RescueRanger

V parížskom tanečnom klube Rosa Bonheur, trvalo zakotvenej lodi na nábreží Seiny sa dnes koná koncert svetoznámej kubánskej kapely Buena Vista Social Club, ktorá je vo svete latino hudby tým, čím je Madonna v pope. Nie sú to síce už tí pôvodní hudobníci, ale ich nasledovníci, lebo členovia sa obmieňajú ako hráči vo futbalovom klube. Veď slávne meno kapely treba využiť, kým ešte priťahuje pozornosť a peniaze…

Tešil som sa na ich vystúpenie oprávnene. Dve hodiny energiou nabitej hudby boli každú polhodinu prerušované vystúpením pozvanej tanečnej skupiny. Tie extravagantne oblečené tanečnice mi i pod nánosom make-upu a s veľkými, nalepovacími mihalnicami pripadali nejaké povedomé. A nemýlil som sa, čakajúc v zákulisí na svoj ďalší výstup sa rozprávali… po slovensky.

Paríž nie je pustý ostrov, kde by ste chceli hneď vyobjímať prvého rodáka, na ktorého narazíte, skôr naopak, ale tieto baby som z videnia už poznal a tak som sa s nimi dal do reči. Dostali ponuku od manažéra kubánskej kapely, aby ich počas koncertnej šnúry doprevádzali na troch vystúpeniach. Za malú, symbolickú odmenu, za ktorú si zaplatili zájazdový autobus a ubytovanie v lacnom hoteli Formula 1 na periférii Paríža v Saint-Denis, hneď pri rušnej diaľnici. Na viac nezvýšilo…

Ale ako reklama je to neoceniteľná vec. Pretože na prerazenie v takomto konkurenčnom prostredí iba samotný talent nestačí. Bez reklamy a kontaktov to nejde v žiadnom fachu, ani v umení. Tanečne sprevádzať Buena Vista Social Club je ako byť speváckym predskokanom Madonny. Také niečo by ste si radi zaplatili i z vlastného vrecka, len aby ste na tom pódiu mohli stáť. A raketový štart vlastnej kariéry by ste mali zaručený.

***

V zákulisí som v tom slovenskom hlúčiku tanečníc stretol Marcelku. Konečne sme mali čas sa porozprávať. Občas som na youtube zahliadol jej krásne salsové a bachatové choreografie, ale naživo som ju stretol iba zopárkrát a i to iba letmo. Vždy sme si iba povrchne kývli na pozdrav, nič viac.

Vysoká, štíhla, krehká blondínka s dlhými plavými vlasmi, ktorá na javisku vyniká mimoriadne ladnými pohybmi, pripomínajúcimi hadiu ženu. Tvár má hebkú a jemnú ako bábika, krásne nežné oči odrážajú všetky jej momentálne pocity.

Tancu obetovala všetko, i perspektívnu prácu, v ktorej jej časté tanečné výlety netolerovali (možno zo závisti, neviem…), čo jej síce teraz ešte nevadí, ale keď raz skončí s tancom, keď raz prídu zdravotné problémy z toľkej fyzickej záťaže, čo bude robiť? Bude nasledovať osud bývalých vrcholových futbalistov? Lenže tí majú aspoň zarobené na desať generácií dopredu, ale tanečnica?… Pôjde za pár šupiek vyučovať tanec do ľudovej školy umenia, či povedie latino kurzy v tanečnom klube? Alebo skončí pri pokladni v Tescu či bude po telefóne otravovať ľudí v telemarketingu? S jej krásou? Ak sa fakt dobre a draho nevydá, kým je ešte mladá a pružná, tak asi tak dopadne… lebo kto včas nemyslí na budúcnosť, toho raz isto dostihne.

***

Vymenili sme si kontakty, len tak, skôr ako suvenír. Veď aj tak sa nemáme čas stretnúť, keď majú kalendár akcií vybukovaný na celý mesiac…

Lenže… stalo sa to, čo najprv vyzeralo ako náhoda, bonusová príležitosť k bližšiemu zoznámeniu sa. Ale ten bonus mal veľmi horkú príchuť…

***

Ťažký život tanečníc…

Trepať sa do Paríža autobusom, celý deň precvičovať tanečnú choreografiu, bývať niekde na rušnej periférii Paríža, kde to viac pripomína robotnícke gheto, než mesto zamilovaných, stojí im to za to? Zjavne hej, hoci zo samotného mesta nemajú v podstate nič. Napchávať sa bagetou cestou z parkoviska autobusov pri Eiffelovke, odkiaľ šli pešo v chlade na večerné vystúpenie do tanečného klubu Rosa Bonheur, no hotová romantika…

Čakal som, že marec v Paríži už bude konečne teplejší. Zubaté slnko cez deň síce rozopínalo kabáty, ale so západom slnka prišiel každý večer od vnútrozemia za nechty zaliezajúci vlhký chlad. Jasný mesiac v splne klamal svojim telom, zvádzajúc na romantickú prechádzku popri Seine, ale každý romantik veľmi rýchlo zistil, že túlať sa bez termobielizne a zimných topánok veterným nábrežím nie je dobrý nápad. Neskutočne fúkalo. Reštaurácie, bary a zábavné kluby na okolí boli preto preplnené turistami, ktorí si už svojich povinných desať tisíc krokov cez deň odšliapali niekoľkokrát. Dievčatá im závideli, keď prechádzali okolo útulných, infralampami vyhriatych podnikov, plných vysmiatych Nemcov, Japoncov, Američanov, s pariacimi sa dobrotami na stole a s pohármi aromatického vareného vína v ruke, bezstarostne pozorujúc mesto z pohodlia svojich kresiel.

Ťažký život tanečníc. Ony si svoje náročné choreografie musia tvrdo odmakať, zatiaľ čo pre divákov je to iba zábava, okamžitá upútavka, po skončené ktorej iba prehrnú list a pozornosť venujú ďalšiemu zážitku. Ale tieto prekrásne ženy vedia, že to odriekanie, dlhodobá námaha, obetovanie veľkej časti svojho súkromného života, ktoré svojmu koníčku venujú, sa im nikdy celé nezúročí, ale aj tak tancujú s radosťou a vášňou, aby priniesli okamih šťastia iným, nielen sebe. Často tým, ktorí si s nimi vo svojich pohodlných diváckych kreslách spravia jedno vyškerené selfie a opäť sa zahĺbia do svojich mobilov, v ktorých márnia svoje prázdne životy.

Ale dosť bolo filozofovania… Dej nasledujúcich dní nabral oveľa tvrdšie kontúry…

***

Zábava to dnes večer bola skvelá. Pre návštevníkov samozrejme. Červený dress code splnili takmer všetci, o to viac sa cítili súčasťou latino komunity. O desiatej večer hudobno-tanečná show skončila. Vedúca skupiny Sisa nakomandovala svojich desať spotených dievčat do šatne, odlíčiť sa, prezliecť do civilu, mentálne sa pripraviť na kilometrovú pešiu cestu chladným nočných mestom, počas ktorej si aspoň úchytkom pozrú toto inak krásne a romantické mesto, dôjduc až na nevľúdne parkovisko za Eiffelovkou, kde ich už čaká vymrazený zájazdový autobus, odvezúc ich nazad do lacného hotela Formula1, kde ich čakajú spoločné trojposteľové izby, už iba vlažná sprcha, rovnako vlažné radiátory a ráno konečne teplá káva s croissantom. Niektorú tanečnicu možno i horúca náruč mladého šoféra autobusu v jeho samostatnej izbe a plný minibar k tomu, lebo on má oveľa lepšie pracovné podmienky a aj neformálne výhody svojho povolania…

***

Vuittonka priamo z Paríža…

Na druhý deň popoludní, keď sa už po tréningu chystali vyraziť na vystúpenie do tanečného klubu, im manažér kubánskej skupiny zavolal, že dnešné večerné predstavenie sa ruší. Presúva sa na zajtra, vraj z technických príčin…

A tak dievčatá nenapadlo nič lepšie než si takto na poslednú chvíľu konečne zájsť do centra mesta, užiť si ho. Na spadnutie do turistických pascí v podobe predražených reštaurácií nemali peniaze a tak sa túlali po Champs-Elysees, skončiac očami prikované pri veľkolepom výklade predajne Louisa Vuittona. Dovnútra ich ochranka, stojaca pri dverách v elegantných oblekoch veru nepustila, odhadla ich rýchlo, že to nie sú ani žiadne bohaté manželky, ani dcéry ruských oligarchov a tak nakoniec skončili v cez ulicu stojacom McDonalde.

Hodinová kvákačka nad hamburgerom s kopou slaných hranoliek s ostatnými tanečníčkami, pre ktoré je aj fastfood s výhľadom na Vuittona vrcholom blaha, veď pre niekoho je toto ten pravý Paríž. A vuittonku si za dvacku kúpia i od potulných kamerunských predavačov cingrlátok, ktorých tu možno stretnúť na každom rohu. A ani nebudú doma veľmi klamať, keď povedia, že je priamo z Paríža…

***

Práve z toho McDonaldu mi volala Marcelka, čo sa im prihodilo a že ona by sa konečne chcela ísť pozrieť na Monu Lisu do Louvru. Včera som jej len tak medzi rečou spomenul, že idem na vernisáž do Múzea dekoratívneho umenia, ktoré sídli v komplexe budov Múzea Louvre.

Mám ju ignorovať? Veď i ona túži po svojom životnom šťastí. I ona bojuje svoj každodenný životný zápas, tak ako každý človek. Ale chcel som jej vyjsť v ústrety, ukázať jej trochu iný Paríž.

– No dobre, dievča, Louvre má v stredu a piatok predĺžené návštevné hodiny až do deviatej večer, takže vo svojom náročnom tanečnom živote máš tak trochu šťastie… pomyslím si.

Len ma mrzí, že musím meniť svoje plány, lebo na vernisáž Basquiatových street artových grafík, na ktorú som dostal osobnú pozvánku od Florence, vedúcej kabinetu ministerky kultúry, som sa tešil. No čo už, keď už som neprozreteľne Marcelke ten telefón dvihol…

***

Hlavne, že je za peknú…

Čakala ma prefúkaná studeným vetrom, podupkávajúc v pomaly sa pohybujúcom dvesto metrov dlhom rade netrpezlivých návštevníkov pred pyramídou Louvre, ktorá je zároveň hlavným vstupom do múzea. Premrznutá sa triasla od zimy, hľadajúc ma očami medzi stovkami ľudí ako svoju poslednú nádej.

Iba v ľahkom jarnom kabátiku, tenkých silonkách, červenej krátkej nazberanej sukni a lodičkách. Nechápem tú nerozvážnosť… no hlavne, že je za peknú…

To si vážne myslí, že tu v Paríži, kde sa to krásavicami z celého sveta iba tak hemží, niekoho zaujme? Tu je iba jednou štíhlou sexi ihlou v kope sena. Medzi stovkami tmavovlasých Francúzok zaujme iba svojimi blond vlasmi. A v tomto počasí ešte svojimi prekrásnymi, odhalenými, dlhými nohami, lebo každá normálna žena je v dnešnom večernom chladnom vetre zababušená až po uši.

Pozerám na ten nekonečný rad návštevníkov, posúvajúcich sa slimačím tempom dovnútra múzea, spomaľovaný dôslednou vstupnou kontrolou s detektormi a bezpečnostným rámom ako na letisku, aby nejakého šialenca nenapadlo prepašovať kladivo čo aspoň lepidlo, prilepiac sa na protest proti stúpaniu hladiny oceánov k Mone Lise. A tak kvôli pár exotom trpíme všetci ostatní…

Toto vidím ešte tak na dve hodiny. Marcelka z môjho pohľadu pochopila bezvýchodiskovosť situácie a ak si dnešný výlet do Louvru nechce odležať so zápalom pľúc, musí sa ho vzdať. Zajtra, v sobotu je krátky návštevný deň do šiestej a oni majú večer posledné vystúpenie. V nedeľu už pelášia domov, takže smola, až niekedy nabudúce…

***

– Tak poďme na vernisáž Basquiatovho street artu, je to tu za rohom, tristo metrov… navrhnem jej náhradný program.

– Radšej to graffiti než nazad za dievčatami do McDonaldu… hovorí smutne, zjavne po pričuchnutí si k svojmu tenkému kabátiku, ešte držiacom v sebe ten nezameniteľný odér prepáleného oleja.

Aj by som jej zastavil…

Prechádzajúc po Rue de Rivoli si všímam, ako sa Marcelka obzerá za každým prechádzajúcim brumkajúcim športiakom či plavnou čiernou limuzínou. Chcelo by dievča žiť iný život, než žije, to jej vidieť na očiach.

No, poviem vám, keby som tu Marcelku stretol pred dvomi mesiacmi, prevážajúc sa dve hodiny po nočnom Paríži v požičanom Ferrari F40, idúc z mojej dôležitej večernej misie od Dámy môjho srdca, aj by som jej zastavil. Len tak pre radosť, nech sa dievča nadýcha luxusu, o ktorom môže iba snívať. Lebo čo sa týka fyzickej krásy, tu v Paríži je extrémne tvrdá konkurencia a i tak krásne ženy, ako je Marcelka, tu musia začínať hlboko od piky…

Ale pohľad z chodníka na miliónové auto k ničomu nezaväzuje…

***

Pred Múzeom dekoratívneho umenia stál tridsaťmetrový rad ľudí, ale ja som mal prioritnú červenú pozvánku, tak sme sa „na pána“ predbehli pred očami všetkých ľudí, držiac Marcelku za ruku. Všimol som si, ako sa pritom zatvárila na všetky tie krásavice, poslušne stojace a mrznúce v dlhom rade. Je prvá, pred všetkými tými nastajlovanými parížskymi slečnami. Konečne raz zažíva akú-takú exkluzivitu priamo tu v Paríži. A na rozdiel od slečien v zimných čižmách ona tu stojí vo vysokých lodičkách ako pravá dáma. I keď premrznutá na kosť…

Pripili sme si šampanským na uvítanie, prehodili pár zdvorilostných slov s kurátorkou výstavy a s Florence, nepovediac Marcelke ani slovo o našej tajnej operácii Elbow, počas ktorej sme v poslednej chvíli zachránili našu spoločnú priateľku Matildu. Opätovné stretnutie s Florence ma naplnilo pocitom spokojnosti. I na jej očiach bolo vidieť, že je s Matildou šťastná. Keď môžem, pomôžem…

***

S Marcelkou sme sa zahĺbili do Basquiatových diel. No zahĺbili… poviem vám, tie jeho klikiháky… to teda nie je žiadny Banksy. Ale svojou predajnou cenou sa vyrovná aj starým majstrom z Louvru.

***

Schádzame schodmi na mínus prvé poschodie, kde sú okrem výstavných priestorov i toalety a depozitár. Pred nami sa dole na schodoch fotí nejaká skupina ľudí, tak čakáme, aby sme im neskočili do úsmevu… teda do záberu.

Dofotená, obracajú sa a stúpajú hore schodmi. Míňame sa uprostred na medziposchodí. Ale aké prekvapenie… ešteže sa držím zábradlia, inak by som ani netrafil správny schod.

Uprostred tejto skupinky pánov v obleku si vykračuje slovenská ministerka… v štýlovej sukni nad kolená a čiernych lodičkách stúpa po schodoch, kladúc nohu pred nohu do línie ako profesionálna modelka. Veď krásna je stále, istým typom žien vek na príťažlivosti pridáva.

Nechápem, čo tu robí, lebo kultúru na starosti nemá. Vedľa nej spoznávam slovenského veľvyslanca, riaditeľa tajnej služby, ďalší dvaja štíhli, čiernovlasí chlapi sú asi Francúzi a ostatní vyzerajú ako… Rusi či Ukrajinci, už podľa vizáže a fyziognómie. Čo tu títo spolu riešia…? Koná sa tu snáď nejaké tajné rokovanie, o ktorom nemá nikto vedieť?

***

Len tak na boso…

Raz, v polovici decembra minulého roka som úplnou náhodou stretol pani ministerku na „ú vé“, riešiac hroziacu plynovú krízu. Práve telefonovala, korzujúc pred rokovačkou v lodičkách na ultra vysokých podpätkoch, ktoré ju museli riadne tlačiť a tak sa vyzula a chodila ako pávica po koberci v čiernych silonkách len tak na boso. To bol taký krásny pohľad na ňu… škoda, že som si tú scénu neodfotil… Ale dosť bolo spomienok na krásne nohy pani ministerky…

***

Tie chladné mramorové schody v Múzeu sú dlhé. Celá tá konšpiračná skupinka sa približuje k nám. Pozerám si s pani ministerkou priamo do očí. Míňame sa.

Marcelku, ktorá ju tiež spoznala, som v polovici vety šťuchol do lakťa, aby prestala na chvíľu rozprávať, nech sa zbytočne neprezradíme slovenčinou. Neskoro… pani ministerka nás už svojim pozorným zrakom stihla zaregistrovať, pochopiac, odkiaľ sme… Zastala i s celou skupinkou pri nás. Premeriavajúc si nás od hlavy po päty káravo zavrtela hlavou ako Don Corleone vo filme Krstný otec. Nevedel som, čo toto gesto v reči jej kmeňa znamená, ale onedlho som to pochopil…

***

Keď celá skupinka vyšla po schodoch hore, zastali, znovu sa obzerali dolu za nami a jeden z ministerkiných poskokov niekomu nervózne telefonoval. Nikto z tých tajomných mužov sa ale nenamotal na Marcelkine vyzývavo štíhle nohy, každý si všímal iba to, že sme sa ocitli v nesprávny čas vo veľmi nesprávnej spoločnosti.

Sakra…, ale veď my sme predsa nič z ich debaty nepočuli, žiadne dokumenty, ktoré jej poskoci niesli pod pazuchami, sme nevideli, nám je ukradnuté, čo si tu medzi sebou dohadovali za biznis…

To, že táto tajomná skupinka nebola na vernisáži, som pochopil, že až keď sme došli na koniec výstavného priestoru múzea. Nachádza sa totiž za ním verejnosti neprístupná pasáž, spájajúca múzeum s Amfiteátrom Rohan, čo je ultramoderné a bezpečnostnými technológiami prešpikované kongresové centrum hlboko v podzemí pod Louvrom, kde sa konajú vrcholné stretnutia, ktoré majú ostať utajené pred zrakmi verejnosti a médií.

Až teraz mi došlo, čo robili tie parkujúce diplomatické mercedesy za múzeom a kopec tajných s vysielačkami, ktorých sme míňali cestou sem od Louvru. A ja som si myslel, že sa to všetko deje kvôli Basquiatovym čmáraninám… som ja ale naivný…

***

Mal som z tohto večera zlý pocit. Basquiat ma na rozdiel od Marcelky nezaujal, no podozrievavý pohľad pani ministerky vo mne vzbudil priam zlý pocit. Pamätá si ma? Dúfam, že nie, okolo nej sa denne premelú desiatky ľudí, každý papaláš sa s ňou chce pri podaní ruky i bozkávať na líce (čo už, keď to doma nemajú…). Musela by mať pamäť ako ChatGPT, aby ma v tom zhone spoznala. Ale ako bývalá šéfka informatiky by možno mohla…

Ten jej podozrievavý pohľad neveštil nič dobrého. Radšej to však púšťam z hlavy, nechcem si kaziť dnešný kultúrny zážitok nejakými konšpiráciami.

Po hodine, keď už nebolo čo obzerať a všetky tie čmáranice mi pripadali rovnaké, sa lúčime s Florence a vychádzame s Marcelkou z múzea do chladnej parížskej noci.

Odprevádzam ju na neďaleké metro, ktoré jej ide až k Opere Garnier, odkiaľ sa prímestským autobusom odvezie až do svojho lacného hotela na parížskej periférii v no-go zóne Saint-Denis. O polnoci by už mala byť v bezpečí svojej hotelovej izby. Romantika ako sviňa…

***

Ten bozk si myslel ako?

– Stojí ti takýto hektický život za to?… pýtam sa jej, lúčiac sa s ňou pred vstupom do metra.

– Ty to nechápeš. Keď ja chcem toho ešte toľko zažiť… šeptá mi.

Pobozkal som ju na ústa.

Prekvapená mojim bozkom nevie tú náhlu energiu spracovať, prehrabáva sa vo vlasoch, dotýka sa tváre, ten náhly príval energie ju privádza do pomykova. Je celá nesvoja. Nie je zvyknutá na pohladenie, na nehu.

– Ten bozk si myslel ako?… pýta sa nesmelo.

– Takto… a opakovane si ju priviniem k hrudi.

***

Nerozlúčili sme sa. To sa nedalo. Marcelka neodišla na svoj nočný autobus na perifériu. Kamarátky odbavila jednou smskou.

Držiac sa za ruky sme prešli na druhú stranu Seiny do môjho hotela pri Múzeu d´Orsay, na prízemí ktorého je neskutočne dobrá reštaurácia.

O chvíľu sme si v tejto mojej obľúbenej, útulnej, vyhriatej reštaurácii, vychutnávali voňavé francúzske dukátové buchty poliate horúcim vanilkovým krémom a v nežnom objatí popíjali lahodné varené víno s klinčekmi, ktoré rozohrialo naše telá.

Na mojej izbe nad hotelovou reštauráciou sme si dopriali ešte zopár porcií. Lebo kto miluje buchty, vylíže aj pekáč…

Iba čo som jej zamotal hlavu…

***

Zobudil som sa o siedmej ráno. Marcelka mi ešte spí na rameni. Je krásna ako bábika. Neviem sa na ňu vynadívať. Hladím ju po jemných blonďavých vlasoch, pozorujúc cez poodhrnutý záves šedé strechy Louvru.

Toto nádherné dievča je vo svojej podstate veľmi čisté, túžiace spoznávať svet, otvorené zážitkom, idúc za svojim životným snom, síce dosť bezhlavo, ale kto bol v jej veku iný?… Umožnil som jej síce na chvíľu oddýchnuť si od úmornej tanečnej rehole a i ona vycítila, že niekomu na nej skutočne záleží, ale aj tak si sám pre seba hovorím, či mi to všetko stálo za to. Či som si radšej nemal včera spraviť svoj súkromný pohodový piatok a nechať ju v McDonalde s jej kamarátkami prežívať plytké zážitky ich jednoduchého sveta.

Iba čo som jej zamotal hlavu…

***

Po neskorých raňajkách som Marcelke privolal a zaplatil taxík do Saint-Denis. Tých päťdesiat euro ma nezruinuje. Nech sa bezpečne a pohodlne odvezie za svojimi kamarátkami tanečnicami, usŕkajúcimi rannú kávu z automatu v ich lacnom hoteli.

***

Bolo to varovanie…

Po jej odchode sa začali diať čudné veci…

Začali mi chodiť divné smsky z neznámeho čísla, mal som zablokovanú platobnú kartu, povesili sa na mňa neznámi ľudia. Sledovačka. Len som nevedel, ktorého štátu. DGSE… SVR… SBU… SIS?

V obchode sa nenápadne motali desať metrov za mnou, bezmyšlienkovito si pritom nakladajúc do nákupného košíka tovar z regála, v metre vedľa mňa stojaca slečna, ktorá počas môjho telefonovania naťahovala ku mne uši tak, až som mal dojem, že mi chce ukázať svoje bordové bradavky a do observatória na Sorbonskú univerzitu, kam som poobede chcel zájsť, lebo dnes je deň otvorených dverí, som radšej ani nevstúpil, lebo pred vchodom sa ponevierali dvaja šľachovití chlapi, pôsobiaci v tomto akademickom prostredí ako päsť na oko. Netúžil som počas prednášky v potemnelej sále po ich objatí zozadu.

Tajne si nafotiť a zverejniť na sociálnych sieťach tváre všetkých týchto agentov by sa dalo ľahko, ale čo by nasledovalo? Lebo dekonšpirovať agenta tajnej služby je vždy prúser. Môže sa zbaliť a zmeniť krajinu pôsobenia, v horšom prípade zamestnanie. Lebo v spravodajskej komunite sa odhalenie roznesie okamžite. A svet súčasnosti je veľmi malý, rýchly a prepojený.

A potom sa môžu začať mstiť. Oveľa vplyvnejší ľudia na to doplatili… Takže som to ani neskúšal. Jednoducho som sa tváril akoby nič.

Ale večer tie záhadné smsky ustali, slovenská platobná karta mi opäť začala fungovať, spred hotela odišiel i čierny Volkswagen Multivan s tmavými sklami, ktorému žiadny policajt ako jedinému autu na ulici nedal pokutu za parkovanie v zóne.

Pochopil som ten odkaz. Bolo to varovanie…

***

Tak neviem, čo sa bude diať…

.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja