RescueRanger

Vždy, keď si myslím, že už mám za sebou najosamelejšiu misiu svojho života, príde niečo, čo ma presvedčí o opaku. Ale uznajte – tajne dostať z krajiny človeka, utečeného z pár kilometrov odtiaľto vzdialenej jordánskej väznice, ktorého útek zburcoval celé Jordánsko, to je už sama o sebe scéna, ktorú by normálny človek chcel vidieť len v kine. Ja som však takéto kino práve zažíval.

***

Na letisku v Ejlate panoval ranný pokoj – presne taký, aký býva krátko pred tým, než sa roztočí peklo. Môj objekt sa už blížil k terminálu. V spoločnosti dvoch chlapov, ktorí momentálne robia pre Blackwater osobnú ochranu ropným magnátom, dostáva od nich posledné inštrukcie.

Full respect…

Včera ešte sedel vo väzenskom mundúre v tmavej betónovej cele a dnes sa prechádza po izraelskom letisku so zapnutým golierom na bielej košeli a s falošným francúzskym pasom v ruke. Ide predo mnou priamo, sebavedomo, akoby sa narodil v Marseille a miloval raňajkové croissanty viac než vlastný život.

Pri ňom stoja dvaja moji starí známi – obaja s tými istými úškľabkami, aké mali aj kedysi, keď sme sa potichu presúvali cez hranice krajín, o ktorých sme dovtedy nikdy ani len nepočuli. Teraz už v oblekoch, slnečných okuliaroch a s tou povestnou aurou chlapov, ktorí vedia, že za nimi stojí americká súkromná armáda Blackwater a na ňu si trúfne len blázon.

– Dostal si ho von, full respect… hovorí mi prvý z nich.

– Áno. A už je čas zmiznúť, skôr než si aj Izraelci všimnú, že na susednej, jordánskej šachovnici chýba figúrka… odvetímna pol úst.

Nebola to nadsázka. Jordánsko je krajina, kde vedia byť úradníci veľmi zdvorilí – až do momentu, keď sa prestanú pretvarovať. A aj tu v Ejlate majú svoje oči, uši a v prípade potreby aj svoje zbrane.

***

Nastupujeme do lietadla. Ja a muž, ktorému sme pre účely tejto operácie hovorili Jean-Marc. Dvaja naši známi, ktorí sa s nami rozlúčili pri odbavovacej bráne k lietadlu, nás pozorne sledujú, aby si boli istí našim bezpečným odletom z krajiny.

Starý otrepaný etiópsky Iljušin. Toto ešte lieta?… pomyslím si. Ale zjavne hej… Jean-Marc si nasadil tmavé okuliare, otvoril pas na prvej strane a tváril sa presne tak, ako by sa mal tváriť človek, ktorý sa narodil vo Francúzsku, aj keď tam nikdy nebol.

Let do N’Djameny trval štyri hodiny. Mne sa to zdalo ako štyridsať. Nedôvera je v takýchto situáciách mojím asistentom – neplateným, ale veľmi dôsledným.

Jean-Marc sa správal pokojne, až priveľmi pokojne. Občas sa usmial. Keď sa lietadlo zatriaslo v turbulenciách, len zdvihol obočie, akoby to bola súčasť jeho rannej kávovej rutiny.

– Najhoršie už mám za sebou… pousmial sa.

Nemal pravdu. Najhoršie sa deje práve tam, kam letíme, ale to som mu v tej chvíli nepovedal. Lebo stredná Afrika nie je prechádzka ružovým sadom. Naše regimenty tu ešte prednedávnom krvácali tak, ako kedysi v päťdesiatych rokoch v indočínskom pekle.

Bond Girl z letiska…

Po pristátí v hlavnom meste Čadu – N’Djamenne nás privítalo suché stredoafrické teplo, ktoré okamžite prepáli aj tie najodolnejšie európske ilúzie o príjemnom podnebí. Pri okraji pristávacej dráhy stála elegantná limuzína s diplomatickou značkou. A pri nej – žena.

Krásna, vysoká beloška, dáma na prv pohľad. Štíhla laň, priam modelka, ako vystrihnutá z bondovky. Tmavohnedé vlasy zopnuté dozadu, držanie tela ako žena, ktorá si je vedomá, že na tomto kontinente prežiť nie je o šťastí, ale o kontaktoch.

Dominantná žena, ale žiadna pretrénovaná, agresívna mužatka, ako tie baby z logistického útvaru od Wagnerovcov, na ktorých tu stále možno vo veľkom počte naraziť.

Pozrela sa na mňa, ale nič nepovedala. Jej oči sa zastavili na Jean-Marcovi. Ten sa rozžiaril. Nepovedal ani slovo, len k nej pristúpil a objal ju. Na okamih som mal pocit, že som len kuriér ich súkromného príbehu. Nemýlil som sa.

Vladimír!…

Nastúpili sme do limuzíny. Na zadných sedadlách bolo cítiť vôňu kože a jemných francúzskych parfumov – čo bolo celkom vtipné vzhľadom na to, že ten náš „Francúz“ bol vo Francúzsku presne nulakrát. Prekvapilo ma však niečo úplne iné. Smer jazdy.

– Ideme na naše veľvyslanectvo… povedala žena po rusky, akoby oznamovala, že ideme kúpiť pečivo.

– Prosím?… reagoval som.

– Tam nás už čakajú… odvetila mi po anglicky.

A čakali. Pri vchode nás privítal ruský veľvyslanec, štíhly, energický muž s vysoko sa tiahnucím opáleným čelom a strohou tvárou, akú majú ľudia, ktorí už pochovali veľa ilúzií, ale nikdy nie sarkastický humor. Zjavne je to bývalý rozviedčik, či príslušník SPECNAZ…

Vyšiel pred budovu, roztvoril ruky a s obrovským, typicky ruským úsmevom vyhŕkol:

– Vladimír!

Jean-Marc – ktorého pravé meno som radšej ešte stále nepoužíval – sa k nemu rozbehol ako k starému kamarátovi zo školy.

– Vladimír!… zakričal späť.

Dvaja Vladimírovia. Objímajúci sa uprostred dvora ruského veľvyslanectva v africkej metropole. Ja som len stál pri dverách, pozoroval tú scénu a v duchu som si vravel:

– Tak toto som si teda včera pri jeho návšteve v jordánskom väzení pri odovzdávaní inštrukcií o plánovanej vyslobodzovacej akcii ani nepredstavoval…

Niet za čo…

Obaja si vymenili pár viet po rusky. Niečo o hraniciach. Niečo o lietadle. Niečo o tom, že „čas je premenlivá veličina“. Potom sa obrátili ku mne.

– Ďakujeme… povedal veľvyslanec.

Jean-Marc – teda Vladimír – dodal:

– Za bezpečný návrat…

Neodpovedal som. Nebolo čo. Mal som snáď dodať zdvorilostné: Niet za čo?… veď aj bolo za čo… tak som len prikývol.

Bezpečie je v týchto hrách veľmi relatívny pojem. Niekedy existuje len na papieri. Niekedy len vo vašej hlave. A niekedy len na území veľvyslanectva, kde vás práve objal muž, ktorý má rovnaké meno ako vy a zjavne aj podobné tajomstvá.

Lenočka… tak sa mi predstavila, keď sme vyšli z klimatizovaného vnútra ambasády na rozpálený dvor s fontánou, ktorá by v ktoromkoľvek inom kúte sveta pôsobila luxusne, ale tu v rozpálenej N’Djamenne vyzerala skôr ako neskutočná anomália.

Hneď na prvý pohľad mi bolo jasné, že to nie je Ruska… že sa o to len veľmi snaží. V jej hlase znel akýsi mäkký, neistý prízvuk, ktorý sa k ruským ženám veľmi nehodil. Možno Ukrajinka. Možno Moldavčanka, Poľka… možno zmes všetkého toho. Nechcel som to riešiť. Nie som v pozícii pýtať sa na jej pôvod.

Jediné, čo ma v tej chvíli z jej pozadia zaujímalo, bolo to fyzické. A to bolo, musím povedať, priam výstavné. Škoda len, že patrilo pánovi veľvyslancovi, ktorý si ho zjavne strážil lepšie než diplomatickú poštu.

Podala mi na cestu drink. Neviem, čo v ňom bolo, ale na diplomatických večierkoch platí jednoduché pravidlo: nepýtať sa. Hlavne, ak to chutí dobre.

Horúca noc v La Résidence…

– Hotel La Résidence… povedala, keď mi podávala kartičku od hotela. … Centrum mesta. Dnes už oddychujte…

Ako keby som to nevedel.
Spolu s kartičkou som dostal aj bielu obálku. Pekne napchatú. Hotovosť. Doláre. Ešte teplé z rúk niekoho, kto určite nechcel byť menovaný.

Pridala pár rád, ktoré som nepotreboval. V centrálnej Afrike som už prežil toľko zvláštnych situácií, že by ma pokojne mohli dať prednášať na diplomatické kurzy o tom, ako sa dostať z problémov bez toho, aby ste vyzerali vinný.

Keď som odchádzal, ostraha veľvyslanectva pribuchla ťažkú železnú bránu. A ja som si vtedy uvedomil, že aj keď je svet malý, niektorí ľudia sa doň zmestia dvakrát.

Vodič diplomatickej limuzíny ma odviezol pred hotel. Čierne, dlhé audi so sklami tmavšími než budúcnosť tunajšieho hospodárstva. Nezastavovali sme pri žiadnych kontrolách. V N’Djamenne je niekedy lepšie nemať oči ani uši.

***

Na recepcii nikto odomňa nepýtal pas. Nikto sa nezaujímal o moje meno, plány ani pôvod. Izba bola zaplatená a ani recepčná sa so mnou nechcela rozprávať. Kto platí, toho sa pýtať netreba – zlaté pravidlo Afriky.

Dostal som izbu na prvom poschodí, s výhľadom na bazén. Spoza jeho múru bolo počuť ruch hlavnej ulice, kde sa miešal prach, výfukové plyny a pokriky predavačov, ktorí sa tu narodili, žili a pravdepodobne aj zomrú na tom istom rohu.

Hodil som tašku na posteľ, mäkšiu, než by som v tejto krajine čakal. Klimatizácia hučala ako starý diesel, ale šla – a to je v tejto zemepisnej šírke luxus, ktorý si treba vážiť.

Podvečer som zišiel dolu k bazénu. Ten istý drink, čo mi podala Lenočka, som si objednal znova, hoci som ani teraz nevedel, čo obsahuje. Oproti niektorým tunajším dobrodružstvám bolo aj riziko otravy príjemná alternatíva.

Noc v rytme kizomby…

Keď sa zotmelo, hotel ožil. Obsuha baru vytiahla reproduktory, bazén sa rozsvietil tyrkysovým svetlom a tanečná párty sa začala rýchlejšie, než som stihol dopiť druhý pohár.

Kizomba. Semba. Čisté afro.

Tance, pri ktorých sa ľudia dotýkajú viac, než je mi komfortné, ale rytmus bol dobrý, teplo ešte lepšie a Afričanka, ktorá ma vytiahla na parket, mala úsmev, aký dokáže presvedčiť aj človeka, ktorý práve zachránil utečenca z jordánskej väznice, že dnešná noc je viac o hudbe, než o politike.

Bavil som sa. Prekvapivo dobre. No i tak som presne o polnoci odišiel.
Nie preto, že by ma to omrzelo, ale preto, že v tejto časti sveta je najväčší luxus spánok bez prerušenia.

Zajtrajšok neumiera…

V izbe som ešte chvíľu sedel na balkóne a pozoroval mesto. Svetlá, tiene, občasný zvuk motoriek a hlasov. N’Djamena je zvláštne mesto – chaotické, hlučné, no zároveň plné energie, ktorá vás drží v strehu nonstop.

Zajtra odlietam. Žiadne zbytočné otázky, žiadne zanechané stopy. Presne tak, ako ich nezanecháva jemný piesok na Sahare, keď cez neho prebehne vietor. V tejto práci je to jediný spôsob, ako prežiť.

Lenočka neprišla. Hoci som to tak trochu… dobre, priznávam, že celkom výrazne… čakal. V hlave som si prehrával tie klasické filmové scény: jemné zaklopanie, letné šaty, ktoré sa na tele držia len na tenkej šnúrke, jej silueta v dverách osvetlená chodbovým svetlom… A potom by ma možno odstrčila dozadu na posteľ tak rázne, ako v baletnej choreografii Boľšojho teatra.

Ale figu borovú. Namiesto mňa ju dnes strká do perín niekto iný. Tak som sa aspoň dobre do ružova vyspal. Aj to je luxus, lebo keď človek lieta po Afrike s falošnými pasmi, útekármi z väzení a ruskými intrigami v pozadí, pokojný spánok je v týchto krajinách tvrdá mena.

***

Ráno som vstal skôr, než bolo treba. Sprcha zo mňa zmyla zvyšky afrického prachu aj myšlienky na Lenočku. Ale nie úplne – popravde, niečo na tej krásavici bolo také iné, netuctové. Taká tá kombinácia nevinnosti a skúsenosti, ktorú človek stretne možno raz za desať rokov.

***

O jedenástej zaklopal na dvere hotelovej izby pikolík, že: „váš odvoz už čaká pri vchode“. Jasné. Odvoz. A nie hocijaký.

Pred hotelom stála opäť tá istá ruská diplomatická limuzína. Lesklá ako mačeta po čerstvom brúsení, s tónovanými sklami a vodičom, ktorého rysy tváre prezrádzali jeho rozviedčícku minulosť. A možno stále i prítomnosť.
Neusmial sa, nič nenaznačil. Len otvoril dvere.

– Aeroport… povedal som. Ani som nemusel, sám vedel dobre, kam smerujeme. Nie je to predsa žiadny taxikár, ale veľvyslancov osobný šofér. Prikývol a vyrazili sme.

Mesto sa prebúdzalo pomaly. Predavači tlačili vozíky, ženy s farebnými šatkami niesli na hlavách koše ťažšie ako ich vlastné deti. Prach sa víril v rannom slnku ako drobné zlaté iskry. N’Djamena je jedno z tých miest, kde neviete, či sa vám páči alebo či sa ho bojíte – a možno je to napoly to, napoly ono.

***

Na letisku hlásia nástup na môj let. Smer India. S medzipristátím v Addis Abebe tam budem zajtra ráno. Keď som prešiel bezpečnostnou kontrolou (v tejto časti sveta je to skôr formálna tanečná choreografia s páskou na kufri než reálna prehliadka), ešte raz som sa obzrel smerom k parkovisku.

Limuzína odchádza. Vodič sa ani neobzrel. Ani Lenočka tam nebola. Čo asi v túto doobednú hodinu robí? Iste práve odchádza do sprchy, nechávajúc na posteli driemať svojho Vladimíra. Len neviem, ktorého z nich… a možno oboch… ale to je už iba moja predstavivosť.

Ale aj tak som sa usmial. Niektoré ženy vstúpia do tvojho života len na pár minút, ale dokážu zamiešať kartami tak, že ich cítiš ešte tisíce kilometrov odtiaľ. Možno je to dobre. Možno nie. Ale je to súčasť tejto práce.

***

Nastúpil som do lietadla a oprel sa v sedadle. Nová krajina, nové úlohy, nové riziká. Rusko–jordánsko–africké dobrodružstvo sa skončilo. To indické malo práve začať. India – krajina vôní, chaosu a nových problémov, ktoré ešte netušia, že ich budem riešiť ja. Ale ja som pripravený. Teoreticky. Lebo realita mi ukázala, ako veľmi som sa mýlil…

.

.

.

.

.

Foto: maps.google.com, ja, AI