RescueRanger

Celú noc v Paríži opäť pršalo. Kvapky udierali na parapety môjho spálňového okna ako otázky. Neodbytné. Únavné. Na druhý deň neskoro poobede sa počasie našťastie umúdrilo. Obloha sa vyjasnila, koberec ťažkých mrakov zmizol kamsi do hlbokého vnútrozemia. Podvečerné svetlo z vyčistenej oblohy padlo na mesto ako milosť. Paríž sa nadýchol. Ulice sa rozžiarili. Všetko zrazu vyzeralo čistejšie.

Vyrazil som von. Nábrežie Seiny bolo ešte vlhké. Kaluže vody niesli odlesky mesta aj tajomstvá. Vietor sa mi hral s kabátom. Kráčal som pomaly. Bez cieľa. To je v Paríži najlepší plán.

Námestie Svornosti pulzovalo ruchom podvečernej dopravy. Slnko práve zapadalo. Každý tieň začínal mať príbeh. Popri americkom veľvyslanectve, nachádzajúceho sa v tesnej blízkosti Elyzejského paláca, som šiel hore na Champs-Élysées, ktorá už žila večerným turistickým životom. V apríli sa tu už začínajú turisti trúsiť po stovkách. I dnes sa vybrali zo svojich hotelov nasať atmosféru mesta, ktoré nikdy nespí.

V oknách americkej ambasády bol pohyb. Príliš veľa pohybu. Ľudia sa mihali ako tiene. Možno skartovali dokumenty. Možno len šmíraky s neschválenými hláseniami do Washingtonu. V Paríži sa tie veci často zamieňajú. Bolo mi to jedno.

***

Zastavil som sa v hornej časti bulváru na križovatke s Avenue George V. Pred honosnou a veľmi drahou reštauráciou Brasserie Fouquet’s bol čulý ruch. Uzavretá spoločnosť. Ochranka pred vchodom prísne kontrolovala vchádzajúcich hostí. Cez okná som videl, že sa tu koná nejaká recepcia. Poháre drahého šampanského, kaviár, večerné šaty, neúprimné úsmevy.

Nového maďarského veľvyslanca som spoznal hneď. Vytŕčal z davu. Mladá, uhladená tvár. Muž, ktorého sem minulý mesiac ešte stihol dosadiť Viktor Orbán. Politika má rada rýchle činy. Tak, ako šach. A dosluhujúci premiér je výborný hráč.

Američania stáli vystretí ako vojaci. A možno i nimi v skutočnosti boli. Odznaky s vlajkou na klopách sák sa im leskli. Ale bolo ich možno odlíšiť aj podľa toho, ako si držali odstup, akoby stále stáli na americkej pôde. Francúzi zapĺňali priestor prirodzene, bez námahy, s lišiackym úsmevom a medzi nimi sa pohybovali ženy, ktoré vedeli, že krása je len ďalší druh moci, ak sa používa správne.

A potom som zbadal i ju. Atašé Lenka. Stála pri svojom šéfovi, slovenskom veľvyslancovi. Jej pohyby boli kontrolované, pokojné. Ale ja som vedel svoje. Vedel som, čo sa skrýva pod tým pokojom. Pod tými šatami. Pamiatku na včerajší výprask v mojom apartmáne.

Na chvíľu sa otočila. Naše oči sa stretli. Len sekunda. Stačilo to. V tej sekunde sa jej v pamäti vrátila moja včerajšia večerná izba. To ticho. Napätie. Teplo jej pokožky. Vôňa môjho opasku.

Odvrátil som pohľad. Vnútri sa všetci smiali. Pili, štrngali si pohármi, spriadali plány. Hrali svoje diplomatické hry.

Urobil som cez sklo pár fotiek. Zo zvyku. Možno z nudy. Ochranka si ma všimla. Stačil jeden ich pohľad. Pochopil som. Nechcem konflikt pred zrakmi diplomatov. Odchádzam na stanicu metra Étoile pri Víťaznom oblúku.

Vtedy zazvonil telefón. Lenka. Nechal som ho chvíľu zvoniť. Niektoré veci potrebujú čas. Potom som zdvihol.

– Videla som ťa… povedala.

Ticho. Krátke. Ťažké.

– Ten včerajší výprask… dodala. Hlas mala pokojný. Takmer pobavený. Oficiálne je to diplomatický incident…

Usmial som sa.

– A neoficiálne?…

Na druhej strane sa zasmiala. Ticho. Blízko.

– Neoficiálne to chcú zaradiť ako kultúrnu spoluprácu...

Obzrel som sa dole po bulvári, smerom k reštaurácii. A napadlo mi, že sú dni, keď si diplomacia vystačí s jednou definíciou. A potom sú dni, keď potrebuje aj pevnú ruku. A vás môžu zatknúť za niečo, čo si ambasády pokojne zapíšu ako umelecký projekt.

***

– Počkaj ma štvrť hodiny… povedala.

Linka stíchla. Zostal som stáť pod Víťazným oblúkom. Mesto sa medzitým prezlieklo do noci. Svetlo zmäklo. Ľudia spomalili. Autá šumeli ako rieka bez dna.

Zabil som čas v butiku Swarovski oproti. Sklo. Svetlá. Ticho. Krásne ženy skúšali šperky, akoby skúšali nové identity. Predavačky boli ešte krajšie. Presné. Ochotné. Nebezpečné v tom, ako sa vedeli usmiať bez toho, aby niečo prezradili. Na chvíľu som zabudol, že čakám.

Prišli presne. Lenka. A s ňou druhá slečna.

– Mona… predstavila sa. Protokolistka maďarského veľvyslanectva.

Mona sa usmiala. Ticho. Vychovane. Dokonale. Mala v sebe niečo známe. Niečo, čo viselo niekde v éteri. Nevinnosť zmiešanú so záhadnosťou.

– Pripomínate mi inú Monu… povedal som.

– To počúvam často… odpovedala s tajomným úsmevom v kútiku úst.

Jej hlas bol mäkký, ale pevný.

Neďaleko stál autobus, zaplatený maďarským veľvyslanectvom. Čakal nás a ďalších nižších diplomatov.

– Ideme k nám na zastupiteľstvo na Avenue Foch. Na neformálny raut pre nižší personál spriatelených veľvyslanectiev. Pre niektorých z nás možno rozlúčkový, keď nastúpi nový minister zahraničia a rozhodne sa to tu všetko povymieňať…… dodala Mona.

Usmial som sa. Nastúpili sme. Autobus sa pohol. Desať minút cesty. Ticho prerušované cudzími jazykmi. Spomienky sa mi vrátili samy. Avenue Foch… kedysi naše zoradisko. Štrnásty júl – Deň dobitia Bastily. Vojenská prehliadka – odtiaľto, cez Champs-Elysées až po Námestie Svornosti. Pochodujúce pluky všetkých druhov vojska. Jasajúce davy. Vtedy za Chiraca všetko dávalo zmysel a dôvod na hrdosť. Ale to bolo dávno…

***

Vošli sme do vnútrobloku veľvyslanectva. Brána sa zavrela. Vystúpili sme z autobusu. Raut sa začal, poháre šampanského začali štrngať, úsmevy a pohľady krehli, atmosféra spríjemnela.

Hlasy sa miešali. Ruština. Angličtina. Francúzština. Slovenčina. Maďarčina. Každý jazyk niesol inú verziu pravdy. Ale pointa bola rovnaká. Prežiť. Udržať sa. Vyjednať pre seba čo najviac. Nevedel som, či sa lúčia, alebo vítajú. Je mi to jedno, čo s nimi bude, lebo táto neúprimná spoločnosť nie je mojou DNA.

***

Pol hodiny som si podával ruky, ani neviem s kým. Počúval som. Usmieval sa. Diplomati rozprávali o veciach, ktoré neexistujú, ak ich nevyslovíte správnym tónom. Ich život na vysokej nohe je ich celoživotnou výhrou v spoločenskej bubline, ďaleko od problémov všedných ľudí. S pravidlami, ktoré sa nemenia. Len s dôsledkami, ak z nej vypadnú…

Potom som sa vytratil. Pohár šampanského v ruke ako rekvizita. Bublinky stúpali hore po stene pohára. Ako klamstvá. Šmírujem po budove. Chodby na poschodí sú tichšie. Mäkké svetlo. Koberce tlmia kroky. Dvere sa zatvárajú bez zvuku. Presne tak, ako majú.

Aká tajná operácia?…

V jedných bol zasunutý kľúč. Alarm na dverách bol vypnutý. Je vnútri niekto?… Nedalo mi to. Nazrel som… Krabice. Spisy. Depeše. A peniaze…

Stoeurovky. Veľa. Príliš veľa na náhodu. Ležali tam na policiach v celých stohoch. Akoby patrili do inventára. Pochopil som to hneď… tajné fondy. Toto všetko teraz musí zmiznúť. Rýchlo. Skôr než nastúpi nový minister zahraničia a rozpošle svojich špiclov po ambasádach. A skôr než niekto položí nesprávnu otázku: Aká tajná operácia?…

Za mnou sa ozvali kroky. Pomaly som sa otočil. Lenka a Mona. Opierali sa o zárubňu. Pokojné. Sledujúce.

– Musí to zmiznúť… povedala Mona potichu.

Pozrel som na tie stohy peňazí. Staré, ale stále platné 100 eurové bankovky prvej série z roku 2002, sťahované z obehu, určené na zničenie. V strede poprepichované a tak zneplatnené. Pozrel som na vedľa stojaci starý originálny tlačiarenský stroj Koenig & Bauer, vyradený z francúzskej národnej banky, na ktorom sa tie vpichy zahladzovali originálnou bankovkovou buničinovou zmesou. I ten bankovkový atrament mal stále platný certifikát od FNB.

Spravili tak z nich opäť platné bankovky. Chytré. Veľmi chytré. Toto nebola falšovateľská dielňa. Tu celé mesiace fungovala tieňová expozitúra centrálnej banky!!! Ani som sa nepýtal, odkiaľ tí Maďari tie staré eurá mali. Isté zložky majú vždy svoje kanály a svojich ľudí na správnych miestach… a ak všetko sedí v účtovných papieroch, kto by sa obťažoval kontrolou a prepočítavaním.

– Vy ste tu v podstate tlačili eurá na Orbánovu kampaň? Chytré. Pod rúškom diplomatickej imunity. Milióny následne prenášané v diplomatickej batožine, mimo colnej kontroly… To sa potom demonštrovalo za premiéra a robila drahá celoštátna reklama, keď bolo za čo… A toľko ich ešte ostalo?…

– Hmm… odvetili svorne Lenka s Monou, pokrčiac ramenami.

A vtedy mi došlo, že v Paríži sa niektoré veci neriešia otázkou, či sú legálne. Ale či sa stihnú.

***

– Tak dobre. Dámy, kde je bandaska s benzínom?… povedal som s kľudom pyrotechnika.

Mona sa preľakla.

– Bandaska s benzínom?… zopakovala.

Naklonila sa ku mne a zašepkala:

– Ó, to zasa nie. My to dnes musíme všetko… minúť…

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI