RescueRanger

Piaty deň v Tel Avive. Vybavil som všetko, kvôli čomu som sem prišiel. Viac túto tému netreba rozvíjať… za ten čas som nasal atmosféru tohto mesta, pulzujúceho svojou typicky nervóznou energiou, premiešanou vôňou vlhkého stredomorského vzduchu, pachu koriandra a neustáleho vedomia, že ste v oku vojnového hurikánu. Nechcel by som tu žiť. Hoci je tu bezpečno, niet tu čo veľmi obdivovať. Toto nie je dovolenkový rezort. Pláže sú aj inde, nočný život tiež, len služby sú tu na vyššej úrovni, než inde. A je tu draho…

Sedím v odletovej hale Ben Gurionu, popíjam predražené espresso a sledujem hemženie ľudí, pre ktorých je bezpečnosť len ďalšou rutinnou zastávkou pred dovolenkou. Môj cieľ je Jordánska Aqaba. Letenku stískam v ruke ako priepustku do iného sveta, hoci je to len skok cez hranicu.

Keď sa náš úplne vybukovaný Boeing 737 odlepil od dráhy letiska a nabral kurz na juh ponad vyprahnutú Negevskú púšť, pozrel som sa z okienka smerom na východ. Tam, za Mŕtvym morom, za jordánskymi kopcami, leží krajina, ktorá mi ešte stále nedá spávať. Sýria. Pohľad na tú geografickú blízkosť mi stiahol žalúdok. Nie strachom, ten pocit som už dávno vymenil za profesionálnu otupenosť, ale spomienkou. Spomienkou ostrou ako žiletka, datovanou na 8. decembra 2024.

***

Bolo to len pred necelým rokom, ale zdá sa to ako iný život. Vtedy som nesedel v pohodlnom sedadle turistickej triedy. Vtedy som mal na sebe balistickú vestu a v ušiach mi reval rotor transportného vrtuľníka.

Ten december v Damašku bol studený, sychravý, presne taký, aký ho poznajú len tí, ktorí tam prežili zimu. Mesto pod nami už dávno nebolo tou perlou Orientu. Bola to temná, zjazvená masa betónu, prerušovaná len občasnými zábleskami svetla a vzdialenými ozvenami streľby, ktoré sa niesli ranným tichom.

Lev z Damašku…

Naša misia: extrakcia. Kódové meno operácie ani nemôžem vysloviť. Ale „balík“, ktorý sme mali vyzdvihnúť, poznal celý svet.

Boli štyri hodiny ráno, tá najtemnejšia hodina pred úsvitom, keď sa menia dejiny. Naše štyri stroje – stredné transportné vrtuľníky Mi 17 – sadli na dohodnutom mieste na predmestí. Vzduch bol nasýtený pachom kerozínu a strachu. Keď sa dvere otvorili, uvidel som ho. Bašár al-Assad. Lev z Damašku. V tú noc však nevyzeral ako lev. Vyzeral ako unavený, zlomený muž v nepadnúcom kabáte, ktorý sa snaží zachovať zvyšky dôstojnosti, zatiaľ čo sa jeho svet rúca.

Za ním išla jeho žena Asma, tvár zakrytá šatkou, a tri deti v tínedžerskom veku, ktorých vyľakané oči svietili v zelenkavom svetle našich prístrojov nočného videnia. Nebol čas na zdvorilosti. Nebol čas na nič. Naložili sme ich rýchlo do dvoch susedných vrtuľníkov ako cenný, no veľmi toxický náklad. Dva naše identické sprievodné vrtuľníky majú slúžiť na odpútanie paľby, v krajnom prípade ako klamný cieľ pre nepriateľské rakety, umožniac našim pasažierom uniknúť do bezpečia ruskej vojenskej základne Hmeimim na pobreží.

***

– Odlet! Poletíme nízko, kopírujeme terén… zaznel rozkaz v slúchadlách.

A potom prišiel ten najadrenalínovejší let môjho života. Nebolo to o rýchlosti, bolo to o neviditeľnosti. Leteli sme tesne nad zemou, tak nízko, že som mal pocit, že podvozkom češeme vrcholky olivovníkov. Každý sval, každý nerv som mal napnutý. Boli sme v najhorúcejšom vzdušnom priestore na planéte. Izraelské radary na juhozápade, americké hliadky na juhu a východe, zvyšky sýrskej protivzdušnej obrany roztrúsené kdekoľvek a islamisti postupujúci v kolónach na Damašek všade naokolo.

Boli sme štyri obrovské, hlučné ciele na oblohe. Čakal som to každú sekundu. Čakal som pípanie varovného systému, záblesk rakety, koniec…

Ale nič neprišlo.

Ticho v éteri bolo ohlušujúce. A vtedy, uprostred toho adrenalínového kŕča, mi to došlo. To poznanie ma zasiahlo silnejšie než akákoľvek strela. Nebola to naša pilotná genialita, čo nás chránila. Nebolo to šťastie. Bolo to dohodnuté…

Taxikári najvyššej geopolitickej ligy…

Ten pocit bol horký v ústach. Celá táto tajná, nebezpečná ,,extrakcia“ bola len divadlom pre verejnosť, zatiaľ čo veľkí hráči – Washington, Tel Aviv, Moskva – si už dávno podali ruky nad osudom Sýrie. Assad nebol zachránený; bol uprataný. Boli sme len taxikári v najvyššej geopolitickej lige. Keby neexistovala dohoda, izraelský Iron Dome alebo americká F-35 by nás sfúkli z oblohy skôr, než by sme preleteli desať kilometrov.

Keď sme konečne sadli na ruskej základni Hmeimim pri pobreží Latakie, už svitalo. Ruskí vojaci už na nás čakali. Profesionálni, chladní, bez emócií. Prevzatie „balíka“ prebehlo rýchlo, byrokraticky. Assad s rodinou vystúpili z dvoch vrtuľníkov a okamžite nastúpili do pripraveného vojenského špeciálu smerujúceho do Moskvy.

Naposledy som sa mu pozrel do očí, keď stál na schodíkoch lietadla. Nebola v nich vďaka, len prázdnota človeka, ktorý práve stratil krajinu. Lietadlo odrolovalo a pre nás sa vojna skončila.

***

Nebol dôvod sa tu viac zdržiavať. Pred obedom sme s veliteľom operácie absolvovali debriefing – operačný rozbor operácie, po ktorom bol následne rozpustený náš tím, nespadajúci oficiálne pod nikoho vojenské velenie. Žiadny zapojený štát totiž nechcel riskovať medzinárodnú blamáž v prípade zlyhania tejto vysoko rizikovej operácie. Boli sme tu sami za seba… ako turisti. A popritom zachraňujúci niekoho krk…

Ešte v ten deň sme ako nenápadná skupinka cestovateľov odleteli do egyptskej Káhiry, preč z chaosu ťažko skúšanej Sýrie, zanechávajúc za sebou históriu, ktorú sme pomohli napísať, no ktorej scenár vytvoril niekto úplne iný.

Ešte spoločné pivo v letiskovom bare, posledné spoločné fotografie a potom už len nenápadný rozptyl do všetkých končín sveta. Za neviditeľného, ale tušeného dohľadu mocných síl, ktoré túto operáciu financovali.

***

– Prosíme, pripútajte sa, začíname klesať do Aqaby… vytrhol ma z myšlienok hlas letušky.

Tel Aviv je ďaleko za nami. Pod nami sa trbliece Červené more, pokojné a lákavé. V Aqabe budú turisti, potápanie a drinky s dáždničkami. Ale ja viem, že len kúsok za tými idylickými plážami sú tiene, ktoré nikdy nezmiznú. A niektoré z tých tieňov sme tam priviezli my sami.

Vystupujem z lietadla do horúceho jordánskeho slnka. Potrebujem sprchu. A potrebujem zabudnúť na ten mrazivý decembrový úsvit, keď sme viezli diktátora do vyhnanstva a ja som pochopil, že v tejto hre nie sú žiadni hrdinovia, len pešiaci, ktorí to zázračne prežili.