RescueRanger

Ráno v Paríži vie byť niekedy kruté. Svetlo, ktoré sa odráža od čiernych bridlicových striech, neodpúšťa nič – ani rozhádzané šaty na dlážke, ani otázky, ktoré visia vo vzduchu ako vystrelené náboje.

Camille stála pri okne, zabalená len do mojej košele. Vyzerala v nej krehko, ale pohľad, ktorým prebodávala fotografiu na mojom sekretári, bol ostrý ako čepeľ. Na tej fotke sme boli my traja – ja, Matilda a Florence. Smiali sme sa, v pozadí vysvietená Eiffelovka, ktorej svetlo nám tancovalo v pohároch od vína.

– Tvoje sestry majú zaujímavý vkus na spodnú bielizeň, chéri… precedila cez zuby a prstom ukázala na luxusnú krajkovú Matildinu podprsenku od Aubadeho.

Poviem vám… tam, ďaleko za horizontom ma učili, ako prežiť v púšti s pol litrom vody, ale nikto ma nepripravil na moment, keď musíte vnučke Marléne Jobert vysvetľovať polyamoriu parížskeho strihu…

***

– Sadni si, Camille… povedal som pokojne a začal som pripravovať kávu v mojom starom striebornom kávovare. Ten zvuk mletých zŕn mi dával pár sekúnd na sformovanie prijateľnej odpovede.

– Matilda a Florence nie sú moje sestry… začal som a podal som jej šálku. Sú to… kapitoly v knihe, ktorú píšem už dlho. A ty, Camille, si práve teraz tou najvzrušujúcejšou stránkou.

Pozrela na mňa tým svojím filmovým pohľadom.

– Takže som len ďalšia v rade? Ďalší úlovok pre tvoj súkromný harém?...

***

Ženy ako Camille netúžia po vernosti v tom nudnom, malomestskom zmysle slova? Ony túžia po výnimočnosti. Chcú vedieť, že aj v dave iných sú tie, ktoré držia v ruke kľúč od hlavného vchodu.

Pristúpil som k nej bližšie. Cítil som z nej hnev, ale aj zvedavosť. To je ten moment, kedy sa láme chleba.

– Pozri sa mi do očí… povedal som hlasom, ktorý nepripúšťa odpor. Profesor ti dáva istotu a nudu. Ja ti dávam pravdu a nebezpečenstvo. Matilda a Florence sú súčasťou môjho sveta. Tohto sveta. Ak v ňom chceš byť, musíš prijať fakt, že lev nikdy nežije v klietke s jednou levicou…

Bolo to drsné? Možno. Ale v mojom svete sa na city nehrá. Buď hráte naplno, alebo vôbec neleziete na pódium.

***

Chvíľu bolo ticho. Len kaviarenský ruch z ulice doliehal až k nám. Potom sa Camille pousmiala. Bol to ten úsmev, ktorý zdedila po starej mame – zmes melanchólie a triumfu.

– Si lotor… zašepkala a položila šálku na stôl. Arogantný, nebezpečný lotor… Pritiahol som si ju k sebe. Ale som jediný lotor v tomto meste, ktorý ti povie pravdu do očí, kým ti rozopína gombíky na košeli…

Napätie sa zmenilo na vášeň. Žiarlivosť je pre ženu ako Camille len iný druh afrodiziaka. Chcela ma vlastniť, a keď zistila, že ma vlastnia aj iné, jej túžba sa zdvojnásobila. Je to stará hra, staršia než samotný Paríž.

***

Le Danger…

Keď o hodinu neskôr odchádzala – tentoraz už s úsmevom a mojím číslom uloženým pod menom „Le Danger“ – vedel som, že som túto bitku vyhral.

Pokrytectvo bolo zažehnané. Profesor mohol ďalej prednášať o morálke 19. storočia, kým Camille v zadnom sedadle taxíka premýšľala o tom, ako nabudúce tromfne Matildu a Florence.

***

Život je krátky, priatelia. Netreba ho míňať na vysvetľovanie vecí, ktoré sa dajú vyriešiť jedným pevným objatím a fľašou dobrého vína. Zostaňte svetoví. A ak sa vás niekedy niekto opýta na „sestry“, nezabudnite – rodina sú niekedy tí, ktorých si človek vyberie v bare o tretej ráno…

***

Profesor…

Existujú rána, kedy by ste najradšej zostali v posteli s hodvábnou maskou na očiach a ignorovali svet. Ale v mojom biznise vás realita dobehne skôr, než si stihnete naliať prvý pohár Evianu.

Stalo sa to v utorok. Práve som vychádzal zo svojho prenajatého apartmánu neďaleko ultramodernej budovy Radio France, v hlave si premietajúc detaily včerajšej noci s Camille. Zrazu mi cestu zastal tieň. Nebol to mafián ani lump z predmestia. Bol to on. Pierre. Profesor.

Vyzeral presne tak, ako som si ho predstavoval: menšestrové sako so záplatami na lakťoch, v rukách koženú aktovku, ktorá pamätala ešte študentské nepokoje v šesťdesiatom ôsmom, a v očiach ten nešťastný, intelektuálny hnev. Vyzeral takmer ako Pierre Richard, i ten jeho štýl prejavu je taký smiešne slušný.

– Monsieur… oslovil ma hlasom, ktorý sa triasol viac než jeho starý Citroën. Viem, kto ste. A viem, čo robíte s Camille. Žiadam vás o gentlemanské riešenie tejto… nevkusnej situácie…

Poviem vám… videl som v živote všeličo, ale toto bol „retro“ moment, ktorý by nevykúzlil ani Woody Allen v najlepšej forme.

***

Reality Check…

Pozval som ho do blízkeho bistra. Bolo prázdne, len vôňa čerstvých bagiet a zvuk kávovaru tvorili kulisu tomuto bizarnému stretnutiu.

– Gentlemanské riešenie… nadvihol som obočie a zapálil si cigaretu. Dúfam, že neponúkate súboj s pištoľami v Boulognskom lesíku za úsvitu. Na to je dnes ráno príliš vlhko a moje vreckovky Hermés zle znášajú rosu…

– Nebuďte cynický… odsekol a z aktovky vytiahol… obálku. Camille je vnučka Marléne Jobert. Je to klenot francúzskej kultúry. Vy ste len… dobrodruh. Tu je šek. Odíďte z Paríža. Nechajte ju žiť život, ktorý si zaslúži. Život v pokoji a vzdelaní…

Pozrel som na ten šek. Suma bola smiešna. Stačila by tak na tri fľaše Pétrusu a dobrú večeru u Maxima.

Všimli ste si, ako si ľudia myslia, že city sa dajú kúpiť šekom? Profesor bol v zajatí svojich kníh a teórií. Nechápal, že Camille nechce pokoj. Chce búrku. A ja som bol ten mrak, z ktorého práve začínalo hrmieť.

***

– Pierre… oslovil som ho krstným menom, čo ho viditeľne vyviedlo z miery. Viete, prečo je Camille so mnou? Nie je to pre peniaze. A nie je to ani preto, že by nevedela, kto bol Foucault. Je so mnou preto, lebo vy ju vidíte ako ‚klenot v múzeu‘. Ja ju vidím ako ženu, ktorá túži po tom, aby ju niekto skutočne ovládol. Vy jej citujete poéziu, ja jej ju píšem na kožu svojimi rukami…

Zbledol. Šek som pomaly roztrhal na štyri časti a položil ich na stôl ako vizitky mojej nadvlády.

– Váš gentlemanský súboj ste prehrali vo chvíli, keď ste si mysleli, že láska je obchodná transakcia. Camille sa k vám nevráti, pokiaľ jej budete ponúkať len prach starých knižníc. Ona potrebuje vôňu strelného prachu a benzínu… povedal som mu imperatívne, ako veliteľ roty, kárajúci pri nástupe zle upraveného regrúta.

***

V mojom svete neexistuje strieborná medaila…

Zostal tam skleslo sedieť. Zlomený muž v menšestrovom saku to konečne pochopil. Bolo mi ho takmer ľúto. Ale len takmer. V mojom svete neexistuje strieborná medaila. Buď beriete všetko, alebo odchádzate s prázdnymi rukami. Nech si z toho zoberie poučenie. Ak to s Camille myslí vážne, musí k nej zmeniť prístup. Inak adieu…

Vyšiel som von na čerstvý vzduch. Môj telefón zavibroval. SMS od Camille:

– Pierre ťa išiel hľadať? Dúfam, že si naňho nebol príliš zlý, chéri. Čakám ťa u teba doma. Mám na sebe len ten náhrdelník, čo si mi včera kúpil…

Usmial som sa. Svet je niekedy nespravodlivý, ale Paríž má zmysel pre rovnováhu. Jeden profesor končí prednášku o stredovekých manieroch, druhý začína prednášku o biológii ženy…

Vôňa sprchového mydla…

Podvečer u mňa bol presne taký, aký má byť. Červený zamat, zatiahnuté závesy, tlmené svetlá a vôňa sprchového mydla. Camille sedela v župane bosá v kresle, majestátna a nebezpečná zároveň. Keď ma uvidela, v jej očiach nebol ani tieň ľútosti za Pierrom. Bol tam len hlad.

– Tak ako dopadol váš súboj, mušketier d’Artagnan?… spýtala sa a prstami sa pohrávala s pohárom šampanského.

– Pierre dostal lekciu, ktorú v osnovách Sorbonny nenájde… odvetil som a pobozkal som jej ruku. A ja som dostal potvrdenie, že niektoré hračky sú príliš drahé na to, aby ich vlastnil amatér…

***

Večer bol dlhý a Paríž pod našimi oknami ticho priadol ako spokojná šelma. Prízrak nudy bol definitívne vymazaný z mapy.

Zostaňte v pohybe, priatelia. Pretože vo chvíli, keď sa zastavíte a začnete vypisovať šeky za lásku, už ste v podstate mŕtvi. Len ste si to ešte nevšimli v zrkadle.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI