RescueRanger

Sedel som v zadnom rohu baru Les Deux Magots, tam, kde tieň dopadá presne tak, aby ste videli všetko, ale vás neuvidel nikto. V pohári mi perlilo šampanské Krug – ročník, ktorý si pamätá lepšie časy, než sú tie dnešné. Pozeral som na dvere a čakal na Camillu.

Keď vošla, v bare na sekundu zastal čas. Mala na sebe len jednoduchý trenčkot od Burberryho a pod ním, ako som neskôr zistil, takmer nič. Kráčala s tou vrodenou noblesou, ktorú nezískate v žiadnej škole šarmu. Mala to v genofonde. Jej stará mama, slávna herečka Marléne Jobert, jej neodovzdala len tie pehavé líca a hlboký pohľad, ale aj schopnosť urobiť z muža štatistu vo vlastnom filme.

– Meškáš… povedala namiesto pozdravu a prisadla si tak blízko, že som cítil vôňu jej pokožky – zmes jazmínu a niečoho nebezpečne sladkého.

***

Profesor…

Dozvedel som sa pravdu. Jej život bol zlatou klietkou, v ktorej vysokopostavení rodičia majú na dcéru čas len medzi dvoma recepciami, preto jej nechali dvere pootvorené, ale krídla jej pristrihli svojim nezáujmom. Aký paradox, že práve jej stará mama Marléne Jobert si zahrala podobne zaneprázdnenú matku vo filme Choď za mamou, otec pracuje.

A tak si Camille našla Pierra, staršieho profesora zo Sorbonny. Typický roztržitý intelektuál v mendžestrovom saku, ktorý cituje Foucaulta pri raňajkách a myslí si, že svet končí za hranicami parížskej Latinskej štvrte. Je pozorný, to áno. Kupuje jej prvotlače básní a berie ju na operu. Ale v posteli je pravdepodobne rovnako vzrušujúci ako prednáška o starogréckej gramatike.

– Je to nuda, chéri… zašepkala a prstami mi prešla po zápästí, presne tam, kde mi pod košeľou tikali moje Breitlingy, kúpené pred týždňom v jordánskej Aqabe.

– On ma pozoruje ako exponát v múzeu. Ale ty… ty si živý oheň, cítim to z teba… zašeptala.

***

Všimli ste si, ako sa žena dokáže s mužom zahrávať, keď vie, že má navrch? Camille ma nebrala ako záchrancu. Bral som to ako lekciu z pokory. Bol som pre ňu hračka. Exotický kúsok z iného sveta – muž, ktorý vie narábať so zbraňou rovnako dobre ako s vínnou kartou.

***

Vytiahla ma z baru na potulky nočným Parížom. Chcela, aby som ju fotil. Koketne sa na mňa usmievala, vždy si pritom odkladajúc kabát, zvýrazňujúc tak svoje ladné krivky, nedbajúc na nočný chlad.

– Ukáž mi, ako žiješ ty… smiala sa, kým sme kľučkovali uličkami štvrti Le Marais. Schválne ma viedla okolo miest, kde by sme mohli stretnúť jej profesora. Bola to provokácia. Adrenalín jej sršal z očí.

– Vieš, čo robí mačka s myšou, predtým než ju zakusne?… zastavila sa zrazu pri kamennom múre nábrežia Seiny. Hrá sa s ňou….

Pritlačila ma k múru. Jej bozky boli dravé, bez štipky tej profesorskej nehy. Bolo v tom niečo zúfalé a zároveň kruté. Testovala ma. Chcela vedieť, či som len ďalší v rade tých, čo sa poklonia jej kráse, alebo či som ten, kto dokáže udržať opraty.

***

Môj taktický mozog vyhodnocoval situáciu:

– Stačilo… povedal som výstražne, tónom, ktorým som kedysi v Afrike upokojoval rozvášnený dav. Chytil som ju za zápästia. Jemne, ale pevne. Tak, aby cítila tú silu, ktorú v rukách skrývam.

Zostala stáť, dych sa jej zrýchlil.

–Meníme pravidlá, mon petit chou. Ak sa chceš hrať, musíš vedieť, že ja nie som tvoj profesor. Ja necitujem knihy, ja ich píšem vlastnou krvou… povedal som jej rozvážne.

V jej očiach sa zablesklo niečo nové. Rešpekt. Možno aj strach, ale ten druh strachu, ktorý ženy ako ona vyhľadávajú. Ten, čo vás núti cítiť, že ste nažive.

***

Skončili sme u mňa. Apartmán bol ponorený do prítmia nočných lámp, len svetlá z bulváru kreslili na strope abstraktné mapy. Odhodila trenčkotový kabát a ja som pochopil, že táto hra sa práve dostala do finále.

Bola krásna. Majestátne krásna, ako socha v Louvri, keby tá socha mala tep a chuť zakázaného ovocia. Každý dotyk bol elektrickým výbojom. Už to nebola hra na mačku a myš. Bol to súboj dvoch dravcov, ktorí v parížskej noci hľadajú niečo, čo im svet vonku nedokáže dať.

A profesor? Ten v tú noc pravdepodobne spal s knihou v ruke, snívajúc o mŕtvych básnikoch, zatiaľ čo jeho „hračka“ objavovala v mojom náručí realitu, o ktorej sa v jeho knihách nepíše.

A moja odmena? Tá mala chuť jej pier a vôňu parížskeho úsvitu, ktorý sa pomaly vkrádal cez okná. Zostaňte v strehu, priatelia. Ženy sú ako drahé autá – ak ich neviete šoférovať, vyletíte v prvej zákrute.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja