RescueRanger

Ráno na Rue de l’Université malo chuť čiernej kávy a drahého parfumu. Keď som sa preberal, Matilda a Florence ešte spali – prepletené telá v hodvábnych plachtách od Fretta, obraz, ktorý by aj Caravaggio maľoval s trasúcimi sa rukami. Nechal som im na nočnom stolíku vizitku s adresou môjho hotela a pozvanie na spoločnú poobednú kávu v Café de Flore. Nie som žiaden „škrob“, gentleman vie, kedy treba zmiznúť a kedy nechať otvorený priestor na ďalšie hry.

Vyšiel som von do ranného oparu Paríža. Vzduch na Trocadére bol svieži, presne taký, aký býva po búrke… alebo po noci plnej vášne. Mal som pred sebou deň plný byrokracie, tie nekonečné úradné papiere, ktoré musíte vybaviť, ak chcete v tomto meste fungovať legálne. Lebo dlhodobejší nájom apartmánu, zriadenie bankového účtu v miestnej banke, parkovacie miesto, bonusové karty, na to treba kopec potvrdení na úradoch. A teplé fleky na magistráte obsadili úradníci s výrazom, akoby im niekto ráno zobral croissant spred úst, takže žiadne jeden krát a dosť, elektronicky z pohodlia obývačky… a podobné nezmyselné marketingové kecy tu nefungujú. I keď to tu nie je také strašné, ako sa Slovensku, kde sa úradníci pritom ešte aj zatvária, ako by ste im ukradli priam polovicu výplaty.

***

Malá, drzá Renaultka…

Večer ma nohy zaviedli na Champs-Élysées. Tá ulica má svoje čaro, hoci je to niekedy poriadna „masovka“. Vošiel som do slávneho showroomu Renaultu. Čistý dizajn, sklo a tá nová éra – elektromobily. Všade kamery, lesklé podlahy a tichý bzukot technológií. Trend, ktorému sa nevyhnete, hoci môj vkus je skôr nastavený na rev šesťvalca.

Skúšal som všetko. Usadil som sa do novej R5 – malá, drzá, žltá. A presne vtedy sa to stalo… dvere spolujazdca sa otvorili a dnu vkĺzla ona. Mala asi dvadsaťpäť. Francúzka s tými neuveriteľne hlbokými očami, ktoré sľubujú nebo aj peklo v jednom balení.

– C´est magnifique, n’est-ce pas?… zašepkala.

Začala mi rozprávať svoj sen. Elektrický sen… o tom, ako v tomto aute pôjde na výlet, o pikniku v tráve… Usmial som sa. S týmto dojazdom dôjde tak k poslednej mestskej nabíjačke a potom môže ten piknik rozbaliť rovno pri trafostanici. Ale nepovedal som nič. Rozvíjal som jej príbeh, bol som jej komplicom v tej naivnej ilúzii. Poviem vám… niekedy je krajšie klamať so štýlom, než hovoriť suchú pravdu.

***

Skončili sme v cukrárni pár metrov od showroomu. Horúce espresso a sladké reči. Volá sa Camille. Keď sme vyšli von na bulvár, noc nás pohltila. Nevedeli sme sa od seba odlepiť. Horúce bozky, ruky na jej drieku, vôňa jej vlasov, ktorá ma takmer omámila.

Cítil som sa ako totálny lotor. Ešte ráno som ležal v obležení dvoch krások na ľavom brehu Seiny a teraz tu, pod svetlami lámp, ochutnávam pery tretej. Ale Paríž je mesto, ktoré vám predhadzuje lákadlá ako na striebornom podnose. A ja? Ja nie som typ, čo drží diétu, keď mu niekto ponúka Dom Pérignon.

Vymenili sme si telefónne čísla. Dali si jeden horúci bozk, dlhý ako posledná cigareta pred popravou. Camille odišla metrom a ja som tam zostal stáť a kochal sa uponáhľaným večerným bulvárom.

***

Vrátil som sa na Rue de l’Université. Matilda a Florence boli ešte hore. V byte hrala podmanivá soulová hudba a na stole bola otvorená čerstvá fľaša Veuve Clicquot.

– Kde si bol tak dlho?… spýtala sa Matilda a rukou si prešla po hodvábnom župane, ktorý viac odhaľoval, než skrýval.

– Riešil som jeden dievčenský elektrický sen… odvetil som záhadne a prehodil sako cez kreslo.

***

Poviem vám, Paríž je mesto hriechu, ale ak ho viete správne namiešať, chutí ako to najlepšie šampanské na svete…

.

.

.

.

.

Foto: ja