Založ si blog

Takmer ukradnuté bozky

V máji tohto roku ma osud opäť neplánovane zavial do Paríža. Môj odlet odkiaľsi z ďaleka bolo možné vyskladať vždy iba s medzipristátím, takže z možností: Amsterdam, Dubaj, alebo Paríž som si zvolil tú pre mňa najpríjemnejšiu destináciu. A keďže počasie v Paríži vyzeralo podľa týždennej predpovede ustálené, príjemne letné, ale nie ešte horúce, tak som si pár dní pred odletom prebukoval nadväzujúci odlet z Paríža, aby som tu mohol stráviť zopár dní. Neskôr v júni, keď už je turistická sezóna v plnom prúde, by som už nemal šancu zohnať na poslednú chvíľu nejaký lepší hotel v meste (pokiaľ by som sa neuspokojil so sterilným, letiskovým HN hotelom alebo lowcostovou F1 voľakde pri výpadovke z mesta).

Nikdy nehovor nikdy…

Išiel som na istotu, lebo stráviť predĺžený víkend v upršanom Paríži nie je vôbec na chodenie po vonku. Aj keď i to má svoju romantiku, ale vlhké rifle, premočené kožené topánky a cez švy bundy prenikajúca voda, či súboj vetra s lomcujúcim dáždnikom, to by už také romantické nebolo. Ale nikdy nehovor nikdy, ako som to zažil aj ja na druhý deň, že i takého počasie vie byť krásne romantické.

Prečo som si len prebukoval ten odlet …

Ale tento týždeň malo byť v Paríži krásne. Nadšene som vystúpil z lietadla s vidinou bezstarostného víkendu … a hups … do silného dažďa…, ktorý sa husto lial z nízko sa prevaľujúcich ťažkých, oceľových mrakov. Z okna kyvadlového mestského autobusu som cez veľké kvapky na skle videl iba impresionistické obrazy mesta, matne tušiac, kde sa asi náš autobus nachádza na svojej trase.

Od zastávky autobusu som šiel peši na hotel a ako na šľaktrafenie, pri Eiffelovke som vhupol do najväčšej prietrže mračien, akú som kedy v Paríži zažil. A do toho lejaku zasvietilo cez dieru v mrakoch ostré slnko. Nádhera. To som nemohol neodfotiť.

A kým som vystúpil schodami hore na Trocadéro, prestalo pršať a spoza horizontu vyšla prekrásna dúha. Odškodné z nebies.

Večer som si hovel v hotelovej vani s penou až po uši, lebo až do rána sa v hodinových intervaloch striedali prietrže mračien s jasnou oblohou. Prečo som si len prebukoval ten odlet …

***

Chatoval som si vo vani so Jacqueline. Dohodli sme si na zajtrajšie piatkové ráno krátke stretko. Zajtra totiž pracuje, nemá školu.

***

Ráno ma privítala jasná obloha. Po hotelových raňajkách (bol som na nich prvý, takže všetok na podnose nakrájaný tučný syr Brie bol iba môj aj s čerstvými croissantmi – skúste si tú kombináciu lahodného syra a mierne nasladlých croissantov, je fakt skvelá) som sadol na metro a prestúpiac na stanici Étoile (tam, blízko miesta, kde som sa pred dvanástimi rokmi zúčastnil na tej nebezpečnej Brunejskej recepcii, ktorá zmenila chod dejín Francúzska i svetových finančných trhov)  som docestoval až na západnú perifériu do modernej štvrte La Défense.

Vystúpil som z metra do úplne iného sveta. Všade okolo mňa sa týčili opulentné mrakodrapy, každý rozdielny výškou i tvarom, hranoly striedali ovály, akoby sa ich architekti predháňali v originalite s cieľom zaujať ďalších potenciálnych developerov štýlom: aha, čo som navrhol, najmite si ma, takéto niečo vám postavím i v Dubaji

Sadol som si na kamennú lavičku v strede ústredného námestia Esplanade du Général de Gaulle a pozoroval veľmi zaujímavý jav. Zo všetkých východov metra, rozosiatych po stranách okolo námestia, sa hrnuli tisíce ľudských mravčekov, v radoch vystupovali z útrob námestia k jednotlivým mrakodrapom. Pripadal som si ako v nejakom sci-fi filme o zotročenej modernej civilizácii, žijúcej pod zemou. Matrix.

Ale za tie prachy…

Po námestí sa rozliehalo klopkanie tisícov opätkov. Páni v korporátnych oblekoch, dámičky v kostýmčekoch pod kolená, silonkách a nízkych lodičkách, iba farbami sa ich šaty líšili. Ale pohľady mali všetci rovnaké, matrixovsky prázdne, zahladené na svoje officy, ku ktorým sa táto čerstvá masa moderných otrokov blížila.

Ale za tie prachy… pomyslel som si, nechať sa tu vykorisťovať so sociálnymi benefitmi korporátneho francúzskeho zamestnanca, so štedrým penzijným systémom a pod bdelou ochranou mocných odborov…  a večer, keď im všetkým naraz skončí šichta, vyjdú opäť do šóry do podzemia na metro a odtiaľ domov, do reštaurácií, barov, k zapnutej telke so správami na  TV France a čakajúc na blížiaci sa víkend. A takto bezmyšlienkovito stále dokola… až do penzie.

Toto by som vážne chcel? Ale absolútna väčšina dobre situovaných, vzdelaných Parížanov áno. Oni nežijú vo vnútorných, luxusných mestských obvodoch s ukrutne drahými nehnuteľnosťami (pokiaľ to nie sú dediči priemyselných impérií, vysokí vládni úradníci,  umelci či celebritné hviezdy nových médií), ale sa do mesta dovalia na prímestských vlakoch, autách zo všetkých smerov či metrom zo sídliskových periférií. Oni musia makať. No, makať… pracovať. Oni to majú veľmi dobre pracovno-právne ošetrené svojimi odborovými centrálami, pomerne krátky pracovný čas, svoju agendu majú medzi seba pekne podelenú na slížiky, na jednu agendu sú desiati, nie ako vo Východnej Európe, kde ste jediným na desať agiend.

Tu robí i moja mladá parížska priateľka Jacqueline, praxuje tu počas svojho štúdia na univerzite, raz v týždni na právnom oddelení v centrále najväčšej francúzskej petrolejárskej firmy. Papá, poslanec francúzskeho parlamentu jej tento job vybavil.

Už sú to štyri roky, čo sa príležitostne stretávame. Jej priateľ Frédéric už skončil školu a je zamestnaný – a nie len tak ledakde… on pracuje v kabinete francúzskej ministerky zahraničia. Jacqueline ma s ním raz zoznámila, je to taký namyslený, sebastredný, uponáhľaný elitár, riaditeľ zemegule, o pár rokov starší od nej, žijúci vo svojom vlastnom mentálnom svete, rozprávajúci iba o práci, európskej politike… Ale nefajčí, nepije, do práce jazdí v obleku na elektrokolobežke … taký eko-bio-raw. No skrátka nuda…

Ale na Jacqueline má zjavne dobrý vplyv, lebo jej ukazuje, že súlad s elitami prináša ekonomické benefity a rebélia proti nim iba problémy (len sa musíte narodiť so zlatou lyžičkou v puse, inak sa medzi nich dostanete iba veľmi ťažko). Bývajú spolu v Latinskej štvrti, blízko Sorbonny. Tiež skvelá adresa.

SciencePo, ktorú Frédéric absolvoval, je elitná škola, podobne ako ENA, ich absolventi majú otvorené dvere na najvyššie pozície v štáte. Tieto dve školy absolvovali i všetci francúzski povojnoví prezidenti…

***

Čakal som teda Jacqueline na námestí, boli sme dohodnutí na krátkom stretnutí. Zvítali sme sa a ona mi povedala, že Frédéric je so svojou pani ministerkou zahraničia v Bruseli na Rade EU a že by sme teda mohli zájsť na salsa party. Čoby nie… vytiahnem mobil.. hmm… dnes v Le Pachamama párty nie je, konala sa včera, ale zato iná tanečná škola poriada tanečnú párty na výhliadkovej lodi po Séine. Dobre, povedali sme si, prístavisko výletných lodí je blízko, na nábreží pri Grand Palais, takže pozvanie beriem všetkými desiatimi.

Večer bola absolútne jasná obloha. Prišiel som pre Jacqueline domov, od nej sme šli autobusom číslo 63 slabú štvrťhodinu, až sme vystúpili pri prístavisku výletných lodí.

Z vnútra jednej z nich sa už ozývali podmanivé rytmy salsy. Sme na správnej adrese.

Vošli sme dnu, zaplatili vstupnú s welcome drinkom v cene a posunuli sa do útrob lode, kde už DJ rozpaľoval svoje hudobné CDčka.

Tancovali sme na podmanivé rytmy kubánskej, neskôr i portorickej a kolumbijskej salsy.

Po polhodine DJ zmenil štíl a začal hrať kizombu. To je veľmi podmanivý, silne erotický, pôvodne angolský tanec s pohupujúcimi sa bokmi, malými pohybmi a veeeľmi tesným objatím. Tak nejak sa nám to s Jacqueline veľmi zapáčilo… tancovali sme zahĺbení do seba, v intímnom objatí, až sme sa začali príjemne potiť. Prehrievali sme sa tancom i vlastnými telami. Súznili sme, harmonizovali na jednej frekvencii…

Po pol hodine začal DJ opäť hrať rýchlu salsu, vyrušiac nás z rozjímania. Jacqueline ma chytila za ruku a vyšli sme na otvorený hornú palubu. Bolo tu iba zopár párikov, kochajúcich sa výhľadom na mesto, pomaly sa plaviac popod vysvietené parížske mosty.

Cítil som jej chladný nosík na mojom líci…

V intímnom prítmí sme hľadeli pred seba, na približujúce sa mosty, na ktorých stáli ľudia, fotili a prstom ukazovali na loď pod nimi. Postavil som sa za Jacqueline a jemne ju rukou chytil za driek. Pripadal som si ako Leonardo DiCaprio s Kate Winslet vo filme Titanic.

Druhou rukou som jej prstom zozadu jemne prechádzal po spotenej blúzke, odspodu, cez driek, medzi lopatky, cez jej jemný, štíhly krk, až do vlasov. (Maroš Kramár infantilne škrabkajúci prstom pozadie maskérke by mi veru mal čo závidieť…). Oprela si hlavu o mňa a chytila ma za ruku. Cítil som jej chladný nosík na mojom líci… naše ústa sa takmer dotýkali.

Ani sme kvôli tme a silným žltým svetlám mostových reflektorov nezbadali, že sa náhle zamračilo. Zrazu začali padať prvé kvapky nočného dažďa. Ako naschvál. Spustil sa teplý májová lejak. Chvíľu sme tam len tak v objatí stáli, zohrievajúc sa svojimi telami. Kvapky dažďa stekali Jacqueline po lícach, odtiaľ v pramienkoch po jej krásnom dlhom krku až za blúzku. Snažil som sa ich zastaviť svojimi perami. Smiala sa.

Zrazu z dverí vykukol lodný steward a rázne všetkých šikoval dovnútra. Romantika skončila. Asi to tak malo byť, upozornenie zhora…

Mierne premočení sme držiac sa za ruky zišli do podpalubia medzi tanečníkov, zohriať sa salsou a drinkami…

***

Všade boli mláky, v ktorých sa zrkadlil Paríž…

Po hodine naša loď zakotvila v prístavisku, vystúpili sme povznesení hudbou. Našťastie už opäť prestalo pršať, všade boli mláky, v ktorých sa zrkadlil Paríž. S tanečnými topánkami pod pazuchou sme prezutí do pohodlných topánok kráčali mestom, plece pri pleci, dotýkajúc sa hánkami svojich rúk.

Iba to šťastie sa niekam vytratilo…

Cez námestie Place de la Concorde sme odbočili na druhú stranu rieky, prechádzajúc okolo Národného zhromaždenia, kde zasadá Jacquelinin otec, ktorý takmer pozerá svojmu budúcemu zaťovi do okien oproti stojaceho ministerstva zahraničia. Všetci pekne pokope, ako doma, tak i v práci… iba to šťastie sa niekam vytratilo…

Pokračovali sme nábrežím Séiny až k nej domov. V oknách na najvyššom poschodí domu sa svietilo, Frédéric už bol z Bruselu doma.

Jacqueline posmutnela, opäť ju čaká predmanželská rutina…

Ten kamarátsky bozk na rozlúčku bol dlhý…, nekonečne krásne dlhý…, ale taký predsa mal byť. Veď sme v Paríži…

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps

Uteč…

18.05.2024

V stredu po našom služobnom víkende na Trenčianskej univerzite som sa s Dorou opäť stretol vo Viedni. Zašli sme si na obed na Naschmarkt na skvelý turecký kebab a nazad sme sa zastavili na Rathausplatzi, kde ma v tichom prostredí historickej kaviarne nečakane pozvala na víkend k jej rodičom do Budapešti. Šokovalo ma to, lebo veď sme sa nepoznali tak dobre, aby [...]

Víkend s Dorou

10.05.2024

Pred jedenástou večer sa konečne blížime k Trenčínu. Šoférujem, za volantom sme sa prestriedali pri bratislavskom Lidli, pred ktorým sme zažili tú nezabudnuteľnú Lesankynu uvítaciu scénu s feši pokladníkom. Maďarka Dora sedí vedľa mňa, mlčky pozerajúc pred seba do kužeľov svetiel na diaľnici. Mlčí, štíhle nohy i predlaktia má prekrížené v jasne [...]

Absurdnosť viedenského surrealizmu alebo Kam sa podeli dokonalí muži

03.05.2024

Sedíme na požičanom katamarane s partiou vedcov z Viedenskej univerzity uprostred Neusiedleru, tohto ledva po krk plytkého sladkovodného jazera na východnom cípe Rakúska, na dohľad od Bratislavy. Hojdáme sa na jeho miernych vlnách, vietor nám slabo pofukuje do bielomodrej plachty. Pomalou plavbou kopírujeme brehy jazera, pokryté nekonečnými šachorinami, tiahnucimi sa pozdĺž [...]

mexiko

Štyria ľudia zomreli v Mexiku na predvolebnom zhromaždení kandidáta na prezidenta

23.05.2024 06:42

Zrútenie pódia podľa prezidentského kandidáta Jorgeho Álvareza Máyneza spôsobil silný vietor.

vojna na Ukrajine, Charkov

ONLINE: Zelenskyj hľadá obranu proti ruským kĺzavým bombám, Kadyrov núka Putinovi ďalších bojovníkov

23.05.2024 06:20

Kĺzavé navádzané ruské bomby s vysokým deštruktívnym účinkom predstavujú pre Ukrajinu teraz najväčšie nebezpečenstvo.

Haleyová

Budem voliť Trumpa, povedala súperka exprezidenta v primárkach Nikki Haleyová

23.05.2024 06:00

Nikki Haleyová, ktorá sa do marca uchádzala o republikánsku nomináciu, dá svoj hlas Donaldovi Trumpovi.

OLY Paris Torch Arrival

Medzi príšerami, ktoré by mohli zaútočiť počas olympiády, sa môžu nájsť aj fanatické deti

23.05.2024 06:00

Na bezpečný priebeh letných hier v Paríži bude dozerať 35-tisíc policajtov a 18-tisíc vojakov. Aké sú možné teroristické hrozby počas olympiády?

rescueranger

Moje príbehy spoza horizontu...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 41
Celková čítanosť: 67903x
Priemerná čítanosť článkov: 1656x

Autor blogu

Kategórie