RescueRanger

Do Paríža som priletel z Ankary v hustom daždi. Ten typ chladného, jesenného dažďa, čo sa neponáhľa vypršať z ťažkých, oceľových mrakov, len ti dá čas rozmýšľať, kde si urobil chybu a prečo sa aj tak chystáš urobiť ďalšiu.

Staré parížske letisko Orly ma vypľulo ako dobrého známeho. Bez otázok, bez zbytočného úsmevu. V ruke som mal len pas, veľkú cestovnú tašku a vo vlasoch piesok z Čadu, ktorý sa nedal vytriasť ani kefou na psy.

Taxi ma viezlo popri Seine, Eiffelovka sa zjavila medzi stromami ako stará milenka – stále krásna, stále dosiahnuteľná, ale nikdy nezabudnutá. Cieľ: Rue de l’Université v XVI. obvode. Byt Florence. Miesto, kde sa luxus nosí prirodzene, ako hodvábna šatka od Hermèsa.

Neozval som sa im vopred. Pri návrate z misií sa také veci nerobia. Nie kvôli sebe. Kvôli nim. Florence aj Matilde som už raz zmenil ich životné osudy iba tým, že som im bez pozvania vstúpil do života.

Keď som zabočil k ich domu s výhľadom na Eiffelovku, uvidel som ich. Obe práve vychádzali z brány domu.

Florence – vysoká blondína, s vlasmi elegantne vejúcimi ponad ramená. Kráčala vzpriamene, ako modelka. Žena, ktorá vie, že ako riaditeľka kabinetu ministerky kultúry musí za každých okolností pôsobiť reprezentačne.

Matilda – trochu nižšia, s tmavými vlasmi a uhrančivými očami, ktoré si pamätajú viac, než by mali. V elegantnom kožuchu, ktorý stál toľko, čo ročný plat úradníka. Jej chôdza bola jemná, ale rozhodná. Ako riaditeľka kabinetu kancelára Radu čestnej légie má veľkú, neformálnu moc, vyplývajúcu z jej kontaktov na všetkých dôležitých ľudí v krajine, ale nikdy ju nepoužije zbytočne.

V Paríži sa také ženy neusmievajú bez dôvodu.

***

Nevideli ma. A to bolo dobre. Šli smerom k metru. Nenápadne. Príliš nenápadne. Presne tak, ako chodia ľudia, ktorí vedia, že sú sledovaní… alebo by mohli byť.

Nedalo mi to, cieľ ich cesty ma priťahoval ako magnet.

Stanica metra Franklin D. Roosevelt. Dolný koniec bulváru Champs-Élysées. Drahý asfalt, drahé lži. Vystúpili z metra a zamierili si to rovno do Paláca Artcurial.

Budova, ktorá sa tvári ako chrám umenia. Aukcie, obrazy, starožitnosti. V skutočnosti je prepojená so susedným sídlom mocného zbrojárskeho konzorcia Dassault – uzol, kde sa miešajú peniaze, zbrane a rozhodnutia, ktoré zabíjajú bez výstrelu.

Bilderberg…

Za bránou stoja bodyguardi v decentných oblekoch, kontrolujúci pozvánky vstupujúcich hostí. Hneď som to pochopil, čo sa tu deje. Zasadnutie tajomstvami opradenej medzinárodnej organizácie Bilderberg. Starý známy duch. Pamätal som si ju ešte z čias, keď v roku 2011 neďaleko odtiaľto potichu rozhodovala o osude riaditeľa Medzinárodného menového fondu Dominika Straussa-Kahna… New York. Hotel. Slúžka. Narafičené znásilnenie. Spoločná akcia francúzskej a americkej tajnej služby. Príbeh napísaný skôr, než sa stal. Horúci kandidát na francúzskeho prezidenta, ktorý sa nim nakoniec nikdy nestal.

A dnes – Florence a Matilda…

Dnu som sa nedostal. Dnes som bez krytia, bez pozvania, bez insignií minulosti. Ostal som vonku. A nemalo zmysel na nich čakať. Viem, kam išli a aké veci sa tu riešia… Zajtra sa možno dozviem viac.

***

Na druhý deň som urobil to, čo robia gentlemani – zavolal som slušne vopred. Pozvali ma.

Prišiel som tesne pred ôsmou večer. Keď som zdola zazvonil, práve stáli na balkóne s pohárom vína, pozerajúc sa na nekonečne krásnu scenériu nočného Paríža.

Byt na Rue de l’Université bol presne taký, ako som si pamätal. Vysoké stropy, parkety, vôňa dreva a ženského parfumu. Varené víno, škorica, klinčeky. Bezpečie, ktoré si človek zaslúži.

Objali ma. Florence ma pobozkala na líce o sekundu dlhšie, než bolo spoločensky prípustné. Matilda sa usmiala tým úsmevom, ktorý znamenal: niečo sa deje…

Žiadne šup-šup…

Sadli sme si. Hovorili potichu.

– Včera padli rozhodnutia. Európska komisia budúci rok podá demisiu. Kancelár Merz bude na kolenách, bezmocne sa prizerajúci na koniec nemeckého priemyslu. Naša Macronova vláda skončí debaklom. Marie Le Penová triumfálne vystúpa na vrchol moci. Euroskeptické stredoeurópske štáty prevalcujú rozvrátené západné centrá moci. Začne sa rozpad Únie na dva veľké bloky. Veď o tom v skutočnosti rokovali Trump s Putinom na Aljaške. Na obnove bipolárneho sveta. To bola taká ich druhá Jaltská konferencia… len bez Churchilla… zasmiali sa.

Počúval som ich pozorne a v hlave si robil mapu. Nie politickú. Operačnú. Čo to pre mňa znamená? Nič. Svet nejaký čas pôjde zotrvačnosťou ďalej. Žiadne šup-šup… Európa sa bude pomaly, postupne meniť na niečo nové. Veď ani Rímska ríša nepadla za týždeň.

Tak čo riešime… nejak bude. A keď nebude, tak sa aj tak všetci zídeme raz v jednej posteli… ako to prorocky spieval Robo Grigorov.

***

S Parížom pod nohami…

Už nebolo treba viac hovoriť. Florence mala na sebe len svetlý hodvábny župan. Matilda sedela vedľa nás, s bosými nohami na deke od Hermèsa.

Florence ma pobozkala pomaly, vedome. Ako žena, ktorá vie, že zajtra bude opäť dôstojne riadiť kabinet ministerky kultúry. Dnes však chcela byť len ženou.

Matilda mi položila ruku na hruď. Ticho. Teplo. Dôvera. Vonku svietila Eiffelovka. Vo vnútri bol Paríž, ktorý sa nedá kúpiť ani ovládnuť.

A ja som vedel, že zajtra odídem. Ale dnes v noci som si odmenu nechal vyplatiť v plnej výške.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI