RescueRanger

Vo februári 2016 sa mi konečne podarilo dostať na koncert Sixta Rodrigueza, celosvetovo známeho ako Sugar Man, ktorý sa konal v najväčšej koncertnej hale v Kapskom meste, blízko štadióna, kde sa šesť rokov predtým konali majstrovstvá sveta vo futbale.

Eufória, to je to pravé slovo, ktoré som tu vtedy zažil i ja, nie však z futbalu, ale z koncertu výnimočného folk-rockového speváka, skromného, vyrovnaného človeka, ktorý bol doma v USA absolútnou nulou, outsiderom, neznámym amatérskym gitaristom a spevákom, ktorý sa celé roky musel doma v Detroite doprosovať, aby jeho skladby vôbec hrali miestne rádiá a sám si platil vydávanie malosériových edícií svojich platní, ale tu v Južnej Afrike, v čase rasistického apartheidu svojimi protestsongami, hranými v undergroundových rádiách po celej krajine, už od sedemdesiatych rokov opantal celú túto, celosvetovým bojkotom izolovanú krajinu, belochov, i černochov, túžiacich po spravodlivosti a konci apartheidu. A ten chlap to doma ani netušil, akou legendou tu v Južnej Afrike je. Každý miestny teenager mal v izbe jeho plagát, všetci si tajne kopírovali jeho kazety, ako keď sme si my za socíku  tajne kopírovali a púšťali Kryla či Nohavicu.

Taký, akým sa hovorí: At home zero, abroad hero.

A po páde apartheidu, keď bol v roku 1998 pozvaný do Kapského mesta na svoj prvý koncert, kde namiesto pár desiatok ľudí niekde v zafajčenom klube, ako naivne sám Sugar Man očakával, ho čakali desaťtisíce Juhoafričanov, mladých, starých, teenagerov, belochov, černochov, všetci ho nadšene vítajúc, čakajúc na jeho prílet na letisku, skandujúc a vytvoriac dlhý špalier z letiska až na štadión, ako keby priletel pápež. On bol ich pápežom, poslom oslobodenia.

Musel pridať celú šnúru koncertov, kým sa ho nabažila aspoň časť Juhoafričanov. A odvtedy sem chodil každý rok. A vždy mal vypredané predstavenia v najväčších koncertných sálach a štadiónoch, ako žiadny svetový spevák pred ním ani po ňom. Sugar Mana som chcel zažiť a vo februári 2016 sa mi podarilo so svojimi priateľmi z Kapského mesta jedného jeho koncertu zúčastniť. 

Zimomriavky, tranz, slzy dojatia, vidieť okolo seba stáť všetky generácie Juhoafričanov, to je ako atmosféra ako koncert Elánu x 1000. Všetci spievali spolu s ním texty jeho skladieb v jednom obrovskom chorály, všetci ho hltali očami, každé jeho slovo, každý jeho gitarový riff. A my s priateľmi sme boli uprostred tejto excitovanej masy, cítili a prežívali sme s nimi tie vibrácie, tú úžasnú energiu týchto šťastných ľudí.

On bol stelesnením ich roky živenej nádeje, ich spomienok na tie časy. A pritom to bol úplne obyčajný človek, ktorého by ste na ulici prehliadli, a takým pokorným ostal až do smrti.

V auguste tohto roku odišiel Sixto Rodriguez do večných lovíšť. Celá Južná Afrika je stále zahalená do čiernej. Ale on žije ďalej v ich izbách, v ich doškrtaných platniach, v ich spomienkach na tie staré, ťažké časy.

Som rád, že som ho ešte stihol…

***

Sedím na letisku Heathrow, čakajúc na svoj let. Sadol som si do masážneho kresla, kam hodíte mincu a päť minút vám to masíruje celé telo. Vedľa mňa, vo vedľajšom kresle sedí taká menšia, pekná Aziatka. Slušná, milá, drobnejšia žienka. Ja mám na sebe oblečené také idiotské žlté tričko s veľkou priblblou hlavou Mr. Beana s prišitými vypúlenými očami, budiace pozornosť všetkých ľudí na letisku. Kúpil som si ho v Londýne ako suvenír, ale nakoniec to bolo jediné čisté, neprepotené tričko, ktoré mi ešte ostalo, tak som si ho obliekol na cestu. I Aziatka si ho na mne všimla, iste si o mne pomyslela, že som nejaký infantil. Ale dali sme sa do reči, kam kto letí, o počasí tu, posťažovala sa, že je odložili let do New Yorku, taký small talk…

Prihadzujeme mince do kasičky prístroja, predlžujúc si blaho, lebo masáž je to najlepšie, čo tu na uponáhľanom a rušnom letisku môžete dostať. Okolo nás neustále prechádzajú ľudia, náhliaci sa do svojich odletových brán, občas si niekto za chodu s mobilom odfotí túto našu scénku s mojim priblblým tričkom, ako sa oči môjho kanárikovo žltého Mr. Beana natriasajú na masážnom kresle vedľa peknej Aziatky. Až mi to samotnému už bolo nepríjemné, pripadám si ako nevkusný sugar daddy s ázijskou milenkou po bodu, ale hovorím si, že GDPR zjavne pre turistov neplatí, ľudia si fotia každú blbosť bez opýtania, ale utešujem sa, že aj tak to po čase vymažú, alebo na to pod dojmom nových zážitkov zabudnú.

A potom, na tretí deň scrollujem instagramom a zrazu zbadám svoju fotku, ako sedím v masážnom kresle v idiotskom tričku a s usmiatou Aziatkou po bodu a pod fotkou svieti nápis: Vanessa Mae at Heathrow Airport!

Ja ignorant… Ale keď ona bola taká normálna…

***

.

.

Foto: pravda.sk