer. Pred dvomi hodinami.
Sme v péčku. Peši po tme po žulovej skale, to je bez šance, hoci ja mám z armády i komplexný horolezecký výcvik, bez výbavy sa týchto štyristo metrov hladkej skaly zliezť v noci nedá. A nechcem riskovať, že sa Míši niečo stane.
– Budeme tu kempovať do rána. Ešteže si si do kufra nabalila kopec šiat, na hotelovej izbe ti sú na figu… vyčítam jej.
– Aj tak je to tvoja chyba… hovorí mi vzdorovito.
– No jasne, čo iné môžem čakať od ženy… pomyslím si.
Je tma, v diaľke pod nami vidíme vysvietený Maracanã, počujeme kakofóniu brazílskej hudby, svetlá zo štadióna blikajú ako na diskotéke. Sedíme na vyhriatej skale, Míša fotí nočné Rio.
– Až tak zlé to zasa nie je, takéto zábery nemá len tak niekto… uznáva.
Delíme si tabuľku čokolády a kolu, čo máme v ruksaku. Míša sedí v mojom objatí. Prstami sa hrám s kaderami jej vlasov, hľadím ju po ramenách. Pozeráme na nočné Rio dole pod nami, len tak, bez slov.
Otočí sa ku mne.
– Krásne voniaš… povie mi.
Pozerám jej do očí, na dva centimetre neodolateľne blízko jej úst.
– Vieš, čo si teraz predstavujem?… pošepkám jej.
– Viem… odčítam jej z úst. Naše pery sa konečne spojili…
***
O piatej hodine ráno nás prebudí škripot ozubených kolies na stožiaroch lanovky. Zdola sa blíži prvá kabínka so zamestnancami hornej stanice. Počkáme, kým vystúpia a nebadane sa vplížime do prázdnej kabínky. O chvíľu sa pohýna smerom dole. Ak nás nikto neodchytí na medzistanici, sme zachránení.
Podarilo sa, rovnakým spôsobom sme sa dostali až do údolnej stanice.
Si šťastná?…
Kráčame po nábreží ospalým ranným mestom do hotela, míňajúc rozjarených tanečníkov, fanúšikov v dresoch víťaza včerajšieho futbalového derby, sláviacich do rána víťazstvo svojho klubu klubu CR Flamengo, unavených turistov, všetci ešte v bujarej nálade, unavení, spotení, ale šťastní.
Pozerajúc na ich blažené tváre sa obrátim na Míšu a spýtam sa jej:
– Si šťastná?
Objíme ma… Bozkávam jej hebké malinové pery…
***
Čo nás po nejakom bláznivom semifinále…
Po hodine prechádzky po nábreží, kochajúc sa vychádzajúcim slnkom spoza horizontu, sme došli do hotela. Šli sme sa zohriať do vyhriateho bazéna na terase. Priťukli sme si pohárom šampanského.
– Ty si neskutočný… pošeptá mi Míša. Ešte pred týždňom som ani netušila, že si v Šanghaji a teraz som s tebou na druhom konci sveta v Riu, v bazéne so šampanským a plná zážitkov… usmeje sa na mňa.
Zahľadeli sme sa do diaľky na prebúdzajúce sa mesto. Čo nás po nejakom bláznivom futbalovom semifinále, my sme prežili oveľa krajšiu noc…
***
Po raňajkách sme sa odhlásili z hotela. Čaká nás opäť dlhý let nazad do Šanghaja. Ale to už hravo zvládneme. Tento výlet nás bude hriať na duši ešte dlho. A ja v Šanghaji prestupujem na let do Singapuru. Ale to bude iný príbeh, s obrovským prekvapením…
P.S: Krásnu cenu sme vyhrali v šanghajskej lotérii, však Míšo? Ale doma o tom nikomu ani muk!
.
.
.
.
.
.
Foto: ja, AI
Celá debata | RSS tejto debaty