RescueRanger

V sobotu doobeda, v čase, keď sa Gréci v Heraklione práve zobúdzajú, dosadlo naše lietadlo gréckych aeroliniek na horúci betón Tel Avivského letiska Bena Guriona. Okamžite po výstupe z lietadla ma opantal pocit, že som prešiel z dovolenkového oparu kamsi do stredu šachovej partie, kde sú všetky figúrky až príliš živé.

Welcome to Israel, sir…

Let z Heraklionu bol nudný, ale to, čo nasledovalo, mi prišlo podozrivé. Imigračná kontrola. K Izraelu prilietate s očakávaním, že si vás v lepšom prípade preklepnú od farby šnúrok po názor na blízkovýchodnú politiku. Namiesto toho: úsmev, pečiatka, a „Welcome to Israel, sir.“ Žiadne tie obligátne sondovacie pohľady a vŕtanie sa v každej pečiatke pasu. A presne tá hladkosť ma mala varovať.

Stiahol som si ruksak z ramena a len čo som prekročil pomyselnú čiaru za sklenou búdkou, z boku ma odchytili. Boli dvaja. Elegantní, v čiernych oblekoch, bez odznakov, ale s očami, ktoré by vedeli v tme zapáliť cigaretu. Vyžarovali ten typ tichej autority, akú má len niekto, kto by vás vedel bez problémov spacifikovať lyžičkou.

– Sir… súkromná záležitosť, prosím… To „prosím…“ bolo skôr rozkaz, aký neznáša protesty. Viedli ma dlhými, bielymi chodbami letiska. Zabočili sme do sekcie, ktorá evidentne neslúžila na vybavovanie batožiny a o chvíľu som sedel v miestnosti bez okien, sterilnej ako operačná sála.

Prvý výsluch prebiehal podľa očakávania. Meno, rodina, trasa pobytu, práca, čo ste robili na Kréte, koho ste stretli. Sypali otázky s takou rýchlosťou, že som sa cítil ako na konkurze do Milionára. Ja som opakoval, že som len turista, ktorý sem prišiel na teambuilding, chce vidieť Jericho a Mŕtve more a že môj najväčší hriech bolo preplatenie predraženého gyrosu.

Až potom som si ich všimol. Stáli za stenou zo skla, ktorá oddeľovala tú miestnosť od našej vyšetrovačky. Ponorené do tmy, ale ich ženské siluety boli neprehliadnuteľné. Evidentne to ale neboli žiadne sekretárky. Tie by len tak nepostávali, ale by behali s papiermi, až by im zadočky kmitali. Tieto ženy tam iba stály a pozorne počúvali priebeh môjho výsluchu.

Po tridsiatich minútach sa rozsvietilo svetlo v tej znervózňujúcej miestnosti za sklom. Reflexívne som vzhliadol do sklenej steny… a dobre, že som sedel… boli to Ellen a Vivien, moje náhodné známe z hotela Olive Green v Heraklione.

Obe mali rozpustené vlasy, tmavé ako noc a úsmev, ktorý by mohol byť buď priateľský, alebo totálne smrteľný. Sledovali celú šarádu s takým pokojom, akoby sledovali golfový turnaj.

Vyšli spoza sklenej steny s výrazom, ktorý naznačoval, že ich už toto divadlo nudí. Prisadli si vedľa vyšetrovateľa, konfrontačne sediaceho oproti mne. Iba namiesto voľných hipisáckych šiat, ktoré som si pamätal z krétskeho hotela, mali na sebe tmavé úradnícke kostýmy.

Ich kolegovia v oblekoch sa správali podivne. Napriek tomu, že ma pred chvíľou vypočúvali ako teroristu, zrazu sa k týmto dvom dievčatám správali s rešpektom. Takmer s podriadenosťou. Po mojej už asi desiatej opakovanej replike, že som len neškodný turista, sa Vivien konečne postavila. Jej pohyb bol taký plynulý, že to bolo až neprirodzené. Prešla ruku po stene, otočila sa na jedného z mojich vyšetrovateľov a prehodila:

– Je čistý, kapitán. Stratili sme pol hodiny a žiaden gyros, o ktorom pán hovorí, nebol preplatený. Môžeme ho pustiť….

***

Vtedy mi to došlo. Tí elegáni ma nevypočúvali, oni ma len testovali.

A moje „slečny“? Podľa kapitánovej submisivity to neboli len tak hocaké administratívne pracovníčky, ktoré chceli tráviť sobotný šábes v kancelárii. Všimol som si, ako sa im cez obtiahnuté kostýmy rysovali brušné línie dokonalých tehličiek.

Ellen sa na mňa usmiala a v jej svetlohnedých očiach hral pobavený plamienok.

– Som seržantka Ellen. Našu vnútornú tajnú službu Šin Bet Vám asi nemusím predstavovať. Teší ma, sir… začala takto formálne, nezadajúc kapitánovi vyšetrovateľov žiadnu zámienku podozrievať ju zo sympatií k neznámemu turistovi.

Vivien, tá s tým potenciálne smrteľným úsmevom, dodala tichým, ale ostrým hlasom:

– Vitajte v Izraeli. A nabudúce si vyberte menej podozrivú trasu, ak nechcete ďalšie privítanie á la Ben Gurion…

Kapitán, ktorý viedol môj výsluch, prikývol. Nič iného mu ani neostávalo. Napriek svojej vyššej hodnosti tu nemal hlavné slovo.

Bolo po všetkom. Vedel som, že som práve prešiel cez druhú, oveľa nebezpečnejšiu kontrolu, a že kým ja som riešil stratenú batožinu, oni riešili, či som hrozba.

A ja som zistil, že tie najnebezpečnejšie veci v Tel Avive často chodia v obyčajnom letnom oblečení.

***

Odviedli ma do svojej kancelárie. Sadol som si oproti Ellen a Vivien v miestnosti s pár stoličkami, škvrnami od kávy na stole a výhľadom na šedú betónovú budovu vedľa, ktorá nevzbudzovala dôveru. Vzduch tu niesol jemný nádych chlóru z blízkych toaliet, ako keď ste vo wellness hoteli, ale duch operácie bol – samozrejme – všetko, len nie relaxačný. Tak túto kanceláriu dievčatám nezávidím. Ale pokiaľ sú celý čas v teréne, nechýba im.

Ty, taký ľahkovážny mačo…

Ellen sa naklonila vpred, jej oči sa zmenili z priateľského lesku na profesionálny sústredený výraz.

– Musíme ti povedať pravdu… začala a Vivien prikývla. To, čo si videl v hoteli, nebol turistický výlet. My sme sa v Barcelone nalodili ako súčasť krytia. Obe sme sa infiltrovali medzi posádku lode, pretože jednotka Šajetet 13 plánovala námorný zásah…

Srdce mi poskočilo. Spoznávanie tajnej operácie z romantickej perspektívy sa zmenilo na tvrdý vojenský príbeh.

– Gibraltár… pokračovala Vivien, bol len príbeh. Krycia identita. Tvoja prítomnosť v hoteli bola súčasťou plánu, aj keď si si to neuvedomoval...

Museli odpútať pozornosť, lebo vzájomné paranoidné upodozrievanie sa posádky lode už prerastalo bezpečnú mieru a ja, taký ľahkovážny mačo, ktorý sa na ich zvodné pohľady namotal, som sa im k tomu nádherne hodil. Len preto, že som bol v správnom čase na správnom mieste. A ja som si už niečo začal namýšľať…

Hnedé bobo…

Zrazu to celé dávalo zmysel. Cítil som sa trochu ako postava vo filme – podvedený, unesený, ale zároveň s návalom zodpovednosti. Nemohol som to len tak vypnúť ako nočný barový rozhovor.

Keď sa tento náš dôverný rozhovor skončil, dostal som možnosť ísť sa ubytovať. Dievčatá ma vyprevadili z budovy až na stanovište taxíka, ktorý ma odviezol do hotela Brown BoBo v centre Tel Avivu, asi kilometer od plážovej promenády. Bol to jednoduchý, ale elegantný trojhviezdičkový hotel s ambientne, nerušivo osvetlenou recepciou, kvetinami v lobby a slnkom vyhriatou strešnou terasou, z ktorej bolo počuť tlmené hučanie veľkomesta. I keď ten idiotský názov hotela… ale za tú cenu…

Zosunul som sa na posteľ, zavalil si hlavu vankúšom, premýšľal o tom, čo som dnes videl a počul. Poobedný spánok príliš neprichádzal – srdce mi bilo napätím, ale aj istou zvláštnou vzrušenosťou z reality tohto iného sveta, do ktorého som bol vtiahnutý. Ale po horúcej sprche, ktorou som potreboval spláchnuť tento ranný zážitok, na mňa prišli driemoty.

O pol deviatej večer ma zobudil telefón na nočnom stolíku. Volal recepčný – jeho intonácia naznačovala, že to nebude obyčajná správa.

– Pane, máte návštevu v lobby…

Vyšetrovatelia z letiska, potrebujú sa ma ešte na niečo dôležité spýtať… obával som sa v mysli tejto návštevy. Cestou dolu som si v hlave opakoval, či je to dobrý nápad, ale niečo ma tam ťahalo.

***

Na veľkej sedačke v rohu recepčnej lobby pri tlmenom svetle sedeli Ellen a Vivien. S dlhými, zvodne preloženými nohami sa na mňa koketne usmievali. Tie ich mandľové oči, ktoré pred chvíľou patrili len ich tajnej misii, teraz hovorili o niečom inom.

– Sľúbili sme ti vynahradiť Gibraltár… hovorí Ellen a oči sa jej rozsvietili jemnými iskričkami.

– Tak poď… dodala Vivien, pohľadom ma vedúc smerom ku krútiacim sa rytmom nočného Tel Avivu.

***

Zvyšok noci bol ako rozmazaný film: koktaily, smiech, svetlá, hudba. Barmani nás poznali len ako veselú trojku, ktorá sa rozhodla osláviť stretnutie – bez otázok, bez minulosti. Otestovali sme miestne miešané drinky, tancovali, hovorili o všeličom – a zároveň o ničom dôležitom. Bola to kombinácia adrenalínu a uvoľnenia, akú som doteraz s nimi nezažil.

Na ich skutočné mená som sa ich ani po hodinách strávených v tanečnom objatí nepýtal, lebo nie som naivný, žeby sa mi len tak ľahkovážne dekonšpirovali. K čomu by mi to aj bolo… Nechcel som predsa rušiť vibrujúce okamihy tejto romantickej chvíle s mnohými prísľubmi.

***

Keď sa z noci začali vynárať ranné zore, odprevadili ma po kľukatých uličkách, ktoré sa ešte stále ponárali do ranných tieňov, do môjho hotela. Sám by som sa tu isto stratil.

Sadli sme si do pohodlných, vypolstrovaných kresiel pri bazéne na strešnej terase a keď spoza striech vykuklo prebúdzajúce sa slnko, jeho svetlo nám padalo na unavené tváre. V tej chvíli som pochopil, že tento výlet nie je len o vyšetrovaní či tajných misiách – je to o vzájomných vibráciách.

Zavrel som oči, počúval tlmené ruchy rannej ulice pod nami a rozmýšľal – práve som sa stal súčasťou ružovej verzie ich tajnej námornej misie.

Ešteže je nedeľa. Nikam sa nemusíme ponáhľať.

Kiež by sa tu na Blízkom Východe všetko končilo takto mierovo…

.

.

.

.

.

Foto: AI, ja, maps.google.com