RescueRanger

Je osem hodín večer a ja opäť po roku sedím v reštaurácii brnenského hotela Palace. Tentokrát som tu však pracovne, nie za zábavou, ako minulý rok, keď mi tu počas môjho dídžejovania na brnenskom víkendovom Salsa festivale robila spoločnosť krásna Katka, usmievavá a dlhonohá tanečnica salsy. Tá si za ten uplynulý rok stihla rozbehnúť vlastný biznis s exkluzívnou dámskou športovou bielizňou, nájsť si konečne perspektívneho a bohatého priateľa a salse sa na moju škodu venuje už iba príležitostne.

Tentokrát som tu v Brne sám, zúčastniac sa jednej medzinárodnej bezpečnostnej konferencie, konanej na Brnenskom výstavisku, nemysliac na zábavu. Po večeri som si šiel do hotelového press roomu vytlačiť prezentácie na prvý deň konferencie, ktorá sa začínala zajtra.

Modrá obrazovka hotelového počítača, pripojeného na blikajúcu tlačiareň sa mi odrážala v tvári, znižujúc mi hladinu melatonínu, potrebného na nočný spánok. Zajtra však musím byť čerstvý, mám totiž prezentáciu v jednom diskusnom paneli na konferencii. Upravujem si svoju powerpointovú prezentáciu o štandardoch fyzickej a objektovej bezpečnosti, uplatňovaných vo francúzskych jadrových elektrárňach, pozorne sústredený na každý pixel obrazovky, aby mi neušla ani jediná chybička v texte. Popíjam pri tom voňavý zelený čaj, miešajúc si ho malou ozdobnou čajovou lyžičkou.

***

Robím poslednú kontrolu prezentácie, keď mi odrazu do môjho sústredeného výrazu tváre vyskočila blikajúca ikona Skype. Kliknem na prichádzajúci hovor a na druhej strane obrazovky sa objaví mne známa fúzatá tvár hypnotizéra a iluzionistu Ryana Hayashiho.

Ryan sa však netvári vôbec priateľsky. Naopak, hneď mi začína vyčítať, ako si dovoľujem spochybňovať trvalosť účinkov jeho hypnózy. Zatlačil ma svojimi výčitkami do defenzívy, vyhýbam sa konfrontácii s jeho argumentmi, uhýbam jeho zraku, čo je v tejto situácii moja osudová chyba. Ryan ako špičkový mentalista vycítil moju slabú pozíciu.

– Tak ty neveríš mojim schopnostiam?!… hrozivo sa na mňa mračí.

Dvíha pred seba do kamery ruku, v ktorej drží čajovú lyžičku. Presne takú, akou si ja miešam svoj čaj.

– Vidíš túto lyžičku? Tou budeš… a pleskne ma ňou cez monitor silno po čele.

Tak toto nechápem… ako to dokázal…? Veď sa nachádza na druhom konci sveta… Iste mi to Ryan iba vsugeroval, veď je to mentalista.

***

Do press roomu vchádza recepčná z nočnej smeny. Vidí prázdnu miestnosť so zapnutým počítačom a pariacim sa čajom na stole. Vypína opustený počítač s mojou neuloženou prezentáciou. Odnáša šálku čaju aj so mnou na podšálke.

***

– Čooo??? So mnou na podšálke? Čo som ja nejaká čajová lyžička???

Teraz som to pochopil: Ryan ma skutočne premenil na čajovú lyžičku. Hrôza! Pomoooc!

Recepčná ma odnáša do hotelovej kuchyne. Smerujem do umývačky riadu, kde ma zapichne do plastového košíka medzi dospelé príbory, malé dezertné vidličky a čajové lyžičky.

Dole pod nami sú naskladané špinavé taniere, proti našim rozmerom sú veľké ako nákladné autá. Nad nimi je položená naberačka na polievku.

„Penová párty“

Zrazu nastala tma. Recepčná zavrela dvierka umývačky. Počujem pípanie tlačidiel, ako nastavuje umývací program.

„Elvis žije!“

Odrazu sa v umývačke rozsvieti modré svetlo. Vrtuľa nad nami sa roztáča, začína z nej striekať voda. Všetky príbory zrazu ožívajú. Začína sa penová párty. Modré svetlo bliká v rytme otáčajúcej sa vrtule. Na dole položené misky sa postaví vysoká polievková naberačka.

Let´s rock, baby… vraví celému osadenstvu. Všetky príbory na vrchnom drôtenom poschodí umývačky vzdychajú blahom.

– To je Elvis Presley!…

Áno, je to on. Kedysi v auguste 1977 ho na polievkovú naberačku premenil jeden známy americký iluzionista počas jeho posledného speváckeho turné v Memphise, kde ho Elvis zosmiešnil a urazil, neveriac v jeho kúzelnícke schopnosti, ktoré mu chcel predviesť. A do Elvisovych šiat, čo po ňom na dlážke ostali, obliekli nejakého miestneho pobudu v poslednom delirickom štádiu, čo sa naňho veľmi podobal.

A tak sa Elvis Presley premenený na polievkovú naberačku, putujúcu z kuchyne do kuchyne, časom dostal až do Európy, do tohto nóbl brnenského hotela.

Takže nehnevajte kúzelníkov!

***

Začína sa rockový koncert. Elvis si podupáva svojou antikorovou rúčkou o tanier a do toho spieva svoj veľký zamilovaný hit Always On My Mind.

Všetky príbory sú z neho mokré. Veľké lyžičky sa zvodne vlnia ako barové go-go tanečnice. A do tohto úžasného koncertu na nás strieka zo stropu rotujúca vrtuľa, rozprašujúca saponát. Všetci stojíme po kolená v pene, mokrí, cinkajúci o seba, spoločne spievajúc s Elvisom jeho hity.

Takúto diskotéku veru nemajú ani na Ibize.

Vedľa mňa stojí krásna strieborná vidlička. Volá sa Solingen. Má to vybrúsené na svojej dlhej nôžke. Typická Nemka. Navonok chladná, ale v umývačke sa vie rozpáliť na šesťdesiat stupňov. Extra trieda z príborníka prezidentského salónika. Nóbl kus. Spoločne sa pohupujeme, cinkáme o seba, harmonizujeme v slaďákovom rytme. Je síce o hlavu vyššia odo mňa, ale ani jednému z nás to nevadí. Keď je láska skutočná, na výške nezáleží…

***

Hodinový umývací cyklus skončil. Umývačka pípla, vrtuľa rozprašujúca penu sa pomaly zastavuje, Elvis končí svoju poslednú koncertnú pieseň. Bez prídavku. V umývačke nastal búrlivý desaťminútový aplauz. Celý priestor zahalila para. My sa so striebornou vidličkou oddávame vzájomným nežnostiam. Veď je tu tma, nikto nás aj tak nevidí…

V mysli sa trochu hnevám na recepčnú, že nespustila dlhý, trojhodinový umývací cyklus na pripečené riady, ale som rád aspoň za túto hodinku strávenú na koncerte Elvisa Presleyho. Veď kto sa už dnes môže pochváliť, že ho videl naživo spievať…

***

Ráno vytiahla kuchynská smena z umývačky dočista vyglancované príbory a taniere. Všetci sa leskneme ako zo škatuľky. Ešteže som sa stihol v rýchlosti rozlúčiť so svojou nočnou známosťou, striebornou vidličkou Solingen. Letmo sme si dali pusu.

A potom som už putoval spolu so šálkou čaju na podnos k pani riaditeľke hotela. Práve listovala vo faktúrach, ktoré jej priniesla jej asistentka, rusovláska Erika.

Ako tak listuje faktúrami za energie, naberá si so mnou med z kelímka, miešajúc ho do čaju. Potom ma, celú od medu, olizuje. Príjemný pocit, poviem vám…

Zvoní jej pevná linka na stole. Riaditeľka zdvihne slúchadlo, chvíľu udivene počúva hlas na druhom konci linky a potom ho prepne na reproduktor hlasitého odposluchu. V éteri sa ozve… Ryan Hayashi.

– Tak čo, commandeur, stačilo? Alebo chceš ostať v hotelovom inventári už navždy?

Musím priznať porážku. S mentalistami neradno súperiť. Dnes má navrch.

Ryan sa do slúchadla zasmeje a zacinká lyžičkou o šálku.

***

„Nie je to tak, ako si myslíš!“

Sedím v lone riaditeľky hotela, ktorá cumle moju ruku zalepenú od medu. Ešte pred sekundou som bol čajovou lyžičkou pretekajúcou medom a teraz som to opäť ja, svalmi hrajúci chlap v lone kyprej štyridsiatky.

Do kancelárie práve vstúpila jej štíhla asistentka Erika. Zbadajúc túto scénu jej od šoku vypadol z rúk šanón s ďalšími faktúrami. So slzami v očiach sa otočila a vybehla z kancelárie.

– Nie je to tak, ako si myslíš!… volá za ňou riaditeľka hotela.

– To si vyriešte v súkromí. Ja sa vám do citov nestarám. Ale ešte tento prst mám od medu, aha tu… ak by ste mohli… vravím jej.

– Vypadnite! A nebehajte mi tu nahý… vraví mi nekompromisne, ukazujúc prstom na dvere.

***

Tak čo, už mi veríte, že Elvis žije? Ja som vám to predsa vravel. A každý večer poriada koncert v umývačke riadu brnenského hotela Palace. Chcete na jeho koncert lístky? Prezradím vám malé tajomstvo:

Pred brnenskou hlavnou železničnou stanicou sú vedľa seba dva žlté automaty na lístky MHD. Prídite k tomu ľavému automatu, vhoďte doňho gombík od kabáta, trikrát silno pobúchajte po boku a zakričte na celé nádražie:

– Jeden lístok na Elvisa! Do prvého radu!

Vôbec si nevšímajte ľudí naokolo, oni ničomu nerozumejú. Ten koncert bude stáť za to. Tak si ho užite.

A nezabudnite tlieskať.

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps