Založ si blog

Diskrétne čaro overbookingu, alebo Jeden deň s Alainom Delonom

V polovici decembra 2015 sa v Paríži uskutočnil Klimatický Summit OSN. Tisíce delegátov miešajúci sa s turistami z celého sveta okupovali krásne vyzdobené predvianočné mesto. Po dlhých rokovaniach bola konečne v sobotu slávnostne schválená Klimatická dohoda a hneď potom začal z Paríža veľký úprk delegátov.  

Všetky hotely boli beznádejne rezervované už od septembra, takže všetci delegáti sa museli voľky nevoľky z hotela v sobotu ráno odhlásiť, optimisti a šetřílkovia, ktorí si mysleli, že summit skončí už vo štvrtok, nanajvýš v piatok a oni s úsmevom a kufrom nastúpia po šichte do podvečerného lietadla, tí sa museli nanominovať do izieb k niektorým submisívnejším, ale predvídavejším kolegom, ktorí si chceli predĺžiť pobyt a spraviť si romantický víkend v predvianočnom Paríži, na vianočných trhoch dole na Champs-Élysées, s úžasne voňavým vareným vínom, punčom a neodolateľnými dobrotami vo veľkých, plnených palacinkách.

Pani Kamila má veľkú hŕbu papierov…

Taká žiadosť iste „poteší“ každého ľudomila… ale na druhej strane, popravde… je rozdiel, keď vám na dvere izby so žiadosťou o núdzové prenocovanie zaklope neznesiteľne ukecaný, spotený kolega a niečo iné je, keď vás o to isté požiada „pani Kamila, ktorá má veľkú hŕbu papierov…“. Vtedy i tá romantická predstava parížskeho večera nadobudne inú, priľahlú, ehm… pridanú hodnotu.

Sobota poobede.

Všetky taxíky, letiskové autobusy i vlaky boli beznádejne plné, narvané na prasknutie. I samotné parížske letiská Charlesa de Gaulla i Orly praskali vo švíkoch, už od nedeľného obeda sa tvorili frustrujúco dlhé rady pri check-ingoch. Hektika, stres, napätie stúpalo a do toho miešali karty desiatky tisíc po parížskej romantike dychtiacich turistov. Skrátka… chaos, čistý blázinec.

Ja som s týmto klimatickým cirkusom nič nemal spoločné a už dávnejšie som mal zarezervovaný sobotný odlet z mesta, no ale to som nemohol predvídať, že zrovna v túto sobotu podvečer si všetci tiež zmyslia hromadne opustiť romantický Paríž.

***

Stojím v rade na checking, predomnou sto ľudí. Času mám dosť, tri hodiny do odletu. Radšej sa povaľovať po letisku, než s vyplazeným jazykom a spotený napodobňovať stometrové šprinty Bena Johnsona. Hľadám voľný checkingový automat, aby som si vytlačil letenku. Po polhodine pomalého posúvania v rade som sa k jednému dostal, ťuki ťuk – a na obrazovke sa zjavila hláška: Please proceed to Air France information counter.

Náhradný let sa vždy nájde…

V blízkom kiosku Air France som si od slečny za pultom, v hlúčiku nahnevaných cestujúcich vypočul naučené ospravedlnenie, že sme overbooked, čiže naše miesta už boli obsadené inými cestujúcimi a teda nepoletíme týmto lietadlom. Je to bežná vec, okolo 5 až 10% sedadiel je overbooknutých, aerolinky zo svojich skúseností vedia, že časť pasažierov sa k odletu nedostaví, takže takto eliminujú výpadky a predajú viac leteniek, než majú sedadiel.

Náhradný let sa vždy nájde. Ja som takúto situáciu už zažil, takže na rozdiel od skupiny nahnevaných spolucestujúcich som to zobral v pohode. Desať minút sme tam stáli, kým nám vybavovali alternatívne lety.

– Dnes sú voľné miesta v economy triede iba  na predpolnočný let  (o osem hodín!!!). Ale máme tri miesta v business triede za doplatok, do Budapešti a odtiaľ vás Airport Bus  zavezie do Viedne. Beriete, alebo si počkáte na polnočný priamy let do Viedne?

Tri alebo osem hodiny čakania, voľba bola jasná. Traja starší spolustojaci predomnou to našťastie odmietli (boli to dôchodcovia – šetřílkovia…), ja a jedna Dáma v kašmírovom vlnenom kostýme sme to vzali. Ten doplatok za business triedu sa mi aj tak vráti späť, lebo viem, že mám podľa európskeho nariadenia nárok na odškodné. A drinky a normálne teplé jedlo v business triede sú predsa v cene… No neber to…

***

Dostali sme vytlačené nové letenky a čakalo nás tri a polhodinové čakanie na letisku, ktoré sa pomaly ponáralo do decembrového šera. Všade plno uponáhľaných cestujúcich, našťastie sme mali odlet z krásneho nového terminálu 2F s presklenou oblúkovou strešnou kupolou, cez ktorú bolo krásne vidieť tmavnúcu oblohu.

Biznis salónik, do ktorého som mal s business letenkou nárok vstúpiť, bol zatvorený, tak som si voucher od Air France v bare v strede terminálu vymenil za veľkú bagetu a horúci čaj (myslia si, že ma ním odpinkajú…, nie veru, poznám svoje spotrebiteľské práva…).

Spolu s Dámou sme sa presunuli, či skôr prebili cez masy ľudí, dozadu k poslednému gate, kde bol hlásený náš let.

Všade boli mraky ľudí, sedeli v letiskových sedačkách, pozerajúc do svojich mobilov, alebo len tak driemajúcich. Nájsť voľné miesto bolo problém. Ani v bare nebolo nič voľné, cestujúci ho využívajú ako príjemnejšiu alternatívu skrátenia si čakania na odlet. Funguje tak, ako jedálenský vozeň vo vlaku.

Nakoniec som si našiel voľné miesto na konci terminálu pri presklenej stene, od ktorej bol síce krásny výhľad na letisko, ale zároveň od nej riadne ťahalo, chladný vzduch pomaly padal na podlahu po veľkých sklených tabuliach. Lebo sklená stena nie je práve najlepší izolant. Preto tu sedí iba málo ľudí, nikto nechce prechladnúť.

Pozerám, ako Dáma stojí opodiaľ v uličke pri obsadených sedačkách. To sa načaká, máme ešte tri hodiny, ale zjavne nechcela sedieť medzi rodinkou vypapkaných Američanov, šuštiacich sáčkom s chipsami, ktoré im neustále odpadávajú od úst na zem.

Mám aspoň čas si ju prezrieť. Vysoká brunetka tak 40+, vysoké uzavreté ružové lodičky, čierne pančuchy, béžový, konzervatívny kašmírový kostým s veľkými hnedými gombíkmi, tenký čierny roláčik.

Popíjam si čaj a len tak pozerám po termináli. Cez slúchadlá si púšťam koncert Queenu z Wembley a rozjímam, periférne si všímajúc Dámu v kostýmčeku, rozmýšľajúc, kedy to vzdá a sadne si do toho chipsového smradu medzi Amíkov.

Prešla hodina. Dáma v lodičkách tam stále stojí. Až teraz si uvedomujem, ako netakticky a nerozumne prišla na letisko oblečená. Myslela si, že rýchlo vhupne do lietadla a … teraz čaká v chladnej hale. Všetky teplé veci mala Dáma neprezieravo uložené v kufri, odovzdanom na checkine do podpalubia očakávaného lietadla.

Maximálne tak do septembrového počasia, ale teraz je chladný december, okolo nuly. Ako sa hovorí, neexistuje zlé počasie, iba zle oblečení ľudia.

Dáma prešľapuje na mieste, neviem, či od nepohodlných, tlačiacich, nových lodičiek, alebo od chladu. Asi od obojeho…

Vlhčenou servítkou s citrónovou arómou som si osviežil tvár, so zasyčaním otvoril fľašu koly a konečne si povolil kravatu pod svetrom, prekrytým čiernym kabátom. Mne zima nie je, ja sa viem adekvátne obliecť, prispôsobiac sa počasiu. Zateplené čierne nadkotníkové topánky, hrubé čierne ponožky, termoprádlo a mohol by som tu i prespať, keby došlo na najhoršie. Lebo radšej si dám viac vrstiev, než aby som sa triasol v nepraktických trendových kúskoch ako osika. Vyzliecť si termoprádlo na WC môžem vždy, ale keď vám to raz chýba, s tým nič nespravíte.

Mám dobrý výhľad na panel s informáciami o odletoch. Vonku už je šero, ale ambientné svetlá v hale príjemne a nevtieravo osvetľovali tento veľký priestor a vytvárali atmosféru relaxačnej soľnej jaskyne. Iba tá ľudská vrava vyrušovala moje rozjímanie.

Sem tam sa ozve hlásenie letušky z interkomu pre nástup cestujúcich na tú a tú linku, ale inak kľud. Do odletu ostávajú ešte dve hodiny, usrkávam z koly a pozerám na tmavú oblohu cez sklo terminálu, v ktorom sa zrkadlí jeho vnútorný pulzujúci život.

Dámu už vysoké lodičky viditeľne tlačia. Za celý ten čas na mňa nepozrela, iba si ťukala do mobilu.

***

Dáma nakoniec rezignuje…aká úľava…

Oproti mne je zopár voľných sedadiel, od chladnej steny na ne tak neťahá ako na mňa.

Dáma nakoniec rezignuje, s taštičkou pomaly príde až predo mňa a sadne si na prostredné sedadlo oproti mne. Aká úľava. Vyzúva si svoje krásne úzke lodičky, ktoré sa ako dve lenivé domáce mačky váľajú vedľa jej štíhlych nôh a pokladá si na šedý, plyšový koberec jedno chodidlo na druhé, masírujúc si tak týrané, dlhé hodiny stlačené prsty.  V čiernych pančuchách je však Dáme chladno, to na nej vidieť. Spod sedačiek v tomto obrovskom terminály podfukuje chladný vzduch, padajúci ako vodopád po veľkých okenných tabuliach na dlážku.

Začína sa cítiť nekomfortne, viditeľne trpí touto situáciou, na ktorú nie je evidentne zvyknutá.

Sedím v zapnutom čiernom kabáte. Pozerám na ňu, sediac oproti sebe cez úzku, polmetrovú uličku tohto posledného radu. Konečne sa na mňa pozrela, nemá veľmi na výber, lebo vonku už sadla tma a sklá terminálu odrážajú už len vnútorný, vysvietený priestor našej odletovej haly.

***

Nie ste Alain Delon…

Pozerám jej do očí. Stretneme sa pohľadom.

– Pomasírujem Vám boľavé chodidlá, ak chcete…hovorím jej odvážne. Dámou až cukne a uškrnie sa, stroho zavrtiac hlavou.

– Ďakujem, neprosím! (iste si myslí: koľká drzosť!…)

– Ale keby som bol Alain Delon, tak by som mohol… hovorím sarkasticky.

– Ale nie ste Alain Delon… odvrkne mi posmešne a otočí hlavu.

***

Šaty robia človeka

Sedím ležérne ďalšiu polhodinu, ignorujúc mrznúcu Dámu, u ktorej som sa svojou ponukou znemožnil a už iba periférne si všímam jej siluetu.

A teraz nastupuje na scénu overený sociálny experiment, zvaným Teória rolí, z dielne slávneho amerického psychológa Philipa Zimbarda, ktorý bol i sfilmovaný a je známy ako Väzenský experiment. Jeho pointou je, že ľudia vás prvoplánovo vnímajú podľa toho, ako ste oblečený, ako vo svojom outfite pôsobíte. A váš outfit ovplyvňuje i vás samých, splyniete s postavou, ktorú predstavujete. Či chcete, alebo nie. Ak sa obliekate ako inštalatér, tak sa začnete časom tak i správať a i ostatní vás tak vnímajú (napríklad paničky, ktoré vás zrazu začnú pozývať domov, lebo im nemá kto opraviť trubky  a naopak ich manželia-inžinieri vás i s vašim rebríkom a brašnou ostentatívne ignorujú, lebo sa cítia niečím viac. Ale to je na iný príbeh…).

Rozopnem sa a pomaly si vyzliekam čierny kabát. Pod ním sa mi skvie moja čierna námorná uniforma so zlatými výložkami. Niežeby som bol námorný kapitán, ale práve som cestoval z jednej našej misie v Červenom mori, kde bola uniforma námorného dôstojníka nevyhnutnou kamuflážou. Tak som v nej potom z praktických dôvodov i cestoval.

Zrazu pred ňou sedí námorný kapitán.

Normálne som videl, ako jej podskočili zreničky. Zrazu pred ňou sedí námorný kapitán.

Pohľadom ju ignorujem. Prekladá si nohu cez nohu, nevie, čo s rukami. Iste ju mrzí to rozhodnutie, nenechať sa vymasírovať. Požiadať teraz o masáž by bolo pod jej úroveň, dáma neprosíka…

Tvárim sa, že si niečo čítam v mobile. Dáma vyšiluje, snaží sa upútať moju pozornosť. Pohupuje chodidlom v čiernych pančuchách (už jej nie je zima?, no… ani nie, teraz jej je až príliš horúco…). Ignorujem ju. Som ja ale hnusný…

***

I love Paris

Prešla ďalšia polhodina. Hovorím si, že asi zoberiem dámu na milosť. Postavil som sa, dáma v nádeji zdvihla hlavu…, a prešiel som okolo nej, idúc k letiskovému butiku, kde predávajú všetko od liehovín, cez parfémy, magnetky až po trička s potlačou Eiffelovky.

Po chvíli sa z neho vraciam i s ružovými, hrubými, vlnenými podkolienkami s vyšívaným nápisom  I love Paris.

Striptíz naopak

Pristavím sa pri dáme, kľaknem si k nej a chytím do ruky jej ľavé štíhle chodidlo v jemných čiernych pančuchách.

Naťahujem jej na jej krásne predkolenie vlnenú podkolienku. Dáma neprotestuje, je úplne paf. Nechá sa, aby som jej ju vyroloval až hriešne vysoko nad koleno. Normálne si to užíva. A potom to isté spravím s jej pravou nohou. Pomaly, nežne. Striptíz naopak.

Sadám si oproti nej. Je na nej vidieť, že toto ju dostalo. Natiahla ku mne pravú štíhlu nôžku. Vedel som, čo chce.  Chytil som jej priehlavok a stisol prsty. Zavrela oči, sklonila hlavu, akoby dostala závrat. Masírujem jej prstíky, jeden po druhom, prechádzam jej palcom silno po ploske chodidla, Dáma zatína ruky do operadla, hlboko dýcha.

Palcom a ukazovákom jej masírujem achilovku až hore po lýtko. Zatína pery.

Dáma a námorný dôstojník. Už len zarámovať

Dvadsať minút rozkoše. Potom jej pokladám vymasírovanú nohu na svoje kolená a vezmem si do rúk jej druhé chodidlo. Opäť jej stláčam prsty, ona opäť stíska operadlo. Palcom jej silno stláčam akupresúrne  body na chodidle, Dáma je už v nirváne. Túži, aby to nikdy neskončilo, verím, že teraz by oželela i odlet lietadla…

Hrám sa s jej nôžkami asi hodinu. Ostatní cestujúci na nás len hypnotizovane pozerajú, s tichou závisťou. Ženy vyčítavo hľadia striedavo na nás a striedavo na svojich mužov s výčitkou v očiach, lebo oni im nikdy takúto rozkoš nepripravili.

Pôsobíme ako párik. Dáma a námorný dôstojník. Už len zarámovať.

Po hodine som ju pripravil na pristátie z nirvány. Jej krásne nohy som si ponechal na svojich kolenách, prikryl som ich svojim kabátom a už som jej ich len pod kabátom hladkal.

Toto bol vrchol intimity, absolútne cudzia žena si nechá cudzím mužom, ktorého vidí prvýkrát v živote, hladiť nohy na letisku pred stovkami cudzích ľudí, bez jediného slova.

Toto je to čaro správnej uniformy. Vďaka, pán Zimbardo za dobrý tip. A mojim rukám za znalosť reflexnej masáže… a Dáme, že sa nechala…

***

Letuška hlási boarding. Naše lietadlo je pripravené na nástup cestujúcich. Smer Budapešť.

Ale o tom, čo prekvapivého sa dialo v Budapešti, až nabudúce

Foto: ja, pravda.sk

Uteč…

18.05.2024

V stredu po našom služobnom víkende na Trenčianskej univerzite som sa s Dorou opäť stretol vo Viedni. Zašli sme si na obed na Naschmarkt na skvelý turecký kebab a nazad sme sa zastavili na Rathausplatzi, kde ma v tichom prostredí historickej kaviarne nečakane pozvala na víkend k jej rodičom do Budapešti. Šokovalo ma to, lebo veď sme sa nepoznali tak dobre, aby [...]

Víkend s Dorou

10.05.2024

Pred jedenástou večer sa konečne blížime k Trenčínu. Šoférujem, za volantom sme sa prestriedali pri bratislavskom Lidli, pred ktorým sme zažili tú nezabudnuteľnú Lesankynu uvítaciu scénu s feši pokladníkom. Maďarka Dora sedí vedľa mňa, mlčky pozerajúc pred seba do kužeľov svetiel na diaľnici. Mlčí, štíhle nohy i predlaktia má prekrížené v jasne [...]

Absurdnosť viedenského surrealizmu alebo Kam sa podeli dokonalí muži

03.05.2024

Sedíme na požičanom katamarane s partiou vedcov z Viedenskej univerzity uprostred Neusiedleru, tohto ledva po krk plytkého sladkovodného jazera na východnom cípe Rakúska, na dohľad od Bratislavy. Hojdáme sa na jeho miernych vlnách, vietor nám slabo pofukuje do bielomodrej plachty. Pomalou plavbou kopírujeme brehy jazera, pokryté nekonečnými šachorinami, tiahnucimi sa pozdĺž [...]

fico para gašpar chata odpočúvanie

Bodka za kauzou odpočúvania na poľovníckej chate. Inšpekcia navrhla obžalovať bývalého elitného vyšetrovateľa

23.05.2024 08:26, aktualizované: 08:56

Kauza poľovníckej chaty je známa z videí, ktoré boli medializované v októbri 2021.

tornádo

Tornádo v Iowe si vyžiadalo päť obetí a 35 zranených

23.05.2024 07:32

Biely dom uviedol, že sa modlí za obete tornáda v Iowe a zraneným poprial skoré zotavenie.

Čína / Taiwan / Vojenská loď /

Varovanie novému prezidentovi? Čína spustila dvojdňové manévre v okolí Taiwanu

23.05.2024 07:16

Hovorca čínskej armády vyhlásil, že ide o "trest za separatistické aktivity" taiwanskej vlády.

mexiko

Pád pódia na predvolebnom mítingu v Mexiku si vyžiadal deväť obetí vrátane dieťaťa

23.05.2024 06:42, aktualizované: 08:17

Zrútenie spôsobil silný vietor. Zranilo sa vyše 60 osôb.

rescueranger

Moje príbehy spoza horizontu...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 41
Celková čítanosť: 67923x
Priemerná čítanosť článkov: 1657x

Autor blogu

Kategórie