RescueRanger

Na jar roku 2019 počas dlhých protestov parížskych Žltých viest vidím, ako mladé, krásne devätnásťročné dievča, typická rebelka bez príčiny, ktorá nevie, čo so sebou, v martenskách a v koženej bunde, hádže kamene do policajného auta a potom dostane pred mojimi očami od dvoch policajných ťažkoodencov taký výprask, že s rozbitou hlavou uteká v panike pred nimi. A nečakane mi vpáli v tom šoku do náručia, až ma zvalí na dlážku v pasáži u McDonalda na Champs-Élysées, Poviete si, že si to zaslúžila a že aspoň z tej rebélie vytriezvie. Že škoda výchovnej facky, ktorá padne vedľa.

Ale na prvá pohľad vidíte, že na ruke má hodinky od Cartiera a nie nejaké lacné bežecké smarthodinky, volá uplakaná domov z prémiového mobilu Vertu Constellation, a že i tá bunda mala nášivku od Versaceho, tak si poviete, že dievča z bohatej rodiny nevie, čo so sebou a snaží sa vymedziť voči svojim zazobaným buržoáznym rodičom. Zlatá parížska mládež, žijúca bez vyššieho cieľa, bez spojenia s realitou bežných pracujúcich Parížanov, ale zato s platinovou rodičovskou kreditkou v peňaženke. Takí mladí salónni revolucionári, tak odlišní od tých chudákov, čo v žltých vestách skutočne bojujú za svoje živobytie, proti zdražovaniu, za svoje základné sociálne práva.

A tak, keď počas pouličnej revolty plnej horiacich a poprevracaných áut, rozbitých výkladov a rozdivočených demonštrantov, prenasledovaných po zuby ozbrojenými rotami policajtov, od ktorých môžete nečakane schytať obuškom po krížoch i vy, nezúčastnený náhodný chodec, tak keď túto mladú devu privediete za súmraku a chladného dažďa, symbolizujúceho trpkú príchuť revolty, dobitú domov k rodičom do neďalekého luxusného XVI. parížskeho obvodu, poviete si, že je konečne v bezpečí. Ale tam, v bezpečí jej nóbl domova sa začína odvíjať iný príbeh.

Dom s epickým výhľadom na Eiffelovku, kde býva samá buržoázna elita a kde ju už doma čaká prestrašená mamá, čo sama nikdy nemusela pracovať a dni trávi akože prácou vo svojej nóbl galérii a papá, akademik a zároveň poslanec francúzskeho parlamentu za vládnu stranu en Marché.

Oni si vzdorovité správanie svojej dcéry nevedia vysvetliť a berú ho ako svoje zlyhanie.

Vziať ju do nemocnice bolo bez šance, v otcovom provokatívne luxusnom eskovom mercedese by sa stali vďačným objektom desiatok kameňov od demonštrantov. Sanitky lietali po uliciach pre oveľa ťažšie prípady, takže jedine domáce ošetrenie prichádzalo do úvahy. Madam neustále plakala, papá vo vestičke na drahej košeli (obaja chodia po byte oblečení lepšie, než my do práce) sa len pozeral, ako som mladej jačiacej slečne zašíval bez anestézie na temene rozbitú hlavu jeho vlastným rybárskym vlascom a malou ihlou z matkinho vuittonkového necesseru, ktorá mi neustále preklzávala medzi prstami. Na šitie hlavy takéto pidi ihly veru nie sú. Ale treba si nejak pomôcť, lebo inak by jej tam zostala škaredá nezhojená jazva, na takej krásnej blonďavej hlave.  Mamá bola stále na omdletie, skutočnú krv nevidela asi v živote.

Dezinfikovať slečne ranu luxusnou vodkou Lordanov Decadence z otcovho baru, so slabými 37% alkoholu, ale za to v cene štyri tisíc eur, to bola priam buržoázna dekadentnosť. Keby tak mali našu 60% plebejskú Alpu za tri eurá, spravila by viac úžitku. Možno im ju raz pošlem, ale dovtedy snáď dievča zmúdrie samo …

Potom som jej zaviazal hlavu matkinou šatkou od Hermesa (cenu som si netrúfal ani predstaviť) a odniesol ju do jej izby, nech sa vyspí.

S rodičmi som si konečne sadol do obývačky… no obývačky…, salónu pre hostí. Tieto buržoázne domy lemujúce vyvýšený pravý breh Seiny s veľkometrážnymi bytmi, s vysokými stropmi a s veľkými francúzskymi oknami s výhľadom na celý Paríž, v cene od troch miliónov euro vyššie, nemajú bežne definovaný striktne účelný architektonický štandard známy z našich králikární. My na Slovensku nemáme slúžkovské izby, predizby, salóniky, dlhé chodby, v ktorých by sa dalo behať, či samostatné veľkolepé jedálne (nemyslím tie naše oblúkové zásteny od prebúranej panelákovej kuchyne).

Tak sme sa rozprávali o práci, zákulisných pikoškách z parlamentu, o mojich zážitkoch zo zámorských departmentov, kde sme sa starali o pokojný spánok Francúzov, o výchove, disciplíne a tak…

A o Jacqueline, jej rebélii proti rodičom, nekomunikácii v rodine, vzbure z vnútornej samoty. Rodičia sa mi vyžalovali. A čo čakali od nepochopeného dievčaťa, ktoré má svoje rodičmi ignorované problémy, úzkosti, túžby, potreby, neopätované city…?

***

Sľúbil som im, že ju na tretí deň, až sa dá dokopy, zoberiem do mesta na salsu. Vyvenčiť do iného mentálneho sveta, než v akom sa pohybuje.

Aby tam našla niečo iné, než bezcieľne sa túlajúcich a zúfalo unudených synáčikov z dobrých rodín, študujúcich na elitných školách, rebelujúcich proti spoločenskému systému, vďaka ktorému však toto všetko od svojich rodičov dostali, ale nájde tam bežnú parížsku strednú triedu, bezpečie, pohodu a možno i perspektívneho tanečného partnera, ktorý ju udrží v rytme tanca, aby neskĺzla opäť do svojej luxusnej izolácie a životnej rebélie.

***

Tak som ju na tretí deň podvečer zobral na tanečky do najlepšieho salsového klubu v Paríži Le Pachamama na Rue Faubourg Saint-Antoine, neďaleko Bastilly, presne tam, kde kedysi stála tá slávna väznica, ktorú dobili revolucionári počas Veľkej Francúzskej revolúcie. Aké len príznačné miesto pre mladú, nevybúrenú slečnu… Poobedný kurz sme si užili ako pozorní žiaci na hodine. Bol spojený s podvečernou salsa party, ale tam sme ostali necelé dve hodiny, lebo som iba chcel, aby to Jacqueline precítila, navnímala, namotivovala sa, aby sa sem naučila s radosťou vracať a zamilovať si salsu. Na všetko ostatné má čas. Tancovali sme len základné kroky, otočky, hrali salsu v pomalom tempe, stíhala ma sledovať, kopírovala moje pohyby, harmonizovala sa so mnou. Bolo jej so mnou dobre, spoznala iný svet, bez revolty, bez odporu voči elitám, mikrosvet plný usmiatych mladých ľudí so spoločným pozitívnym cieľom, partiu šťastných ľudí. Videl som jej na očiach, že sa jej to páči a že sem rada zavíta opäť.

***

Ona, rebelka, na tribúne s pravičiakmi…

Misia sa zdala byť splnená. Mohli sme ísť domov. Šli sme na metro na Place de la Bastille, previezli sme sa až na stanicu Clemenceau, plánujúc sa prejsť popri nábrežiu Séiny až hore cez Trocadéro k nim domov. Ale pri východe z metra sme zistili, že celé námestie až kamsi hore k Víťaznému oblúku je obsadené opäť demonštrantmi. Ale dnes to už na prvý pohľad bola pokojná manifestácia opozície, nie radikálnych Žltých viest. Pri východe z metra stála tribúna s rečníkmi, manifestácia práve končila. Na tribúne práve dorečnil bývalý premiér Francois Fillon, priateľ Jacquelinho otca z parlamentu. Spoznal ju, zakýval jej a pokynul jej, aby prišla na tribúnu. Ona, rebelka, na tribúne s pravičiakmi… Ale prekvapujúco poslúchla otcovho priateľa. Doprevádzal som ju až hore na tribúnu, túto príležitosť som si nechcel nechať újsť.

Pozriem z tribúny dole a nadchnem sa tou silou davu, toho obrovského ľudského hada, ktorý sa tam hýbe, žije, dýcha, davu obyčajných ľudí, ktorí očakávajú na záver, že Fillon ešte niečo povie, aby namotivoval ľudí, ktorí sem kvôli nemu prišli. Ale nie, on sa len rozpráva s ostatnými politikmi na tribúne a predstavuje im Jacqueline. Klasický politik… preňho už akcia skončila.

Som nervózny… nadýchnem sa…

Ale nie pre mňa. Pristúpim k zapnutému mikrofónu. Nikto si ma nevšíma, ale ja si všímam ten dav, ktorý čaká na niečo…, ako zamilovaná žena na vrúcne slová od svojho priateľa…

Som nervózny… nadýchnem sa…

Začínam spievať Marseillaisu:

Allons enfants de la Patrie, le jour de gloire est arrivé!

Poďme, deti vlasti, deň slávy nadišiel!

Contre nous de la tyrannie, l’étendard sanglant est levé.

Proti nám tyrania, zdvíha svoju krvavú vlajku.

Na mieste, kde som pred pätnástimi rokmi pochodoval v uzavretom šíku počas osláv Dňa Bastilly, teraz tu sám stojím na tribúne s politikmi a spievam francúzsku hymnu. Život je plný paradoxov…

Marchons, marchons!

Ten obrovský dav sa zrazu pridáva, najprv sem tam niekto, potom ďalší, o dve slohy už znie chorál námestím. Spievajú so mnou, celý bulvár zrazu rezonuje, ich zovreté päste sú hore, ako symbol dvestoročného boja za svoje práva, tisíce úst spievajú, všetci tí úžasní ľudia, tvoriaci hrdé Francúzsko. I Jacqueline za mnou spieva. Je konečne hrdá, že je Francúzka, že je súčasť tejto veľkej jednotnej sily. Toto je skutočné Francúzsko, nie nervózny prezident zavretý v Elyzejskom paláci.

Spievame refrén: Marchons, marchons! Qu’un sang impur abreuve nos sillons! Celý bulvár ako jeden veľký organizmus jednohlasne spieva so mnou, pretavujúc do hymny svoje túžby po lepšom svete, dávajúc priechod energii, ktorá poháňa každú revolúciu.

Dospievame. Je koniec. Ako po koncerte Queens, eufória, neskutočný pocit súnáležitosti, toto je ten pravý záver, ktorý tejto mase nedokázali politici na tribúne dať. Dal som im ho ja, nádej a silu bojovať za ich lepší svet.

***

Odchádzame, nechajúc na tribúne pokorených politikov. So Jacqueline sa prechádzame večerným mestom, zavesení do seba, idúc po Avenue Montaigne, popod Trocadéro až k jej domu, tie dva kilometre sme sa však nikam neponáhľali. Cítil som, ako vo mne nachádza istotu, oporu, ktorú v zaneprázdnenom a nechápajúcom otcovi nikdy nemala, dôverníka, ktorý ju pochopí, objíme, pohladí, dodá jej nádej, ukáže jej silu a odvahu žiť a bojovať za svoj sen. Drží sa ma za rameno, snažiac sa spomaliť našu chôdzu…

Odprevadil som ju až domov, chvíľu sme posedeli s mamá a papá, ktorým sme preventívne povedali, čo všetko sme dnes večer spáchali, lebo otec by sa to iste od Fillona zajtra dozvedel.

No, neboli zo mňa nadšení, že som ju večer zaviedol na politický míting. Jej otec mi naznačil, aby som pre ňu viac nechodil…

***

Ale so Jacqueline sa naďalej stretávame, vždy, keď do Paríža zavítam a vtedy si po večeroch spolu zájdeme na salsu. Už má priateľa, slušáka Frédérica zo svojej zámožnej spoločenskej vrstvy, študujúceho na SciencePo. Ale vždy, keď sem prídem, tak mám pred ním prednosť a venuje sa iba mne. Ja som jej dal nádej, ja som ju zachránil pred ňou samou. A tak to má byť, dávať krehkým, zraniteľným ženám pocit istoty, nádeje, chrániť ich a ukazovať im bezpečnú cestu. Lebo ony za to stoja…

.

.

.

Foto: pravda.sk, ja, www.google.com/maps