RescueRanger

O tom, že volavka nie je iba vtákom, ale i krásnou ženou a hry lásky sa hrajú nielen v spálni, ale i v spravodajských službách…

Minulý týždeň som opäť letel do Paríža – ale iba na tri dni, vyriešiť jeden „firemný“ problém. Ale večery som mal voľné a ja vždy viem, ako ich čo najlepšie využiť. Ibaže tentokrát i tie tri dni boli nekonečne dlhé a problémov som tu nakoniec zanechal viac, než koľko som ich prišiel vyriešiť…

***
Začalo to už tým počasím, ktoré ani v decembri už nie je ako kedysi. Privítal ma neutíchajúci dážď, ktorý by som v horúcom lete privítal, ale nie v decembri, keď má snežiť. Ale čo už narobíte, neexistuje zlé počasie, iba nevhodne oblečení ľudia. A ja sa vždy prispôsobím počasiu.

Nech je aspoň teátro…

Vlastne, začalo to už v lietadle, letuška mi, sediacemu hádajte kde… – v mojom obľúbenom poslednom rade, naliala minerálku. V economy triede toho už veľmi nedostanete. Ale ja som si z toho spravil víno. Teda akože…, tváril som sa… Vychutnávam si tú teplú minerálku na jazyku, prevaľujem, pozerám ju proti slnku za okienkom, ovoniavam, hodnotím, správam sa pritom ako someliér. Letuška na mňa nedôverčivo pozerá, ale ja sa nenechám vyviesť z miery. Keď už šetria na pasažieroch v economy, tak nech je aspoň nejaké teátro.
Tak si tak degustujem, popíjam, hmmmkám. Podávam jej prázdny pohár. Neodolá, pričuchne si k nemu… 1:0 pre mňa.
***

Ubytoval som sa v centre mesta, v hoteli pri Opere Garnier, aby som to zajtra nemal ďaleko do „práce“. Ale škoda nevyužiť dnešný, hoci upršaný večer. Tanečné topánky na salsu som so sebou nemal, ani náladu, v tomto počasí musí byť človek extrémny optimista na zábavu. Tak som sa venoval zmysluplnejším záležitostiam.
Pauline tento týždeň lieta na linke Londýn-Paríž, takže návšteva u nej a jej detí odpadá.

***

Ale rodičov Jacqueline som už dlho nebol navštíviť. Tak som to chcel napraviť.

Už sa upokojili, o dcéru si už starosti nerobia, pochopili, že som ju naviedol na správnu cestu a už sú mi s odstupom času vďační za to, čo som pre ňu spravil.

Zavolal som im predvčerom, že budem v Paríži a či sa môžem navečer zastaviť. Boli radi. Navštívil som ich doma, ale zašli sme si na večeru do blízkej reštaurácie La Rotonde.

S touto reštauráciou ma spája jeden divoký zážitok, keď som tu zachraňoval jednu slovenskú dámu v problémoch. Čašníci si na to ešte dobre pamätali, ale nedali nič najavo. Som im za to vďačný.

***

Tahiti nie je až taká odmena

Jacqueline je s Frédéricom na Tahiti. On tam bol pred mesiacom vyslaný ako styčný pracovník svojho ministerstva na úrad miestneho departmentu do Papeete na výpomoc. Na pol roka. Za odmenu, keďže svoju agendu v Rade EÚ si pre svoju ministerku splnil na výbornú. Ale pol rok na Tahiti nie je zasa až taká odmena. Všetko nové sa rýchlo opozerá a rýchlo nastúpi sociálna izolácia, kolotoč rutinných činností, prerušovaný spoznávaním miestnej kultúry, či skôr toho klišé, ktoré z nej ostalo. A tie polynézske ostrovy zase nie sú žiadny luxus, lebo ak sa nepohybujete v katalógových turistických rezortoch, tak ste konfrontovaní s bežným životom miestnych ľudí. O to viac sa Jacqueline s Frédéricom po polroku v Polynézii budú tešiť na Paríž, na rodičov, na spoločenský život, na všetko to, čo tam nemajú.

A preto sa rotuje, mení miesto výkonu, aby ste neskĺzli do rutiny, neprestali si vážiť to, čo práve máte. I my sme kedysi pravidelne rotovali po zámorských departmentoch, aby sme boli stále v strehu, pripravení chrániť.

***
Okolo deviatej sme sa rozlúčili a ja som sa vracal na hotel. Chcel som sa prejsť, napriek nevľúdnemu počasiu je Paríž krásny i v noci a v daždi, tak som si zo štvrti Muette spravil hodinovú prechádzku dole cez štvrť Passy, áno, tadiaľ, kde som pred dvadsiatimi rokmi zažil tú špionážnu aféru.

Šiel som upršaným mestom, svetlá áut sa odrážali od mokrej vozovky a vytvárali impresionistické obrazy, škoda by bolo to nenafotiť.

Napriek dažďu to bola prekrásna prechádzka. Vonku bolo už len málo ľudí, turisti boli zalezení v reštauráciách a baroch okolo  Champs-Élysées, kde si dávali vianočný punč a palacinky.

Za hodinu som sa vrátil do hotela. Tá prechádzka mi pomohla trochu stráviť našu večeru. Bude sa mi dobre spať, myslel som si. Ale spánok sa odkladá, čo som zistil onedlho…

Kto nevie tancovať, musí si nájsť inú zábavu…

Bol som docela uzimený, tak som si len zložil veci na izbu a šiel si do hotelového baru dať horúci čaj.
Sedím v prítmí ambientne osvetleného barového pultu. Po dvoch minútach v odraze barovej vitríny vidím, ako si zozadu ku mne nenápadne prisadá krásna čiernovlasá dáma v slimkovom čiernom kostýme, čiernych zimných pančuchách a vysokých lodičkách. Vyzerala ako Brutálna Nikita z rovnomenného filmu.
Prihovorila sa mi. Nevyzerala na hotelovú štetku, nebola vyzývavá. V tom drahom kostýme skôr pôsobila ako nejaká manažérka, čo tu po práci trávi osamelé večery.

Keďže asi nevie tancovať spoločenské tance (to podľa pohybov, vnímania hudby, šiat a topánok vie odhadnúť každý skúsený tanečník), musí si nájsť inú zábavu…
A to som pochopil hneď. Dievča sa chce iba pobaviť… A v takomto lepšom hoteli to nie je s takým rizikom, ako by to bolo na nejakej ubytovni na periférii.
Chce sa hrať? Dobre, tak sa budeme hrať…

***
Typoval som ju na originál Francúzku, jej angličtina mala totiž taký rozkošný francúzsky akcent. Ale nepýtal som sa odkiaľ je. Zbytočné otázky… Nie sme na výsluchu. Aspoň zatiaľ nie…
Po dvoch drinkoch a debate o ničom ma požiadala, či by som jej nepomohol na izbe otvoriť kufor, zasekol sa jej zámok od neho. Má tam nejaké zdravotné pomôcky (spozornel som…) a nemôže sa k nim dostať.

***
Chuderka. No čoby som jej nepomohol, dievčaťu v núdzi. Ale vedel som, čo v skutočnosti chce… Teda, aspoň som si to myslel…
Ale ja som vedel, že toto nie je len tak, i kamaráti spravodajci mi hovorili svoje storky o medových pasciach, takže som bol obozretný, hrajúc sa na naivného turistu. Uvidíme, kam to až necháme dohrať.

Tak sme išli k nej na piate poschodie. Zaujímavé, býva o dve izby vľavo odomňa. Nevadí, nebudem to mať ďaleko.
***
Stojíme oproti sebe, opretí o steny výťahu. Koketne sa na mňa usmieva. Snažím sa k nej nakloniť. Ona zdvihne štíhlu nohu vo svojich hrubých čiernych bavlnených pančuchách a pritlačí mi ju o nohavice, až ten jej vysoký tenký podpätok cítim niekde… Drží ma takto prikovaného k zábradliu výťahu, zvodne sa pritom na mňa usmieva. Zahrievacia fáza.

***

Vošli sme dnu do jej izby. Ona ten zavretý kufor mala skutočne položený na posteli. Hompáľajúci sa zámok fakt nešiel odomknúť, bol zaseknutú. Ale aj na to existuje trik, na ktorý si dajte v hoteli pozor – ostrý hrot hotelovej ceruzky som jej jemne vsunul medzi zacvaknuté zuby zipsu a pomaly jej ho roztiahol po celej dĺžke (bavíme sa o kufri, bez nejakých asociácií…). Obe časti kufra sa roztvorili do V ako nohy kabaretnej tanečnice.

– Merci beaucoup…, zajasala, chvíľu sa v ňom prehrabovala a vytiahla … pánsky kožený remeň. Podišla ku mne, už som si myslel že sa niečo začne diať…

– Mohli by ste mi tým remeňom trochu napráskať?… pošeptala mi do ucha, zahanbene sa pozerajúc na mňa svojimi veľkými očami.

***

Ufff, čakal som striptíz, ale nie sado-maso. Pripomenulo mi to izbovú erotickú scénu z filmu Stratený v preklade, keď sa najatá slečna ľahších mravov snaží za každú cenu zviesť Billa Murraya, plazí sa pred ním po kolenách v silonkách, chce, aby ju plieskal po zadku… a ten ju stále odmieta, lebo mu to pripadá vulgárne.

***

medová pasca

Slečna je vraj na to zvyknutá od svojho chlapa a bez toho nezaspí. Majú taký rituál už roky.
To som už vedel naisto, že je to pasca a že niekde je skrytá kamera a ráno dostanem do mobilu SMSku s linkom na kompromitujúce video a s tvrdými podmienkami, ak nechcem, aby tú divočinu videl celý svet. Takto sa vyrábajú kompromitujúce materiály. V špionážnej brandži sa to volá medová pasca, honey trap.

***

Taxis! Taxis!

Otočil som sa k nej a povedal:

– Ale bude to po mojom. Poznáte Veľkú pardubickú steeplechase?….
Táto scéna stála zato, škoda že ju nikto nenakrútil. Teda, nakrútil, ale bola pre „režiséra“ nepoužiteľná…

Pred veľkou manželskou posteľou sa po kolenách po štvornožky v lodičkách plazí mladá dáma v kostýme, blíži sa k zrolovanému paplónu. Ja oblečený v obleku stojím nad ňou a tým remeňom ju práskam po jej vytrénovanom pevnom zadočku, kričiac: Taxis! Taxis!

To nie je on!

Slečna sa prikrčí, chystá sa odraziť od koberca a už už ako kobylka chce preskočiť cez paplón… v tom sa rozletia dvere a do miestnosti sa bez zaklopania vrútia traja Francúzi v čiernych oblekoch s vysielačkami…

– To nie je on!… kričia na slečnu kľačiacu na tmavočervenom koberci.

Slečna, klačiac na štyroch udivene pozerá na nich a potom sa šokovaná obzrie hore na mňa. Pomaly jej to dochádza. Ešte ju raz jemne švihnem opaskom a pokynutím hlavy naznačím skok, šepnúc jej: hop!

Neskočila. S rumencov na tvári sa pozviechala, na vysokých opätkoch sa za pomoci mojich paží postavila (to sa ťažko vstáva na takých štekloch…) a s tichým „excusez-moi“ vycupitala z hotelovej izby. Za pol sekundy sa však vracia do izby a ťahá ma z nej za rukáv von.

– Vlastne… vy choďte preč, toto je moja izba... excusez-moi, monsieur… dievča bolo totálne vyvedené z miery. Zjavne to robila prvý krát. Volavka začiatočníčka.
***
Muži z tajnej služby a a ich volavka si pomýlili objekt svojho záujmu. Ten ich skutočný Le obscure object du desir im niekam unikol… Asi sa na niekoho dôležitého výrazne podobám. A ten nešťastník mal skončiť v medovej pasci namiesto mňa.
***

Nevadí, tieto kobercové dostihy stáli zato. A i slečna volavka si tento cval na dlho zapamätá. Jej mierne zodraté kolená jej to ešte zopár dní budú pripomínať.
Lebo – keď je láska skutočná, na koberci nezáleží…

***

A pre istotu som sa išiel opäť vyvetrať von, dosmiať sa z tejto nepredstaviteľnej akcie, čo keby si to tí chlapi s volavkou predsa len ešte rozmysleli…

V hotelovom bare som si pred odchodom dal jeden drink, aby som spláchol tento šialený zážitok. Sedel tu jeden zaujímavý švajčiarsky párik zo Ženevy, čakajúci na taxík k Víťaznému oblúku, oni si tiež chceli vyvetrať hlavu, tak sme si ten taxík zobrali spoločne.

Počas jazdy sme sa zoznámili, na Champs-Élysées pred Víťazným oblúkom som im spravil zopár spoločných fotiek a dali sme sa len tak do reči, poprechádzali sa po vianočne osvetlenom bulvári…

…zašli sme na skvelé vianočné palacinky crepes a voňavé varené víno s kardamonom a oni mi pritom porozprávali svoj úžasný, priam neuveriteľný príbeh.

A o dva dni, keď som tu vybavil svoje poslanie, som zmenil cieľ návratu. Lebo to, čo mi porozprávali, stálo za to vyskúšať. Predvianočná Ženeva totiž vie byť tiež krásna, tak ako jej obyvateľky…

Ale kým som na tretí deň nastúpil na prebukované lietadlo do Ženevy, dovtedy nastal divoký zvrat situácie, počas ktorého som pochopil, že to s tou volavkou bolo vlastne celkom inak… Ale o tom nabudúce…

.

.

.

Foto: ja