Naša misia sa tu (…) chýli ku koncu. Raketové útoky na veľké mestá už takmer ustali. Život sa vracia do starých koľají aj tam, kde sa pred pár týždňami zatvárali dvere ambasád. Diplomatická štvrť, ktorá ešte nedávno pripomínala opustené kulisy vojnového filmu, znovu ožíva. Veľvyslanci sa vracajú zo svojich dočasných útočísk – z vojenských základní […]

V týchto dňoch sa nachádzam niekde, kde to smrdí prázdnymi nábojnicami, jačiacimi sirénami a vystrašenými diplomatmi, ktorých treba prepraviť do bezpečia. Preto vám dnes rozpoviem jeden svoj starší zážitok, s ktorým keď som sa kedysi verejne pochválil, dostal som pri mojej následnej návšteve domoviny na druhý deň ráno nepríjemnú a veľmi zvedavú návštevu, […]

Na druhý deň po tom, čo ma Luciini americkí priatelia – diplomaticky, no o to dôraznejšie – upozornili, aby som sa nestaral do „regionálnych stabilizačných procesov“, som si zbalil kufor a kúpil letenku na prvý možný let do Budapešti. Lenka, slovenská diplomatická atašé, mi to povedala ešte priamočiarejšie.– Nestaraj sa do toho. Toto je väčšie ako ty… […]

Vystúpil som zo slovenskej diplomatickej limuzíny, ktorá viezla Lenku na tajné stretnutie s Američanmi a Maďarmi. Posledný pohľad do jej hlbokých očí. Sledovaný pozorným zrakom veľvyslancovho šoféra v spätnom zrkadle, vchádzam do stanice metra Palais Royal ako do cudzieho sna. Kovový dych podzemia ma ovalí skôr, než stihnem zapnúť kabát. Paríž sa tu mení na dutinu, v […]

Paríž sa za oknom leskne v kvapkách dažďa. Svetlá ulíc sa lámu na skle ako rozbité sľuby. Brieždi sa, ten neurčitý čas medzi nocou a dňom, keď sa pravda ešte hanbí vyjsť von a lož už nemá silu držať sa v tme. Sedím za stolom v útulnom teple môjho apartmánu. Laptop ticho bzučí, klávesnica pod prstami vibruje ako nervózny pulz. Zapisujem si nebezpečné informácie. […]

Na tretí deň po prijatí u francúzskej ministerky kultúry som zmizol z mediálnych správ. Ako keby ma niekto vymazal gumou z titulkov, z éteru, z dychu Paríža. Moju záchranu obrazu v Louvri prekryl hroziaci štrajk železničiarov – Francúzsko sa pripravovalo na dopravný kolaps a nik nemal čas na hrdinov. V tom tichu, ktoré nasledovalo, som si uvedomil, aké tenké je vlákno […]

Paríž bol včera večer mokrý a unavený. Ten druh vlhkosti, ktorý lezie nielen za krk, ale aj do myšlienok. Ulice pod oknami sa leskli ako staré zrkadlá a svetlá áut sa v nich lámali na kúsky – presne tak, ako sa lámu ilúzie, keď človek zistí, že svet nefunguje podľa morálky, ale podľa protokolov. Romantická noc s agentkami DGSI? Možno. Koňak, ticho, šum Paríža pod […]

Sedím v mojej obľúbenej reštaurácii La Rotonde. Camilla sedí pri mne. Dvadsať +, Paríž v očiach, ľahká vôňa parfému Chanel Chance zmiešaná s červeným vínom z Bordeaux. Má na sebe krásne červené šaty na ramienkach, ktoré by aj z kamenej sochy spravili objekt hriešnej túžby. Pozerá sa na mňa tak, že by som bol schopný opustiť vlastné zásady a tváriť sa pritom, […]

Ráno som sa zobudil sám. Poslepiačky som sa snažil nahmatať hebké Camillino telo, ale posteľ bola prázdna. Z obývačky som spoza zatvorených dverí začul nezreteľný, tlmený rozhovor. Kto si nás takto ráno dovoľuje budiť? Poštár? Domovník? Vstal som a podišiel k dverám. Roztvoril som ich. Vzduch v miestnosti by sa dal krájať. Bolo to ako pred búrkou – ticho, horúčava […]

Ráno v Paríži vie byť niekedy kruté. Svetlo, ktoré sa odráža od čiernych bridlicových striech, neodpúšťa nič – ani rozhádzané šaty na dlážke, ani otázky, ktoré visia vo vzduchu ako vystrelené náboje. Camille stála pri okne, zabalená len do mojej košele. Vyzerala v nej krehko, ale pohľad, ktorým prebodávala fotografiu na mojom sekretári, bol ostrý ako čepeľ. Na […]