RescueRanger

Pred desiatimi rokmi sa na pohrebe Nelsona Mandelu udial megaškandál s falošným tlmočníkom, ktorý nemal v histórii obdobu.  Do posunkovej reči tam smútočné prejavy svetových štátnikov, vrátane amerického prezidenta Obamu „tlmočil“ jeden psychiatrický pacient, čo si tie posunky vymýšľal a iba tak do vetra mával rukami pred kamerami svetových televízií. A nikto z prítomných hostí, ani divákov si nič nevšimol, iba nepočujúci pri televíznych obrazovkách, ktorý sa zmohli iba na chytanie sa za hlavu. Tento týpek oklamal celý svet a potom zdrhol spred kamier. Tak na toto treba fakt gule.

V Miláne sa pred piatimi rokmi na jeseň konal EU – IBERO SUMMIT, stretnutie juhoamerických štátov so zástupcami Európskej komisie. Predsedala mu talianska komisárka pre zahraničné vzťahy. Súčasťou delegácie  juhoamerických štátov bola i početná, asi tridsať členná skupina domorodých indiánov z Amazónie. Pani Federica mala vystúpiť v utorok poobede v prvý deň summitu s prejavom na námestí  Piazza del Duomo pred slávnou katedrálou, kde bola postavená improvizovaná tribúna. Na námestí bolo niekoľko stoviek hostí zo summitu, ale vstup tam bol voľný, to bola taká PR zdravica pre masy, takže po zbežnom prešacovaní policajtami sa tam dostal každý, kto chcel, i všetci turisti, ktorých zaujímal skôr il Duomo, než krásna talianska eurokomisárka.

Lenže pred začiatkom slávnostných prejavov papalášov sa prišlo na to, že tým indiánskym delegátom, ktorí nevedeli po španielsky, iba svojimi kmeňovými jazykmi, zväčša kečuánsky, nemal kto tlmočiť. Mali so sebou nejakého univerzitného profesora pôvodných kmeňových jazykov, ale ten sa cez obed spil na mol (to sú tie indiánske gény, ktoré nevedia tráviť etanol), takže bol absolútne nepoužiteľný. Iba za tribúnou sedel a potichu vrávoral.

Takí dvaja ubiedení chudáci…

Okolo neho prechádzali asistenti podujatia s visačkami na sakách, ale všetci naňho kašlali. Len tam v polosede ležal opretý o konštrukciu tribúny, omotanej žltým plátnom s logom summitu, nemočil, nevyspevoval, nevyrušoval, takže ho všetci nechali na pokoji, nech sa vyspí. Jediný, komu na ňom záležalo, bola jeho dcéra, ktorá bola tlmočníčka zo španielčiny do angličtiny, no po indiánsky nevedela, to iba jej otec a tak tam sedela zúfalá pri ňom. Vyzerala ako smutná princezná Pocahontas z toho kresleného filmu. Aj mi jej bolo ľúto. Takí dvaja ubiedení chudáci.

Ja s kamarátom Borisom sme prechádzali okolo nich. Očami zúfalo prosila okoloidúcich o pomoc s opitým otcom, lebo toto bude i jej profesionálny koniec. Ale čo už, ako im pomôžete, prefackáte ho? Nalejete mu za krk fľašu minerálky, nech sa preberie? Bol na mol, z toho sa dá len vyspať. Mala ho lepšie strážiť…

Mali sme ho v obľube…

Ale Borisko je exot. On je taký čiernovlasý východniar. Treba ho strážiť, lebo už vyviedol extrémne šialenosti. Kúpil gýčové nástenné hodiny na autobusovom zájazde do Turecka, ale nie až tam, ale hneď na začiatku zájazdu, už tesne za hranicami v Maďarsku počas prvej prestávky na záchytnom parkovisku, a celý zájazd sme nad hlavou počúvali bim bam bom. Alebo na inom zájazde (vyfasovali sme ho na rovnaký zájazd trikrát, to už je karma) na rusko-fínskych hraniciach sa rehotal, že má v kufri bombu. Tak sme všetci vykladali celý autobus…. skrátka, mali sme ho v obľube.

A na tomto zájazde si ešte predvčerom na Slovensku kúpil päť dvojlitroviek burčiaku a natrepal ich do autobusu. Každú hodinu cesty musel vstať a odpúšťať uzávery, aby nám to neexplodovalo nad hlavami. Smradu sme mali v autobuse, ako keby sme išli na protialkoholické liečenie na Prednú horu.

Borisko teraz pristúpil k slečne, ukázal prstom na seba a povedal:

– A jem kečua translejšn expert. On tak trochu vyzeral, ale nechápem, ako tá slečna na také niečo pristúpila. Ale zúfalí ľudia robia zúfalé činy.

Otec ostal ležať pod tribúnou, Borisko si natiahol jeho visačku s modrou stužkou na krk, mne do ruky strčil svoj ruksak  a so slečnou vyšli zboku na tribúnu, keď tam akurát prichádzala delegácia predsedníctva summitu. Ja som sa pekne z boku zdola od tribúny pozeral na to, čo Borisko tentokrát vyvedie.

Pani Eurokomisárka začala svoj prejav. Prvé dve vety zdravice povedala po taliansky, čo vzbudilo aplauz  miestneho publika a potom prešla do angličtiny. Také frázy, čo by vedel povedať každý z nás … Po troch vetách pristúpila k mikrofónu vedľa stojaca nešťastná Pocahontas a so sileným  úsmevom ich tlmočila do španielčiny. A potom nastúpil na scénu Borisko:

S výrazom lingvistického guru spustil:

– Aka fuka funda luka. Funda kava keven duka.

– Ak fuk funda luk. Funda kava keven duk.

Dcéra opitého tlmočníka stuhla, civela naňho a v sekunde pochopila, akým bláznom sa nechala obalamutiť. Ale už bolo neskoro. V dave sediaci indiánski delegáti sa začínajú vrtieť a udivene pozerať na seba.

Eurokomisárka pokračuje v prejave, nahodí rečnícku otázku o potrebe bližšej spolupráce s Latinskou Amerikou. Slečna tlmočí do španielčiny.

Borisko s výrazom Martina Luthera Kinga prekladá do svojej fiktívnej indiánčiny:

– Hatatitla? Inčučuna? Kleki-Petra? Tašunko Sapa?

To už začínajú indiánski delegáti spod pódia vykrikovať smerom k tribúne. Pani Eurokomisárka preruší prejav a snaží sa pochopiť, čo hovoria. Borisko jej hovorí kuchynskou anglicky:

– Zey wana bild a bridž to Europ, madam. Chcú postaviť most do Európy, no pekná haluz…

Eurokomisárka stuhne, ale ako správna politička sa o pár sekúnd vynájde a povie:

– Áno, drahí juhoamerickí priatelia, most spolupráce, musíme budovať mosty, pekná myšlienka, ďakujem našim priateľom z Amazónie.

Pocahontas prekladá do španielčiny, Borisko do hotentótštiny:

– Akara Makara Mangusta Čávez! Taklamakan!

Nejaké krátke… pomyslím si.

Ale zabralo to, indiáni krútia hlavami, španielski Juhoameričania dlho tlieskajú, pani Eurokomisárka za ich potlesku máva davu a odchádza z tribúny, vzadu ju už čaká limuzína.

Na scénu nastupujú nejakí akože stredovekí trumpetisti, nastáva kultúrna vložka. Najvyšší čas zdrhnúť. Pocahontas s Boriskom schádzajú z tribúny k opitému tlmočníkovi.

…kam stihnú zájsť, kým sa ozve rana…

Tam sa s nimi tromi stretávam. Borisko vyťahuje zo svojho ruksaku, ktorý mu vraciam, natlakovanú plastovú fľašu červeného burčiaku, už sa priam vydúvala, a podáva ju Pocahontas. Ona si ju s vďakou zobrala a odložila do tašky s večerným kostýmom.

Všetci štyria sme sa rozlúčili, opitý tlmočník sa pomaly začal preberať. Ten burčiak im večer iste príde vhod, lenže ich Borisko neinštruoval, že pravidelne treba odpúšťať uzáver. Takže neviem, kam stihnú zájsť, kým sa ozve rana.

***

Dúfam Borisko, že na ďalšom zájazde ťa už nestretnem…

.

.

.

Foto: www.pravda.sk, www.google.sk/maps/,