Sedíme na požičanom katamarane s partiou vedcov z Viedenskej univerzity uprostred Neusiedleru, tohto ledva po krk plytkého sladkovodného jazera na východnom cípe Rakúska, na dohľad od Bratislavy.
Hojdáme sa na jeho miernych vlnách, vietor nám slabo pofukuje do bielomodrej plachty. Pomalou plavbou kopírujeme brehy jazera, pokryté nekonečnými šachorinami, tiahnucimi sa pozdĺž celého pobrežia až kilometre do vnútrozemia, sem tam prerušené ospalým prístaviskom malých jácht či lokálnymi rekreačnými strediskami s prekrásne upravenými plážami. Oproti blízkemu Balatonu je to však iba taká demoverzia vnútrozemského rekreačného raja.
O to väčší je tu však kľud a intímno na akékoľvek aktivity, jachting nevyjímajúc, ak vám nevadí mazľavé bahnové dno a ílovito sfarbená voda.
Moji kamaráti z Viedenskej univerzity si tu zorganizovali jednodňový teambuilding, diskutujúc v tieni napnutej plachty organizačné záležitosti svojho výskumného projektu, štedro dotovaného z grantu Európskej komisie.
Pozvali ma, aby som im ten katamaran bezpečne viedol po jazere, zatiaľ čo si oni budú riešiť svoje úlohy. Prijal som to, je to pre mňa príjemný relax a spestrenie týždňa, žiadna náročná navigácia to nie je, v najhoršom prípade skončíme v šachorinách.
Na katamarane sa tu zišiel taký malý medzinárodný sociologický tím. Traja Rakúšania, Maďarka, Rumunka a Japonec. A ja. Tí Viedenčania sú takí normalizovaní, pestovaní eko-bio-raw chlapi, zvyknutí žiť vo svojom uzavretom akademickom ekosystéme, z ktorého nikdy nevkročili do reálnej džungle života, i manželky si tam dokonca medzi univerzitnými kolegyňami našli. A vedia o dielach rakúskych surrealistov rozprávať stále dokola, až si človek musí dať cigaru a pozerať z lode do blba, aby odfiltroval to ich akademické teoretizovanie.
Pekná zelenooká Maďarka Dora, ktorá je mimochodom neterou herečky Nóry Görbe, (ktorá v úlohe drobnej policajtky a karatistky v drevákoch Lindy Veszprémi za neskorého socializmu pobláznila celé Slovensko v maďarskom krimi seriáli Linda) iba potichu do laptopu zapisovala všetko, čo sa tu prebralo, ale inak sa neprejavovala, ani nestála o nejaký bližší kontakt. Taká šedá myška tímu.
Ale túto znormalizovanú akademickú nudu vyvažujú iní dvaja cudzinci, Rumunka a Japonec. Obaja ovládajú nemeckú gramatiku dokonale, ako cudzinci pracujúci v Rakúsku sa ju museli precízne naučiť, aby mohli v nemčine akademicky tvoriť. Dokonca opravujú i Rakúšanov, ktorí sem tam zachádzajú do svojho viedenského dialektu.
„Ó moje metro…!“
Docent Kobayaši
Špičková vedecká kapacita, veľmi múdra hlava, vedúci tímu aplikovanej ekonómie na Viedenskej univerzite, ktorý tu žije už desať rokov. Tak trochu podivín, päťdesiatročný starý mládenec, autisticky zacyklený do svojich mládežníckych vtípkov, ale občas si zmyslí, že ich ide aplikovať do ulíc Viedne a potom stvára veci, ku ktorým sa nasledujúci deň nechce priznať a i my, čo sme s ním tie akcie zažili, by sme na ne najradšej zabudli.
Ako keď nám predvčerom predvádzal efekt nezúčastneného diváka. Vojde do vagóna viedenského metra a len čo sa zatvoria dvere a vagón sa pohne, začne sa ovíjať okolo kovového držiaka v strede vagóna, hladiť ho a vášnivým hlasom vzdychá „ó moje metro, chýbalo si mi!“. Hladká tú umastenú kovovú tyč, ako keby to bolo spotené stehno nemravnej striptérky.
Všetci cestujúci sa tvária nezúčastnene, so zarazenými výrazmi tupo pozerajú do zeme (čo ak by sa náhodou zameral na nich…). Tu v Rakúsku, kedysi konzervatívnej bašte západnej Európy, už sú ľudia prevychovaní a nútene tolerantní k takýmto eskapádam.
Neozval sa nikto. Polovica z cestujúcich radšej vystúpila na ďalšej zastávke. Ako v kovbojskom súboji – kto prvý cukne, prehráva.
Iba tí, čo sa veľmi ponáhľali, vydržali až do konca sledovať toto absurdné divadlo a s nastraženými ušami a vyplašeným pohľadom sa tvária akoby cestovali v paralelnej dimenzii a túto scénu pozorovali cez sklo, ale s našponovanými svalmi sú pripravení aktivovať svoje praveké obranné reflexy, keby na nich tento vášnivý milovník metra obrátil svoju pozornosť.
Alebo testuje stresovú záťaž vodiča autobusu viedenského MHD – sadne si do tzv. „zubárskeho kresla“, prvého sedadla vpravo od vodiča a začne ho trollovať.
– Nejdeme nejakou divnou trasou?… začne zneisťovať vodiča, ktorý túto trasu jazdí dlhé roky a pozná ju aj poslepiačky.
Alebo sa tvári, že tiež šoféruje – rukami vo vzduchu otáča volantom do smeru, ktorým zatáča autobus, to vodič ešte musí akceptovať, veď pán docent vlastne nič zlého nerobí.
Ale keď mu začne prikazovať:
– Sledujte to auto pred nami! ….tu odbočte doprava na Gürtel Strasse…. zastavte mi na desať minút pri cukrárni, skočím si kúpiť zákusky… to ešte žiadny vodič autobusu nevydržal dlhšie než tri zastávky a vždy sa to skončilo prudkým zabrzdením, otvorením predných dverí a zúrivým výkrikom vodiča: Raus!
Pán docent má talent. Naňho by vytiahol palicu i sám Gándhí.
***
Docentka Cobianu
Ona je podobná exotka. Drobná okuliarnatá päťdesiatnička, na ktorej postave sa už menopauza začína prejavovať nezadržateľnými fyzickými prejavmi, ale podľa fotiek, ktoré nám ukazovala, to bola za mladi vychýrená krásavica. Taká čiernovlasá lolitka. Malá, vrtká, dobre varí…
Kedysi, na konci Ceausescovej éry sa na Bukureštskej univerzite ako študentka škandalózne zaplietla s diktátorovým mladším synom a tajná polícia Securitate pre istotu zariadila jej zmiznutie. Keď sa po dvoch mesiacoch zrazu objavila, výrazne sa zmenila. Ktovie čo s ňou tí tajní robili, ale odvtedy už na chlapov ani nepomyslela, iba na kariéru, aby tak vybŕdla z chudoby rumunskej reality. A po páde komunistického režimu odišla do Viedne, kde ostala žiť a tu ako sociologička rozvíja svoju vedeckú kariéru.
Docentka Cobianu napríklad vo viedenskom Prátri vytiahla remeň na svojho docenta Kobayašiho a zošľahala ho pred všetkými ľuďmi tak, až jajkal na celý lunapark. Všetci návštevníci sa s pobavením na túto scénu prizerali. Keď ho konečne došľahala, on ju tam kľačiac pred ňou začal odprosovať. A okolostojaci nič…, iba sa trápne uškŕňali, že čo je to za slabocha.
O pol hodinu nato sa scénka zopakovala, tentokrát však mal remeň v ruke docent Kobayaši a mastil svoju drahú docentku Cobianu tak, ako ju kedysi dávno mastili rumunskí policajti v bukureštskom väzení. Vzlykala, prosíkala a to ste mali vidieť, ako sa k nemu zrazu s krikom rozbehlo desať ľudí a vytrhlo mu ten remeň z ruky a volali hneď políciu. Veď predsa bije ženu, násilník jeden…
Celú scénku si v skutočnosti títo dvaja naši vedci nakrúcali skrytou kamerou, aby tak mohli odprezentovať sociologický výskum gendrových stereotypov, ktoré sa prejavujú v našom kolektívnom správaní. I ten remeň bol samozrejme iba látkový, bez pracky, neublížil, ale vyzeralo to z diaľky hrozivo skutočne.
A títo dvaja i v súkromí tvoria pár. No… keby si to nechávali iba pre seba, každý by to mal na háku, ale oni randiac zároveň vykonávajú tie svoje sociologické experimenty na verejnosti. Spájajú tak vedeckú prácu so súkromným potešením. Na „radosť“ všetkých naokolo.
***
Boli sme niekde na južnom konci jazera pod Ilmitzom, plávali sme medzi ostrovčekmi zarastenými hustou vegetáciou ako piráti Karibiku, skrývajúci sa pred trestnou výpravou Britského námorníctva, keď našim katamaranom zrazu prudko trhlo a na mieste sa zastavil. Všetci sme sa sediac šuchli o dobrého pol metra vpred, Maďarka Dora, sediaca rozkročená proti nám, spravila kotúľ vzad a jej laptop spravil vysoký a ďaleký oblúk, na konci ktorého bolo hlasné člup do jazera. No čo už, pôjde do škodovej komisie… laptop, nie Dora, tej by bola škoda, s tou ešte máme naplánované nejaké projekty, tá ešte musí veľa vydržať…
Čo však bolo horšie, za katamaranom sa na hladine vynoril rozstrapkaný koniec tri centimetre hrubého optického kábla… my sme presekli hlavný optický internetový kábel medzi Maďarskom a Rakúskom, kotvou, ktorú sme zabudli vytiahnuť a nechtiac ju ťahali po bahennom dne jazera.
Naši traja rakúski intelektuáli hneď vedeli, ktorá bije. Celé Dolné Rakúsko, Viedeň a Burgenland sú zrazu bez internetu. Ale to sú oni na vine, tie ich keci o vplyve surrealizmu na magický realizmus spôsobili, že sme zabudli vytiahnuť kotvu!
Nie chlapci, tento prúser nezlepíte izolepou ani eskapáskou.
Zrazu mali adrenalínu na rozdávanie, zrazu boli akční ako inštalatéri pri prasknutej rúre, lebo im došlo, že v riadiacich strediskách Telekomu na oboch stranách jazera sa už aktivujú servisné tímy, aby našli príčinu výpadku signálu.
Na GPS hekticky hľadali našu presnú pozíciu, aby sme sa z týchto húštin rýchlo vymotali a doplávali na sever do Weidenského prístaviska odovzdať katamaran a nepozorovane vypadnúť nazad do Viedne.
***
Ani sme si nestihli ugrilovať ryby a marinovanú zeleninu, ktoré sme so sebou mali v prenosnej chladničke, tešiac sa, že zakotvíme kdesi na brehu a spravíme si uprostred šuchotajúcich stebiel šachoriny voňavé barbecue, zapíjajúc ho ľahkým rakúskym Gösserom.
Tak nič… Vraciame sa po diaľnici A4 nazad do Viedne. Ale na univerzitu takto skoro prísť nemôžeme, bolo by to ťažko vysvetliteľné, že sa tak kvapne vraciame z projektového teambuildingu. Ani výkazy by nesedeli. Ešte by si to mohla podozrievavá projektová manažérka spojiť s dnešným internetovým blackoutom…
Teambuilding máme naplánovaný až do večera, takže si ideme do malebných viedenských viníc nad Grinzing upiecť konečne tie ryby v marináde. Tu nás nikto hľadať nebude. Je streda, pracovný deň, všetci poctivo zarezávajú vo svojich kanceláriách v meste a tých pár rekreačných bežkýň v obtiahnutých legínach a so slúchadlami na ušiach sa obávať nemusíme.
Mojim kamarátom neustále vyzváňajú služobné mobily, lebo keďže vypadol internet, tak sa veci dajú riešiť iba per huba. A do toho im ešte ako na porazenie volajú ich slovenskí kolegovia z Trenčianskej univerzity, s ktorými realizujú spoločný výskumný projekt, štedro dotovaný z eurofondov, chcú dohodnúť na ďalší víkend projektový míting v Trenčíne.
***
„To som posr…“
Celý manažment opekačky tak ostáva iba na mňa. Pahreba, ryby so zeleninou v alobale, občas skontrolovať či sa zospodu nepripekajú…
Maďarka Dora sedí vedľa mňa, neprítomne pozerá do pahreby. Laptop je nadobro odpísaný, ešteže písala do cloudu…, ale mysľou je už v papieroch, ktoré bude musieť z tohto incidentu vypisovať, poučená kolegami, že okolnosti, za ktorých sa to udialo, musí utajiť…
– Máš krásne ústa… hovorím jej.
Dore sa ako švihnutím paličkou Harryho Pottera rozžiaria oči, preberá sa z letargie, zrazu nevie čo s rukami, prehrabáva sa vo vlasoch, siaha si na náušnice, na gombíky na blúzke, kontroluje si lem sukne…
– Ja som to povedal len tak, ja ta nebalím… vravím jej ospravedlňujúco, uvedomujúc si, že tu sme v znormalizovanej krajine, kde budú expresívne prejavy náklonnosti čochvíľa pranierované ako niekde v Bruseli.
Dora sa zarazí, zhlboka nadýchne, postaví sa a so sklonenou hlavou, aby nikto nevidel, že má v očiach slzy, odchádza sadnúť si do auta.
To som posr…
***
No a s touto partiou raz za pár mesiacov cestujem na Slovensko, do Trenčína na miestnu Univerzitu Aljošu Dubčeka. Realizujú totiž spoločný výskumný projekt, štedro dotovaný z eurofondov a tak sa raz za čas pracovne cez víkendy stretávajú (veď i ten víkend si zaúčtujú do projektových výkazov…).
„Slovenský Robert Redford“
Cestou z Rakúska si vždy z diaľnice odskočíme nakúpiť do prvého bratislavského supermarketu po ceste, aby sme sa neskoro večer, po príchode do Trenčína nemuseli hladní napchávať studenou pizzou či podobnými blafmi niekde na benzínke. Zastavíme sa preto vždy na nákup v prvom bratislavskom LIDLi hneď u výjazdu z diaľnice.
A v tom supermarkete za pokladňou sedáva slovenský Robert Redford.
Fyzicky sa svojim imidžom do tohto prostredia absolútne nehodí, už vôbec nie k tým unaveným, apatickým predavačkách, uštvane vybiehajúcim zo skladu k pokladniam po zaznení povelu: „milí zákazníci, otvára sa pre vás pokladňa číslo tri“. On akoby mal na ten pracovný stres vypestovanú imunitu.
„Lekná na jazere…“
Vysoký, štíhly, oholený elegán, s dokonalou spisovnou slovenčinou, podmanivým hlasom a reklamným úsmevom. Pôsobí dojmom, že má vyštudované aspoň dve vysoké školy. Stále je v dobrej nálade, i tesne pred záverečnou.
A keď je na pokladni, to je priam koncert sociálneho inžinierstva. Na každú zrelú ženu sa usmeje, prihovorí sa jej a tie baby hneď rozkvitnú ako lekná na jazere. A potom sa stavajú vždy do radu na pokladňu iba k nemu, aj keby ten rad mal desať metrov. Lebo za to státie im to stojí…
A tie letmé dotyky rúk s ním, o ktorá sa tie ženy snažia pri preberaní naskenovaného tovaru do nákupného vozíka, oooh… ako keď sa roztúžené tínedžerky na koncerte načahujú po Justinovi Bieberovi.
Nie a nie sa pohľadom odlepiť od neho, otáčajú sa za ním ešte aj po zaplatení, tlačiac pred sebou plný nákupný košík cik-cak, že ledva trafia von z dverí.
Tie baby sa správajú úplne nekriticky. Každá z nich by si Patrika najradšej naložila do svojho hrkotajúceho nákupného košíka a šup s ním priamo do spálne, aby si ho hneď zapasovala medzi svoje stehná a už ho nikdy nepustila z izby.
Roztúžené odchádzajú od pokladne. Aspoň niekto im kurizuje, aspoň niekto s nimi flirtuje, pripomenúc im, že aj ich telá kedysi stáli za hriech, možno i za dva a teraz, po dvadsiatich piatich rokoch manželstva im už všetko doma zovšednelo a skĺzlo do rutiny a i manžel stratil záujem dobíjať svoju veliteľku kuchynskej námornej linky.
Pripomenúc si toho svojho lenivého gaučového kocúra, čo im ledva odvrkne na pozdrav a iba snorí v ich ťažkej nákupnej taške, aby odtiaľ vylovil plechovku piva či salámu… tak keď sa na ne usmeje takýto slovenský Robert Redford, pokladník od čierneho pohyblivého pásu, na ktorom by najradšej ležali ony samé, nahé, aby ich na pokladni naskenoval celé, celučičké… a vystavil im účet za ich hriešne myšlienky… tak im hormóny vystrelia až do natáčok a dostanú flashbacky na tie časy mladosti, divokosti a sladkej nerozvážnosti, kedy nič neriešili, iba uspokojovanie svojej hriešnej rozkoše.
Supermarket by mu mal platiť extra bonusy, lebo mu priťahuje obrovskú klientelu, udržujúc ju vernú (a vlhkú…).
***
A potom sme o necelé dva týždne neskôr, v piatok chytili tesne za Viedňou takú prázdninovú zápchu na diaľnici, že sme boli radi, keď sme do Bratislavy došli pred deviatou večer a ešte si v tomto Lidli stihli spraviť nákup tesne pred záverečnou. Robert Redford nesklamal, ako jediný bol na kase usmiaty ako lečo ešte aj na konci šichty.
Padla… SBSkár zamkol vchod do predajne a my si cez presklený výklad všímame, ako zamestnanci začínajú upratovať predajňu, pobehujúc sem a tam s paletami do skladu, aby na zajtra ráno bolo všetko nachystané, ako má byť.
***
„Dáma s kaméliami“
Do Trenčína to je ešte hodina a pol cesty a tak si na parkovisku pred supermarketom robíme pauzu na občerstvenie. S chuťou zakusujeme do bohato obloženej bagety a splachujeme ju energetickým nápojom. Po štvrť hodine zaregistrujeme, ako na vysvietené parkovisko prichádza zbrusu nový majestátny červený offroad Toyota Landcruiser, pokojne si brumkajúci svojim veľkoobjemovým motorom. Pomaly sa otočil na parkovisku a zaparkoval priamo vedľa nás oproti vchodu do predajne.
Vystupuje z neho… taká šupa…, vysoká, štyridsaťročná, prekrásna žena s plavou hrivou, v slušivom tyrkysovom kostýme, so sukňou nad kolená, v béžových lodičkách a s neeeskutočne dlhými nohami…
S mobilom v ruke, stojac pred autom vytáča telefónne číslo. O desať sekúnd sa otvoria dvere predajne a z nich vychádza náš predavač s mávajúcim telefónom v ruke. S jemu typickým neodolateľným úsmevom smeruje priamo k tejto dáme, opierajúcej sa zvodne o kapotu svojho červeného teréniaku.
***
– No čo mucinko, zahral si sa na predavača?… šteboce naňho jeho dáma, dávajúc mu dlhý a vášnivý bozk, hrabkajúc mu pritom rukou vo vlasoch, ako v tom reklamnom slogane: „dej mi pusu, dlouhou jako dveře autobusu“.
– Áno Lesanka, dnes to bolo veľmi inšpiratívne. Som plný dojmov… odpovedal jej, keď sa konečne po tom dvojminútovom francúzáku zhlboka nadýchol.
– Budem šoférovať, ty si iste unavenučký, tak nech sme rýchlo doma, už sa na teba veľmi teším… štebotá naňho so zamilovaným pohľadom.
***
„Akcia Na dokonalého muža, od štvrtka v LIDLi“
Zakusol som do plechovky energetického nápoja, namiesto do bagety, tak ma táto scéna zaujala…
No veď som ho aj celú dobu podozrieval, že takýto dokonalý chlap nemôže byť len tak nejakým obyčajným pokladníkom u kasy…
Ale možno ním kedysi aj bol a tá jeho Lesanka mala to šťastie, že si ho pribalila do nákupného košíka, keď bola v Lidli od štvrtka akcia „Na dokonalého muža“ a odviezla si ho k sebe domov a… už ho v záručnej lehote nevrátila…
Lebo takíto muži sú nedostatkovým tovarom. Takíto sa nereklamujú…
.
.
.
.
.
.
Foto: www.google.com/maps
Celá debata | RSS tejto debaty