RescueRanger

Paríž nie je len miestom na romantické zážitky, ale vie v ňom ísť i riadne o krk.

Kedysi v roku 2011 mi jedna moja česká kamarátka, novinárka, ktorá bola vyslaná sem do Paríža, v jedno príjemné aprílové poobedie zavolala, či by som s ňou a zopár jej kolegyňami z medzinárodnej novinárskej agentúry nezašiel na rozlúčkovú večeru do skvelej reštaurácie na Avenue George V, že vraj jednej jej kolegyni tam niekto odporučil skvelú reštauráciu a že chcú si užiť posledný večer pred piatkovým odletom domov. Tak si zarezervovali stôl. V Paríži totiž ísť len tak na blind do lepších reštaurácií bez rezervácie je cesta zarúbaná. Leda tak do MCDonalda…

Ja som mal na večer iné plány, bol som pozvaný na recepciu, tak som toto pozvanie slušne odmietol. Napriek faktu, že tie ženy boli skutočne veľmi atraktívne a ich spoločnosť by ma potešila. Ale ani keby už nemal program, tak by som s nimi nešiel, pretože mi hneď zablikala kontrolka – ženy, ktoré za tie roky neprekukli, že Paríž nie je len obľúbená turistická destinácia, ale vie byť i docela nebezpečným miestom s no-go zónami, turistickými pascami, pouličnými vreckármi, únoscami, občas i teroristami, miesto, kde sa stretávajú záujmy tajných služieb a mocných nadnárodných koncernov. Toto však bežný turista či delegát nevidí, lebo on sa nepohybuje mimo bežné trasy a bezpečné hodiny. Dobrý podnik, v najvychytenejšom centre Paríža, na jednej z najmódnejších ulíc mesta, to som hneď vedel, že tá reštaurácia nebude žiadnou vývarovňou, kde by sa podávalo menučko za 6 euro. Ale nechal som dievčatá vo svojich predstavách. Nech si užijú večer.

Tešil som sa na jej zajtrajšie recenzie uvedeného podniku a ich dámskej jazdy. A že budú zaujímavé, to som s miernou škodoradosťou predpokladal. A tak sa i stalo. Mali svoju dámsku jazdu…

***

Ako mi na druhý deň, úplne bez nálady, moja česká kamarátka hovorila, tak natešené dámy večer vstúpili do reštaurácie, neďaleko presláveného podniku s topless tanečnicami Crazy Horse, kde ich u vchodu vítal decentne oblečený, úctivý portier. Dve mladé thajské slečny ich úslužne uviedli do reštaurácie na poschodí, k rezervovanému stolu, kde ich celý večer obsluhovali dvaja pridelení čašníci, a k tomu im hral jazzový klavirista. Naivným dámam z korporátu zatiaľ nič nedocvaklo, ani im nebolo nápadné to , že v celom podniku boli obsadené iba tri stoly, no mne už po týchto úvodných pár vetách bol všetko jasné. Portiera, thajky, čašníkov, klaviristu, vesmírne drahý nájom priestoru v luxusnej štvrti mesta, toto všetko treba predsa z tržieb zaplatiť. Tak so s napätím čakal na pokračovanie príbehu.

Víno vraj tieklo prúdom, tri chody, kávička a pred polnocou čašník priniesol účet…

Večera pre piatich v cene dovolenky na Tahiti …

***

Dámy sa museli poskladať na spoločný účet, išli do úplného limitu svojich kreditiek a domov šliapali v noci pešo, lebo ani na taxík im neostalo.

Kde nechali rozum, neviem… ale to je tak, keď si spravíte dámsku jazdu v neznámom prostredí a nepozriete sa ani do jedálneho lístka, ani na etikety vín, slepo dôverujúc výberu, ktorý vám poradia čašníci. Veď i oni potrebujú z niečoho živiť svoje rodiny…

A na druhé ráno si v práci dámy vymieňali čísla účtov a odškrtávali položky z účtenky, kto sa komu na čo poskladal za tú nezabudnuteľnú večeru.

Keď mi v mobile ukazovala ofotenú tú účtenku, až mi vyrážalo dych, objednať si tri fľašky červeného archívneho Brunello di Montalcino Super Tuscan Franco Bondi Santi, ročník 1969 je samo o sebe pálka za cenu priemerného slovenského platu. Nehovorím o iných položkách.

***

Ja som však ten inkriminovaný večer zažil oveľa adrenalínovejšiu párty. Ale to som svojej kamarátke novinárke nemohol prezradiť, jednak preto, že je to novinárka (vykecala by to svojmu šéfredaktorovi, ktorý by v tom videl príležitosť ako hrom, bol by z toho škandál ako Watergate), ale hlavne preto, že to bolo skutočne o hubu a pred následkami by ma nezachránil ani môj výcvik, jej novinársky preukaz či redakčné tajomstvo, ani renomé ich agentúry. To by všetko ešte zhoršilo.

Ale už je to dávno zobchodované, tak náznakom už teraz môžem.

Zúčastnil som sa jednej recepcie na veľvyslanectve jedného malého, ale bohatého štátiku, na Rue de Presbourg neďaleko Víťazného oblúka (áno, v Paríži sa nachádza Bratislavská ulica, Francúzi totiž svoje ulice a námestia radi pomenúvajú podľa Napoleonových víťazných bitiek). V tomto perimetri okolo Víťazného oblúku a Champs-Élysées to všade smrdí veľkými peniazmi a bezohľadnými záujmami.

Bol som tam ako pozvaný sprievod mojej dobrej francúzskej priateľky, ktorá vtedy pracovala ako asistentka riaditeľa francúzskej centrály jednej z najväčších svetových bánk.

Uznajte, výber medzi robením garde ukecaným novinárkam v podozrivo drahej reštaurácii a medzi nóbl večerom na veľvyslanectve, to bola pre mňa jasná voľba. Ale po tom, ako to nakoniec dopadlo, by som si asi vybral tú dámsku jazdu, lebo tie ich následky trvali oveľa kratšie…

Na tejto recepcii som stretol vtedajšiu francúzsku ministerku financií Madam Lagarde v družnom rozhovore v privátnom salóniku s jej amerických náprotivkom a chargé d´ affaires amerického veľvyslanectva (priťukol som si s nimi náhodou za začiatku recepcie, preto viem, kto tí páni boli). V dobrej spoločnosti som sa to ocitol… no veď, na recepciách stretnete rôzne veľké zvieratá. Ako v džungli…

Rozprávali sa tam o pripravovanom švajčiarskom stretnutí nejakej konferencie Bilderberg a o šéfovi Medzinárodného menového fondu, familiárne sa o ňom rozprávali ako o „Dominikovi“. Nepočúval som ich úmyselne, iba sme sa s mojou francúzskou priateľkou chceli trochu mimo rušnú sálu súkromne porozprávať…, zastaviac sa na poschodí pri ich salóniku, tak sme si tento rozhovor nechtiac vypočuli. Okolo salónika sa však nenápadne pohybovalo zopár „akože“ čašníkov s vysielačkami, takže nám to začalo byť nepríjemné, preto sme sa po pár minútach presunuli dole, do bezpečia hlavnej sály medzi hostí.

Obsah ich rozhovoru mi vtedy nič nehovoril, ale o to viac ma zaujala zmienka, že onedlho „Dominika“ definitívne vyriešia počas jeho plánovaného newyorského pobytu, už je všetko pripravené, team je na mieste, a že „Madam“ prevezme jeho miesto, aby sa úradujúcemu francúzskemu prezidentovi nikto neplietol do cesty pri opätovnej kandidatúre na prezidenta.

Žeby sa takto robila veľká medzinárodná politika? A nie voľbami? Hmmm… 

Ale pustil som tento náhodne odpočutý rozhovor z hlavy, lebo pár týždňov sa nič nedialo.

***

Svojej českej kamarátke, novinárke som o tomto zážitku povedal až začiatkom mája. Neverila mi. Ale o dva týždne, presne v polovici mája sa začali diať brutálne veci…

***

Dominika, riaditeľa Medzinárodného menového fondu, zadržali na newyorskom letisku po obvinení od hotelovej chyžnej zo znásilnenia, americké úrady ho držali vo väzbe tak dlho, že pod psychickým nátlakom sa vzdal svojej funkcie v MMF a ani nestihol podať svoju kandidatúru na funkciu francúzskeho prezidenta, na ktorú mal zálusk.

A keď sa Madam o mesiac neskôr skutočne stala riaditeľkou Medzinárodného menového fondu, tak mi moja kamarátka-novinárka konečne uverila, že som bol náhodou pri tom, keď sa o tom rozhodovalo…

***

Výmena na dôležitej funkcii, garantujúca ten správny proamerický kurz Medzinárodného menového fondu bola vykonaná. Dominika po čase prepustili z americkej väzby. Už ho nepotrebovali držať. Svoju úlohu v nej splnil. Iba úradujúci francúzsky prezident za podivných okolností o rok tesne neobhájil prezidentský mandát. Vraj sa na tom dohodla Madam na nejakej Trilaterálnej komisii.  

Ale pri tom som už nebol… A Madam sa neskôr stala šéfkou inej, európskej inštitúcie sídliacej vo Frankfurte.

A moja kamarátka-novinárka o tomto mojom zážitku nikdy nenapísala. Pre istotu…

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps, pravda.sk