RescueRanger

Priletel som z Tel Avivu do jordánskej Aqaby v tom ospalom čase popoludnia, keď sa horúčava len neochotne vzďaľuje z rozpálených plôch letiska. Vzduch tu má osobitý charakter – ako keby sa všade držal pach horúceho železa a slaného mora. Arabské leto je večný test, či to človek ešte zvládne, alebo to už nechá tak a presťahuje sa niekam, kde je klíma vynález, nie životná nutnosť.

Mal som so sebou batoh, ktorý pamätá ešte časy, keď sa doň zmestilo všetko, čo človek potreboval na polročnú rotáciu. Teraz v ňom bolo pár tričiek, pas a notebook – svet sa zmenšil, my s ním. Ale nie Aqaba. Tá si žije svojou vlastnou rýchlosťou.

V hoteli Roza Beach Hotel na južnom okraji mesta ma privítal recepčný s úsmevom, ktorý akoby vravel, že už videl kadečo a nič ho neprekvapí. Hotel nič moc, tri hviezdičky musia stačiť, dôležitejšia je pre mňa anonymita tejto periférnej prístavnej štvrte.

Okná izby smerujú na more – to isté more, na ktorom sme kedysi trávili celé týždne, len o pár míľ ďalej, keď sme sprevádzali naložené lode cez Adenský záliv. A mne, hlúpemu sentimentálnemu tvorovi, sa v hlave rozsvietili obrazy, ktoré si človek nesie dlhšie, než by chcel.

***

Kedysi dávno, počas mojej rotácie v Džibuti, sme sa tu v Aqabe pravidelne vyloďovali. Nie ako turisti, ale ako ozbrojený sprievod, ktorý doprevádzal tie obrovské, unavené námorné kolosy na ich ceste medzi Európou a Indickým oceánom. Každý jeden prevážaný kontajner mal cenu, ktorú by som si ja nikdy nemohol dovoliť a každý jeden mohol byť dôvodom, prečo by sa nejaká partia somálskych dobrodruhov rozhodla, že si spraví lepší deň.

Zaujímavé je, že z tejto práce si človek zapamätá dve veci: ticho mora počas nočných stráží, keď počuje len svoje vlastné myšlienky a potom smiech posádky, keď sa po dlhých týždňoch konečne vyloďovala v prívetivom prístave. Aqaba patrila medzi tie lepšie. Mala svoje tempo, svoj pokoj, svoju vôňu. Vtedy aj dnes.

***

Večer som sa vybral von na neďaleký orientálny trh, ktorý ma ovalil presne tým istým mixom vôní, ktorý si pamätám spred dvadsiatich piatich rokov. Ako keby ho tu niekto zamkol v sklenenej flaši od zaváranín. Predavači nestratili ani iskru, ani kreativitu, fejkové rolexky tikajú rovnako hlasno ako kedysi, cingrlátok je tu toľko, že by nimi človek mohol vyzdobiť menšie mesto a korenie hrá farbami, ktoré by prekvapila i režiséra indického tanečného filmu. Všetko kričí, všetko žije, všetko chce byť vypočuté.

Predierajúc sa pomedzi turistov som mal dojem, že mi niekto stále dýcha na krk. Vreckoví zlodeji…, jordánski policajti v civile, dbajúci na bezpečnosť…, či len obyčajní šmíráci…? Neviem, ale ťažko to zistíte, v tej zmesi ľudí sa každý môže vydávať za kocikoho. Každý uhýba zrakom, blúdiac ním po lákadlách vysvietených stánkov. Okrem predavačov, tí naopak nahadzujú očne kontakty ako rybár háčiky.

Zastavil som sa pri stánku s cingrlátkami. Strapce farebných korálok viseli v dlhých radoch, presne takých, aké si pamätám z čias, keď si posádka nami sprevádzaných lodí pred návratom na loď vždy nakúpila suveníry pre manželku, dcéru, priateľku, alebo len tak pre istotu – nech je doma pokoj.

Predavač sa na mňa pozrel a skôr než som stihol čokoľvek povedať, s istým profesionálnym odhadom poznamenal:

– Vy ste tu ako doma. Vidno vám to na tvári…

Usmial som sa. Možno je v tom len obchodný trik, ale možno nie. Človek, ktorý prejde nejakým miestom veľakrát, v sebe vraj zanechá odtlačok – a miesto v ňom tiež.

***

Na hotel som sa vrátil pred polnocou. Biela skriňová dodávka, ktorú som si večer cestou na trh všimol zaparkovanú na druhej strane cesty, stála teraz priamo pri hotely. Ako sup čakala nehybne na svoj náklad.

Ale neriešil som to. Aqaba je bezpečné mesto. Prešpikované bezpečnostnými zložkami Jordáncov, Sýrčanov, Izraelcov, Rusov, Američanov, tváriacich sa ako turisti, diplomati či námorníci. Je to taká mix zóna, akým bol kedysi Západný Berlín, Viedeň či Ženeva.

***

V Aqabe je ešte stále všetko na svojom mieste…

Nasledujúci deň ma čakala úloha, kvôli ktorej som sem prišiel. O jedenástej dopoludnia som vyšiel z hotela, prešiel opäť cez trh, ktorý v  ostrom dennom svetle hral fádnymi, vyblednutými farbami, s minimom ľudí, až som sa ocitol na okraji rušnej ulice. Tam som sa zastavil, cítiac, ako deň pomaly graduje do neznesiteľnej horúčavy a vytiahol som mobil, ktorý mi práve zavibroval vo vrecku. Na obrazovke svietil krátky oznam: – Taxík príde o 5 minút.

Čakal som. A bol to presne ten typ čakania, ktorý má malú príchuť deja-vu. Ako keď človek stojí na mieste, kde kedysi bol niekto iný – mladší, drzejší, s plnším batohom a jednoduchšími cieľmi. Človek si uvedomí, že prežil veci, ktoré by mu vtedy ani nenapadli a že veci, ktoré mal za samozrejmé, sú dnes vzácnosťou.

Taxík zatiaľ nikde, ale mne to neprekážalo. Oprel som sa v tieni o nízky múrik, sledoval okoloidúcich a nechal sa unášať tým zvláštnym pokojom Aqaby. Mestom, ktoré sa ani nesnaží predstierať, že sa mení. Možno je to aj dobre. Niektoré miesta treba, aby zostali tak, ako si ich pamätáme – aby človek mal kam prísť a povedať si:

– Hej, svet sa zbláznil, ale tu je ešte stále všetko na svojom mieste.

A v tom sa spoza rohu konečne objavil taxík – starý biely peugeot, slnkom vyšisovaný sedan, ktorý by v Európe už dávno skončil v múzeu dopravy, ale tu jazdí ako čerstvo narodený.

Nastúpil som, zavrel dvere a vodič sa na mňa pozrel v spätnom zrkadle.

– Kam to bude?…

Ja som sa len trpko usmial.

***

Ukázal som taxikárovi lístok s arabským nápisom: مركزاصلاحوتأهيلالعقبة.
Nepotreboval som mu to prekladať. Tieto štyri slová tu pozná každý. V ruke ich držal ako niečo, čo má váhu väčšiu než samotný papier. Zdvihol obočie, potom pozrel na mňa, akoby skúmal, či som sa nepomýlil. No nič nepovedal. Len kývol hlavou, odkašľal si a ticho naštartoval.

Cesta z mesta trvala asi pol hodinu. Za poslednými domami Aqaby sa krajina zlomila do prázdna. Zmizli obchody, stánky, vône, aj ten orientálny chaos, ktorý človeka vždy prekvapí, aj keď ho už dobre pozná. Ostala len púšť – rovná, drsná a nekonečná. Ako keby Boh pri jej tvorbe šetril na všetkom okrem slnka a piesku.

Taxikár celý čas mlčal. A ja tiež. Nebol to ten typ ticha, ktoré človek vyplní rozpačitým rozhovorom. Skôr ticho, aké vládne v miestach, kde sa veci dejú, ale nikto o nich nehovorí nahlas.

Keď sa pred nami objavil nízky sivý komplex obohnaný múrom, vedel som, že sme na mieste.

***
Zlopovestné aqabské väzenie. Niekoľko blokov postavených tak, aby odolali púštnemu vetru aj zúfalstvu tých, ktorí sú zavretí v jeho útrobách. Stálo tam ako neochotná pripomienka, že právo má niekedy tvrdé lakte.

Zaplatil som za jazdu, k tomu si ešte priplatil nehoráznu sumu, aby na mňa počkal, vystúpil a taxikár sa na mňa pozrel s obavami. Teraz už vedel, že to nebola chyba.
– Allah ma’ak… povedal jednoducho. Boh s tebou.
V takýchto situáciách sa to neodmieta.

***

Stráž pri bráne mala výraz ľudí, ktorí by radšej sedeli doma pri televízore, ale povinnosť je potvora – zvykne rozhodovať za človeka. Odovzdal som pas, podpisoval papiere a hoci nikto nič nepovedal, bolo jasné, že som tu nebol prvý ani posledný zahraničný návštevník s oficiálnou, ale zároveň nejasnou agendou.

Návštevná miestnosť bola strohá. Oklieštená o všetko, čo by mohlo pôsobiť prívetivo. Keď priviedli väzňa, išli s ním štyria dozorcovia. Nie dvaja. Nie jeden. Štyria. Môj starý známy – náš bývalý príslušník. Ešte stále mal ten pohľad, ktorým sme sa kedysi signalizovali z mostíka lode, že situácia je pod kontrolou, hoci vôbec nebola.

Snažil sa tváriť unavene, neutrálne, neškodne. Presne tak, ako sme sa dohodli.

Podal som mu papier, ktorý na prvý pohľad vyzeral ako nevinný úradný dokument od advokáta. V skutočnosti to bola iba zámienka, aby som mu medzi rečou mohol nenápadne povedať niečo oveľa dôležitejšie:

– Zajtra počas prevozu buď v strehu. A tu máš niečo na čítanie…

***

Nič viac nebolo treba vedieť. Kto, čo, ako… nepodstatné. Pre istotu. Aby to z neho predčasne nevymlátili podozrievaví dozorcovia, či spoluväzni, snažiaci sa všetkými prostriedkami dostať na slobodu, aj za cenu spolupráce so svojimi väzniteľmi.

Hovorili sme o banalitách. O zdraví. O horúčave. O tom, že jedlo by mohlo byť aj horšie. Ale vo vetách medzi riadkami sme si odovzdali všetko potrebné. Nie prvý raz. A možno ani posledný. Všetky podstatné detaily boli ukryté v tom úradnom dokumente, zašifrované medzi písmenkami.

Keď ho odviedli, jeden z dozorcov na mňa pozrel tak, akoby vedel, že niečo nehrá. Ale atmosféra bola príliš suchá na to, aby sa v nej zapálilo podozrenie len z jedného pohľadu.
Bol koniec návštevných hodín. Vyšiel som späť na slnkom rozpálený dvor, nechal sa znovu prešacovať a odchádzal s pocitom, že odteraz už všetko pôjde mimo mojich rúk.

***

Po príchode nazad do mesta som sa odhlásil z hotela a o hodinu som už sedel v linkovom autobuse, smerujúcom na hraničný priechod Arava medzi Jordánskom a Izraelom. Je to zvláštny mikrosvet. Akoby tu ľudia zabudli na to, že je svet komplikovaný. Batohy, colníci, unavení turisti, všetko beží v pomalom rytme. Keď som prešiel na izraelskú stranu, vybavil formality a ocitol sa v Eilate, pocítil som zvláštny pokoj. Aj keď som vedel, že v Aqabe zajtra pokoj nebude.

***

Nasledujúce ráno sedím na balkóne svojej hotelovej izby, popíjam silnú kávu a nechávam televízor bežať ako kulisu. Správy v hebrejčine som vždy počúval radšej s anglickým prekladom, ale zrazu hlásateľka zahlásila prestrih na reportáž arabskej Al Jazeery.

Miestna redaktorka Al Jazeery hovorila rýchlo a naliehavo. Kamera ukazovala prach, rozruch a nervózne výrazy pobehujúcich príslušníkov jordánskej polície a v sanitke sediacich príslušníkov väzenskej služby s obviazanými hlavami a rukami. Spomínali zlopovestné aqabské väzenie. A potom sa na obrazovke objavilo video: neostrý záznam, zjavne z mobilu niektorého z obyvateľov blízkych domov.

Prevrátená väzenská dodávka pred zjazdom z diaľničného privádzača na predmestí Aqaby, ktorú do betónových zvodidiel vytlačilo odbočujúce nákladné vozidlo. Vytekajúca nafta, oblak pary z prasknutého chladiča, odtrhnuté koleso, poskakujúce po ceste, sklené črepiny. Bežná nehoda…

Ale mne to ako odpoveď stačilo.

Videl som, ako môj starý spolubojovník, ktorého včera do návštevnej miestnosti priviedli štyria muži, vylieza s putami na rukách cez vyrazené zadné okno a beží pomedzi domy až na pobrežie, strácajúc sa v zástavbe. A o pár chvíľ kamera mobilu zachytáva bielu stuhu, ktorú vytvára rýchly čln, smerujúci cez otvorený záliv kamsi na druhý breh, na Sinajský polostrov.

A ja som stál v balkónových dverách hotelovej izby v Eilate, sledoval to so šálkou horúcej kávy a uvedomil si, aké absurdné je celé naše remeslo.

***

Niekto by povedal, že to bol útek storočia. Niekto, že ďalšia chyba systému.
Ja? Ja som si len pomyslel, že svet je stále taký nepredvídateľný, ako bol pred tými dvadsiatimi piatimi rokmi v Adenskom zálive.

A že niektoré dlhy… sa jednoducho musia splatiť. Nie slovami, ale činmi.

A niekedy aj so striehnucimi supmi nad hlavou, vznášajúcimi sa nad Aqabou.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, maps.google.com, AI