RescueRanger

Sedíme na nábreží v tieni oblúkového mosta Ľudovíta I., prekrásneho diela Gustava Eiffela, vynímajúceho sa nad údolím rieky Douro v stredovekom portugalskom meste Porto. Čašníčka nám nalieva vychladené ľahké biele víno Casal Garcia. V orosenom pohári sa zrkadlí panoráma mesta nad nami. Od rieky pofukuje svieži vánok. Solingen sa jemne dotkla mojej ruky.

– Ďakujem Vám za záchranu, Commandeur, už som nedúfala, že sa niečo na mojom osude zmení. Myslela som si, že budem v tom hoteli uväznená navždy. Každý deň som musela slúžiť každému, kto si ma bez opýtania zobral, naberať všetky tie ich nechutné veci, ktoré oni obľubujú, strkať sa do halitózou páchnucich úst upotených obchodných cestujúcich, zájazdových skupín rakúskych dôchodcov, či nevybúrených študentov na ich koncoročných výletoch. Ach… vraví mi so slzami na krajíčku.

***

Prekrásna Solingen. Odmalička bola zvyknutá na eko-bio-raw kvalitu z kuchyne sídla šľachtického rodu Coburgov, ktorí kedysi vládli aj tu v Portugalsku, až ju raz na svadobnej oslave princeznej Stephanie von Sachsen-Coburg und Gotha pobláznil jeden absolútne tupý príborový nôž s honosne znejúcim šľachtickým menom Villeroy Boch.

„Tupelo“

Tupý bol už od pohľadu, ale to mladej a naivnej Solingen neprekážalo, aby sa doňho zamilovala. A on ju presvedčil, že v cudzine sa im bude viesť lepšie, budú robiť v krásnom hoteli Palace v Brne, ktorý vlastní jeho bohatá rodina.

Zbytočne ju jej otec Felix Solingen pred týmto hochštaplerom vystríhal, aj tak s Villeroyom Bochom nakoniec ušla. A na druhý deň sa zistilo, že je to v skutočnosti sobášny podvodník, obyčajné tupé tupelo zo supermarketu, žiadny šľachtic. Ale už bolo neskoro. Už mal Solingen vo svojej moci, unášajúc ju do Brna.

Len tak na okraj príbehu, viete, ako sa volá mesto, kde sa narodil Elvis Presley? Čírou náhodou tiež Tupelo.

***

A v Brne samozrejme jeho rodina žiadny hotel nevlastnila. Sobášny podvodník Eschuss z bavorského Passau, ako sa v skutočnosti tento lotor volal, predal Solingen chamtivému recepčnému z hotela Palace, ktorý sa veľmi potešil exkluzívnemu prírastku do svojej zbierky ukradnutých príborov.

A tak začali pre Solingen ťažké časy hotelovej otrokyne, bez vyhliadky na lepší osud, lebo striebro, z ktorého bola vyrobená, sa nevyšúcha tak rýchlo, ako nejaký leštený chróm. Čakali ju roky otrockej služby…

A po mesiaci utrpenia strávenom v tomto bezvýchodiskovom postavení stretla v hoteli mňa. Prvý deň som si ju vôbec nevšímal, až v umývačke riadu, kde každý večer počas penovej párty zažívala krátke chvíle zabudnutia na svoj ťažký osud, sme sa spoznali a podľahli sme náhlemu vzájomnému vzplanutiu citov, ako sa to deje všade na svete na podobných divokých tanečných párty.

– Vďaka, Ryan Hayashi, že si ma premenil na čajovú lyžičku, lebo inak by som prekrásnu Solingen nikdy nespoznal.

A keď ma iluzionista Ryan na druhý deň vrátil medzi ľudí, pri mojom bleskovom odchode z hotela som využil chvíľku nepozornosti upratovačky a z príručného príborníka som si vzal … striebornú lyžičku Solingen.

„Vezmeš si ma?“

Strčil som si ju do vrecka saka a odhodlaný ju nikomu nedať, aj keby sa voči mne vyrútili desiati recepční, som prešiel cez hotelovú lobby, kde si všetci našťastie všímali iba žiarlivú scénu riaditeľky hotela so svojou asistentkou, vysvetľujúc jej so slzami v očiach celý ten príbeh s olizovaním mojich prstov od medu.

***

– Tu ťa nikto nenájde, moja drahá. Program ochrany svedkov je bezpečný… vravím jej, nežne ju držiac za striebornú rúčku na terase reštaurácie BeijaFlor na riečnom móle v tieni mostného piliera.

– Vezmeš si ma?… spýtala sa ma zrazu Solingen.

– Beriem si ťa predsa každý deň, niekedy i päťkrát… nechápavo sa k nej otočím.

– Vieš, ako to myslím, tak… vážne, navždy… odpovedá mi potichu.

Mlčím.

Solingen vycítila moju odpoveď, ktorú nechce nahlas počuť.

– Tak ma aspoň pobozkaj… pošeptá mi smutne.

Vezmem zo stola svoju zamilovanú striebornú vidličku a pred všetkými ľuďmi ju nežne pobozkám.

A zrazu… neuveriteľné sa stalo skutkom… všetci návštevníci reštaurácie od prekvapenia zhíkli, neveriac svojim očiam.

***

Predo mnou odrazu sedí prekrásna štíhla blondína s tajomným úsmevom Mony Lízy, prehrabujúca sa ladnými pohybmi dlhých prstov vo svojej blonďavej hrive. Teplý vánok vanúci od rieky sa pohráva s jej hodvábnym šálom. I sama Mária Čírová, ikona prirodzenej krásy, by pri pohľade na ňu možno začala žiarliť.

„Dokedy udržím v ruke zbraň.“

– Som saská princezná Solingen von Sachsen-Coburg und Gotha, príslušníčka najvýznamnejšieho nemeckého šľachtického rodu. Prečo si ma nechceš vziať? Vieš aký pohodlný život môžeme spolu mať? Dokedy chceš takto žiť, stále iba niekoho zachraňovať?… vyčítavo na mňa hľadí.

– Dokedy udržím v ruke zbraň, láska. Je to moje poslanie… odpovedám jej bez emócií.

Pochopila.

– Zajtra ťa odveziem domov do Nemecka, k tvojim cteným rodičom. Teraz ťa už nikto neukradne… hovorím krásnej Solingen.

***

To „zajtra“ bolo nakoniec až o týždeň. Veď viete, Einstein…, teória relativity. Dovtedy sme si museli na hotelovej izbe ešte veľa vecí vysvetliť…

Ale predstaviť som sa jej cteným rodičom predsa len bol. A dopadlo to nad očakávanie dobre. Ešte vážne porozmýšľam nad jej návrhom…

Veď napokon, Solingen má pravdu. Dokedy ešte…

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps, www.de.wikipedia.org/wiki/Haus_Sachsen-Coburg_und_Gotha