Založ si blog

Môj vianočný darček pre Dámu, alebo Posledný deň s Alainom Delonom

Čakanie na náhradné lietadlo skončilo. Usadili sme sa do business triedy, stewardka nám ešte pred odletom doniesla horúce obrúsky na utretie tváre a pohár šampanského. V business triede platia iné pravidlá než v economy, kde musíte počas letu celú hodinu čakať, kým vám na vozíku roznesú balíčky sušienok a kávu.

Zoberte princeznej korunku a začne sa snažiť…

S Dámou, sediacou pri okne, sme si ponad voľné sedadlo medzi nami jemne priťukli šampanským. Usmiala sa na mňa. Ja na ňu nie, už ju vnútorne nevnímam, neflirtujem s ňou. Nie som predsa Alain Delon… Pre mňa tá letisková masáž jej krásnych nôh bola len takou nezáväznou (ale milou) príležitosťou na pobavenie. Keby som nemal pod kabátom námornícku uniformu, k ničomu tak vzrušujúcemu by nedošlo. Kým som si nezložil čierny kabát, bol som pre ňu len jedným z mnohých cestujúcich. A potom… sa začala snažiť. Ale to tak býva, zoberte princeznej korunku a začne sa snažiť.

***

Stewardky pred zrakmi pasažierov precvičujú bezpečnostné inštrukcie, tá naša, ktorá má na starostí hostí v business triede, sa pritom stále pozerá na mňa. To bude asi tou mojou uniformou so zlatými výložkami.

Z okna vidíme rozžiarený nočný Paríž…

Odpútavame sa od letiskovej dráhy, zhupnutie, prítlak do sedačiek. Stúpame do letovej výšky, hlasné kling, že si už môžeme rozopnúť pásy, stewardka vstáva zo svojho sedadla a zaťahuje záves, oddeľujúc nás tak od economy triedy.

Z oválneho okienka vidím rozžiarený nočný Paríž, všetky tie reťaze oranžových svetliel, symbolizujúce ulice a bulváre, kde pulzuje bezstarostný život. Stewardka nám začne roznášať jedlo. Normálnu, chutnú večeru s príborom, na porcelánových tanierikoch. A k tomu alko-nealko drinky podľa výberu, čo hrdlo ráči.

Vždy, keď mi podáva niečo, ten pohyb spomalí… a prstami sa mi nebadane dotkne mojich. Dáma, sediaca pri okne si to však vždy všimne. Takisto keď prechádza okolo mňa, sediaceho pri uličke, sa ma nebadane dotkne ramena. No veď turbulencie… Ja mám jednu ruku voľne položenú na operadle a vždy keď prejde okolo, hánkami prstov sa jemne obtriem okolo jej stehien. Takto sa spolu navzájom dotýkame, komunikujeme, flirtujeme… Ale vo všetkej slušnosti a decentnosti. Tajne, nebadane. Veď je to iba zábava. Ostatní cestujúci v našej business triede (nie je nás tu veľa, v troch radoch asi ôsmi) sú zahľadení do svojich večerí, drinkov či laptopov. Lietadlo monotónne hučí. Nikto si našu tajnú hru s dotykmi nevšíma.

Otrokyňa summitu

Aj Dáma si po večeri zapne svoj laptop. Nepozerá však na ňom žiadny romantický film, ani na ploche nemá fotečku s manželom, psíkom či deťmi, iba dvanásť sterilných hviezdičiek Európskej únie a poctivo, ako ďateľ píše – asi správu zo služobnej cesty. Po očku občas dešifrujem útržky textu – Európska komisia, Klimatický Summit, záväzky pre EÚ, stanovisko Právneho servisu, úlohy… takže i ona bola otrokyňou Summitu…

Z atmosféry predvianočného Paríža teda nemala ani figu borovú. Ku komu sa len nanominovala na poslednú noc neplánovane predĺženého Summitu… (pomyslím si, spriadajúc voľné fantázie). Podľa drahého oblečenia však tuším, že ona asi nie je odkázané na doprosovanie sa. Ale púšťam to z hlavy.

Workoholička, sterilná bruselská eurokratka, výkonná pracantka, ale ako žena – na prvý pohľad bez duše, bez vášne a bez emócií. Taký robot v sukni.

Podupkáva si pritom nervózne nohami v ružových lodičkách – moje darované hrubé ružové ponožky z letiskového butiku sa jej do nich nevošli, má ich odložené v kabelke. Rozkoš masáže chodidiel, ktorú som jej na letisku poskytol, je zjavne úspešne zabudnutá. Ale mne to náramne vyhovuje, nechcem pokračovať v niečom príjemne náhodnom, čo ma síce veľmi pobavilo, spríjemnilo hodiny čakania na letisku, ale nemajúc to žiadnu perspektívu. A tak to zjavne chápe i ona. Už to uzavrela. Už opäť rieši svoje povinnosti. No veď technokratka…

Vesper Martini, shaken, not stirred...

Dáma dopísala dokument, posiela ho emailom, ešte píše SMSku a koniec. Pozriem na ňu.

Koniec? pýtam sa

Koniec… odpovie mi s úľavou.

Prstom ťuknem o svoj pohár, naznačiac, aby sme to zapili. Usmeje sa.

Vesper Martini, shaken, not stirred. Twice… hovorím stewardke, nahýňajúcej sa ku mne, aby si vypočula moje želanie a ktorej vygravírovaná menovka Pauline na klope, sa mi hompáľa tak blízko tváre, akoby mi tým chcela niečo naznačiť…

Yes, Mr. Bond… odpovie mi so smiechom, dotknúc sa svojimi prstami môjho ramena s výložkami.

***

Tak sme sa s Dámou dali konečne do reči. Je to Rakúšanka, riaditeľka Právneho servisu Európskej komisie, zodpovedná za podávanie žalôb voči členským štátom EÚ pred Súdnym dvorom v Luxemburgu pre neplnenie si svojich povinností. Práve pripravuje ďalšie konanie voči Maďarsku, s maďarským ministrom zahraničia sú preto na nože.

Súkromie v péčku…

Jej zamestnanie je veľmi prestížny, skvelo platený job, ale je to práca od nevidím do nevidím, s obrovskou zodpovednosťou. Stres, hektika, k tomu riadiť celý svoj veľký tím, byť neustále na príjme… Tak toto by som nechcel robiť, za tie peniaze by mi to nestálo, zruinovať si takto súkromie i zdravie. Do hrobu si tie peniaze snáď nezoberie, ako nejaký faraón svoje zlato…

Po pár drinkoch sa rozrozprávala a ako som na prvý pohľad tušil, nemá deti, s manželom žijú iba formálne, práca a len práca. Cestovanie po meetingoch, prestíž skvelej funkcie, vyhrané prípady v Luxemburgu, ale… súkromie v péčku…

***

To je predsa… Andreas…

Ukazuje mi tých zopár súkromných fotiek, ktoré má v mobile. Psík (slabá náplasť za niečo…), selfie s novým náhrdelníkom, spoločné fotky s Barrosom, Junckerom, Merkelovou, Hollandom, Lagardovou (u nej som si pred štyrmi rokmi riadne nabehol na vidly…), pózujúc s ružami k narodeninám, manžel… a zatmelo sa mi pred očami, tunel, šok, vyrazený dych – veď…

To je predsa… Andreas… prekvapene hovorím Dáme.

Dáma na mňa hľadí v šoku – Vy sa poznáte?

Kedysi veľmi dávno… bol to náš najlepší navigátor v SAED. Po skončení prvého kontraktu sa však vrátil domov, vybúril sa, vytriezvel z mladíckej nerozvážnosti, lebo raz prežité je vždy tvrdšie než stokrát čítané. Oženil sa s Nemkou, žili spolu v malebnom mestečku Lübeck pri Hamburgu, ale keď jeho manželka vstúpila do regionálnej politiky a prestala mať naňho čas, odcudzili sa, neskôr i rozviedli a on sa vrátil do rodnej Viedne. A tu si zobral za ženu ambicióznu euroúradníčku, pendlujúcu medzi Viedňou a Bruselom.

Z blata do kaluže. Chudák… Tak toto je jeho druhá žena, o ktorej mi písal, že sú si odcudzení, že je z toho taký nešťastný… ufff. Svet je fakt malý…

Trojité víťazstvo

Povedal som si, že toto nemôže byť náhoda, toto musí byť nejaké riadenie osudu, ktorý ma vmanévroval do tejto situácie, aby som ju vyriešil a zachránil tieto osamelé duše. Lebo zachraňovanie bolo dlho našim spoločným poslaním.

Musím túto ženu zachrániť pred ňou samou, pred jej sebadeštruktívnou energiou, ktorá ju ženie do záhuby. A tak zachrániť i Andreasov vzťah a tým i jeho samého. Lebo my v SAED sme sa naňho mohli vždy spoľahnúť a tentokrát potrebuje moju pomoc on.

Niečo musím do pristátia vymyslieť… nejaký brilantný improvizačný ťah, aby z toho bol win-win pre obe strany. Ale ako sa čoskoro ukázalo, podcenil som sa, bolo z toho dokonca trojité víťazstvo.

***

Po dvojhodinovom lete sme pristáli v Budapešti. Posledné letmé dotyky rúk so stewardkou business triedy Pauline a následne sme vyrazili do dlhých útrob letiska Ferenca Liszta po svoju batožinu.

Z nekonečného pásu sme si zobrali svoje kufre, Dáma hneď na mieste otvorila ten svoj a vybrala si z neho vytúžený zimný kabát a elegantné, vysoké, kožené čižmy, do ktorých si predomňou na nohy navliekla hrubé, ružové, parížske podkolienky I love Paris a za monotónneho rapotania koliesok našich kufrov sme sa vybrali k infokiosku hľadať dohodnutý autobusový transfer do Viedne, ktorý bol súčasťou letenky. Na naše nemilé prekvapenie odchádzal až o jedenástej večer. Čakať ďalšie štyri hodiny sa nám na letisku nechcelo, tak som presvedčil Dámu, že si spravíme krátky výlet do nočnej Budapešti. Tak sme opäť odovzdali kufre a vyrazili na výlet do mesta.

Čo stíhate vidieť v meste za necelé štyri hodiny (reálne dve, ak odrátam cestu a opätovný check-in na letisku) ? Keďže mesto poznám veľmi dobre, so všetkými jej zákutiami, navrhol som Dáme, aby sme si zašli na hradný kopec k Budínskemu hradu, z ktorého je prekrásny výhľad na celé mesto a tam si v niektorej reštaurácii dáme dobrú večeru. Súhlasila. Za polhodinu vysadáme z taxíka pod hradom.

Vyviezli sme sa štýlovou zubačkou na horné hradné nádvorie, kde sa pred nami rozprestrel krásny výhľad na pokojné nočné mesto. Dáma sa konečne usmiala. Kochali sme sa asi desať minút týmto výhľadom a potom sme vyrazili k asi päťsto metrov vzdialenej, turistami obletovanej Rybárskej bašte s jej pitoreskne bielymi, rustikálnymi vežičkami.

Taká krásna, romantická prechádzka, toto sme po tom hektickej ceste z Paríža obaja potrebovali. Na takéto bezcieľne prechádzky nie je Dáma zvyknutá, iba na transfery z hotelov do kongresových centier, vládnych úradov a naspäť na hotel. A zrazu sa neplánovane nachádza v cudzom meste, ešte poobede na parížskom letisku netušiac, že sa tu dnes podvečer objaví a kde pozná iba maďarský úrad vlády, ministerstvo zahraničia, parlament, luxusné hotely, ale nie život.

***

Pofukuje, tu na kopci je veterno, teplota tesne nad nulou. Prechádzame na dolné hradné námestie s vianočnými trhmi pri Katedrále. Všade rozvoniava punč, hrá vianočná hudba, deti s rodičmi okupujú stánky s vianočnými sladkosťami, v pozadí tróni vysvietená Rybárska bašta, ktorá v oranžovom svetle vyzerá ako rozprávkový palác Šípkovej Ruženky, no skrátka… romantika, doslova ako z vianočnej reklamy telekomunikačného operátora. Dáma má síce kabát do pása a hrubé podkolienky I love Paris v zimných čižmách, ale vlasy jej vlajú voľne vo vetre a ruky musí od chladu skrývať vo vreckách.

***

Pozerá na tú idylickú, priam rozprávkovú scénu a je jej smutno. Vidí šťastné rodinky, naháňajúce sa deti, výskajúce nad kúpenými sladkosťami, milujúcich rodičov, nikam sa nenáhliacich ľudí… a ona je sama v cudzom meste, nikto sa o ňu nezaujíma, ani vlastný manžel, ani eurokomisári, ktorých na nej zaujíma iba to, či si splní svoje stanovené úlohy. A potom raz… nastúpia prvé vrásky, časom zostarne a ostane navždy sama ako prst. Hlavne, že bojovala za úniu… Teraz jej to na tomto magickom mieste, v sídle uhorských kráľov, konečne začína dochádzať.

Plače. Potichu, nebadane, zakrývajúc si tvár límcom kabáta, ale ja som si to napriek tomu všimol.

***

Sobíky sa budú páčiť.

Pristavili sme sa pri jednom vianočnom stánku. Čo myslíte, že som kúpil? Dva poháre rozvoniavajúceho vareného vína s klinčekmi a… vianočnú trojkombináciu – ružovú čiapku, šál a rukavice. Mali ešte jeden typ, zelený futbalový Ferencváros, ale to mi pripadalo veľmi nemiestne. Sobíky sa budú páčiť viac. S podkolienkami I love Paris bude mať Dáma kompletnú zimnú výbavu. Môže sa… rozvádzať.

Cítim, že jej práve puklo srdce…

Pokladám varené víno na kamenné zábradlie, nasadzujem Dáme čiapku, na ruky jej nasadzujem rukavice, okolo krku nežne ovinujem šálu, utieram jej slzy a šepkám jej:

Keby som bol Alain Delon, tak by som spravil toto… a nežne ju pobozkám na ústa. Cítim medovú príchuť jej vosku na pery.

Ale nie som Alain Delon… a odtiahnem sa od nej.

Cítim, že jej práve puklo srdce. Plače, pozerajúc na mňa, slzy jej tečú po lícach, ani si ich neutiera, len tam tak stojí. Teraz si uvedomuje celú tú svoju vnútornú samotu, tú obrovskú obeť, ktorú kvôli svojej práci priniesla, tú zradu voči sebe samej, svojim detským snom o vysnívanom manželovi, deťoch, šťastnom rodinnom živote…

Pristupujem k nej. Objímam ju. Hladím ju po jej nežnom zátylku. Silno ma objíma tiež, akoby som bol jej jediným pilierom vo vesmíre. Cítim jej rýchly tlkot srdca, jej horúci dych na mojom krku.

***

Opretí o seba pozeráme dole na Dunaj, nad ktorým sa na druhej strane vyníma budova maďarského parlamentu. Fotím si tú krásnu scenériu a postujem na Instagram.

Kocháme sa výhľadom. Zrazu mi pípne v mobile…

  • Ty si v Budapešti? A na skok od nás? Zastav sa, ak môžeš...
  • Nie som sám, jedine že by si akceptoval moju spoločníčku, ale upozorňujem, nie je tvojou fanúšičkou… robím si alibi.
  • Sú Vianoce, čas zmierenia, to snáď zvládneme, nie?… píše mi Péter.

***

– Ideme na krátku zdvorilostnú návštevu, máme ešte časovú rezervu… oznamujem Dáme. Neprotestuje, plne sa odovzdala do mojich rúk, dôverujúc môjmu časovému manažmentu. Ak by sme predsa len nestihli ten autobus do Viedne, nevadí, veď pôjde ďalší. Toto nie je Burkina Faso, Viedeň je predsa za humnom. Dáme nehovorím, ku komu ideme, ale jej to je aj tak jedno, teraz je so svojimi sebareflexívnymi myšlienkami, tak ju zbytočne nevyrušujem z jej začínajúceho vnútorného prerodu.

***

Taxi zastavuje vo vilovej štvrti na náprotivnom kopci Gellért. Zazvoním, po malej chvíli nám príde otvoriť Péterova manželka Szilvia. Už nás očakáva. Zvítame sa, predstavím jej moju spoločníčku. Vchádzame do domu. V predsieni ma srdečne víta Péter.

Zasa naháňaš pirátov v somálskych vodách?… žartuje so mnou, vidiac moju uniformu.

Dáma si zatiaľ v chodbe vyzlieka kabát, podávajúc ho Szilvii.

No tak mi predstav svoju známosť… a obracia sa na moju spoločníčku.

V tom okamihu stuhne, zarazený, neveriacky na ňu pozerá. Ona naňho tiež, ako dva gepardy, ktoré na seba narazili v džungli. Ich zdvorilostné úsmevy zrazu zmiznú ako para nad hrncom.

Obaja hodia ostré pohľady na mňa, čítam v nich zradu…

Péter, veď si šéfom diplomacie. A sú Vianoce. A niečo si mi sľúbil… snažím sa argumentami hasiť prúser, ktorý som v dobrej viere spôsobil.

***

No… tá polminúta ticha bola veľmi dlhá… Szilvia, ktorá ako jediná netuší, kto je moja spoločníčka, celú situáciu odľahčuje pozvaním k stolu.

Péter s Dámou sedia oproti sebe s pohľadom hráčov pokru. Ale trojputňový maďarský Tokaj, štrúdľa, Szilviine čerstvo upečené palacinky a opäť sladké víno… a opäť dokola… spravili svoje. Péter si s Dámou odsadli i s fľašou Tokaja a štrúdľou do separé salóniku, my so Szilviou sme začali debatovať, čo rok dal a opatrne som jej naznačil, kto moja spoločníčka je a prečo sa k nej Péter tak odmerane správa.

Po polhodine počujeme zo salóniku smiech. Cinknutie pohárov, opäť smiech… vytuším, že diplomatický konflikt Maďarska s Európskou komisiou je na najlepšej ceste k urovnaniu.

***

Je polnoc. Predstavujem si, ako letiskový autobus s našimi kuframi na palube práve prekračuje hranice do Rakúska.

Nevadí, počkajú nás na letisku v Stratách a Nálezoch.

Péter a Dáma sa vracajú k nám do obývačky. V úplne inej nálade, Péter nám všetkých nadšene rozpráva o uhorských kráľoch, monarchii, záchrane Európy pred Turkami a Tatármi, o rakúsko-uhorskom vyrovnaní (na ktoré sme doplatili iba my, Slováci), o jeho vízii novej Európy… Vlastne si teraz uvedomujeme, že sme tu taká postmonarchistická skupinka, dvaja Maďari, Rakúšanka, Slovák. Taká malá V4. (Pre Čechov a Poliakov by sme však už nemali dostatok skvelého Tokajského vína…). Bavíme sa ešte asi dve hodiny, s výhľadom z terasy na vysvietenú nočnú Budapešť.

Moja misia je splnená…

O druhej hodine po polnoci nás naši skvelí hostitelia uložili do hosťovskej izby. Nevyhodia nás predsa von do tmy.

Moja spoločníčka vedľa mňa ešte dlho nemôže zaspať, konečne sa cíti docenená, rešpektovaná, nie kvôli svojej funkcii, ale ako človek, ako opäť vnímajúca, citlivá bytosť. V odraze svetiel nočného mesta vidím na jej tvári trblietajúce sa slzy.

Ale tak to má byť. Moja misia je splnená.

***

Na druhý deň, v nedeľu doobeda, nás Péterov osobný vodič odviezol až na Schwechat. Zašli sme do Strát a Nálezov a vyzdvihli si tam svoju batožinu.

***

Niektoré straty sú v skutočnosti nálezmi.

Ale tých nálezov bolo viac. Moja krásna spoločníčka z podvečerného parížskeho letu sa s Andreasom opäť našli. A ona našla i seba samú.

A o tri mesiace bolo konanie voči Maďarsku na Európskom súde v Luxemburgu z nejakého dôvodu zastavené. Žeby som v tom mal prsty ja? Alebo tie vianočné sobíky? Alebo ten sladký Tokaj?

***

A v tom spočívalo to čaro predvianočného parížskeho overbookingu. Niektoré straty sú v skutočnosti nálezmi.

A ja som si na druhý deň vo vrecku kabáta našiel jednu ružovú podkolienku. To nebola žiadna strata. To bolo od Dámy na pamiatku.

I love Paris

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps

Uteč…

18.05.2024

V stredu po našom služobnom víkende na Trenčianskej univerzite som sa s Dorou opäť stretol vo Viedni. Zašli sme si na obed na Naschmarkt na skvelý turecký kebab a nazad sme sa zastavili na Rathausplatzi, kde ma v tichom prostredí historickej kaviarne nečakane pozvala na víkend k jej rodičom do Budapešti. Šokovalo ma to, lebo veď sme sa nepoznali tak dobre, aby [...]

Víkend s Dorou

10.05.2024

Pred jedenástou večer sa konečne blížime k Trenčínu. Šoférujem, za volantom sme sa prestriedali pri bratislavskom Lidli, pred ktorým sme zažili tú nezabudnuteľnú Lesankynu uvítaciu scénu s feši pokladníkom. Maďarka Dora sedí vedľa mňa, mlčky pozerajúc pred seba do kužeľov svetiel na diaľnici. Mlčí, štíhle nohy i predlaktia má prekrížené v jasne [...]

Absurdnosť viedenského surrealizmu alebo Kam sa podeli dokonalí muži

03.05.2024

Sedíme na požičanom katamarane s partiou vedcov z Viedenskej univerzity uprostred Neusiedleru, tohto ledva po krk plytkého sladkovodného jazera na východnom cípe Rakúska, na dohľad od Bratislavy. Hojdáme sa na jeho miernych vlnách, vietor nám slabo pofukuje do bielomodrej plachty. Pomalou plavbou kopírujeme brehy jazera, pokryté nekonečnými šachorinami, tiahnucimi sa pozdĺž [...]

mexiko

Štyria ľudia zomreli v Mexiku na predvolebnom zhromaždení kandidáta na prezidenta

23.05.2024 06:42

Zrútenie pódia podľa prezidentského kandidáta Jorgeho Álvareza Máyneza spôsobil silný vietor.

vojna na Ukrajine, Charkov

ONLINE: Zelenskyj hľadá obranu proti ruským kĺzavým bombám, Kadyrov núka Putinovi ďalších bojovníkov

23.05.2024 06:20

Kĺzavé navádzané ruské bomby s vysokým deštruktívnym účinkom predstavujú pre Ukrajinu teraz najväčšie nebezpečenstvo.

Haleyová

Budem voliť Trumpa, povedala súperka exprezidenta v primárkach Nikki Haleyová

23.05.2024 06:00

Nikki Haleyová, ktorá sa do marca uchádzala o republikánsku nomináciu, dá svoj hlas Donaldovi Trumpovi.

OLY Paris Torch Arrival

Medzi príšerami, ktoré by mohli zaútočiť počas olympiády, sa môžu nájsť aj fanatické deti

23.05.2024 06:00

Na bezpečný priebeh letných hier v Paríži bude dozerať 35-tisíc policajtov a 18-tisíc vojakov. Aké sú možné teroristické hrozby počas olympiády?

rescueranger

Moje príbehy spoza horizontu...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 41
Celková čítanosť: 67897x
Priemerná čítanosť článkov: 1656x

Autor blogu

Kategórie