RescueRanger

Kedysi dávno ma bavilo chodievať po autosalónoch. Ženeva, Paríž, ale i taká Bratislava mi prišla vhod. Len tak, popozerať nové modely, trendy, výbavy, ale bez hlbšieho záujmu. Ako nejaké kinečko. Vracal som sa z nich poobede celý ohučaný, so zmixovanými dojmami a štípajúcimi očami z toxických výparov, vychádzajúcich z plastových interiérov nových áut. Občas som náhodne stretol i nejakých známych, prehodili slovko, dve a poobede som sa z autosalónu odporúčal. Katalógy nezbieram, z toho som už vyrástol. Ale dojmy áno. A o jeden originálny sa s vami podelím…

***

Na ten aprílový Bratislavský autosalón som chodieval takmer vždy, keď som bol na Slovensku. Žiadne prevratné svetové novinky som tu nikdy nezažil, tento autosalón je šitý na mieru stredoeurópskym zákazníkom so svojimi potrebami, rozumej: luxusné a drahé limuzíny a off-roady pre zbohatlíkov, malé dodávky a vany pre živnostníkov a potom mainstream pre bežných ľudí. Žiadne waw, čo by som predtým nevidel inde na veľkých európskych autosalónoch. Ale vždy to poteší, je to tu také pokojné, ospalé, človek má svoj relatívne nerušený priestor všetko navnímať.

Vždy chodím v prvý deň, takzvaný novinársky, prístupný iba pre médiá, celebrity, politikov a vybraných VIP zákazníkov, ktorý sa predsa nebudú tlačiť u exponátov spolu s tisíckami bežných návštevníkmi.

„Princ na bielom mercedese…“

I tie hostesky, ktoré si každý vystavovateľ najíma podľa svojho gusta, sa venujú hosťom inak, než v neskoršie dni, určené pre bežnú verejnosť, kedy sú už chúďatká ohučané z toho frmolu naokolo, zo stoviek vyhovených žiadostí o katalógy a o spoločné selfie s pubertálnymi chlapcami, ktoré tu načerpajú inšpiráciu a fotografický materiál na večerné aktivity vo svojich študentských izbách.

Nenápadne sa opierajú vo vysokých lodičkách o vystavené autá, lebo na mnohohodinové vertikálne aktivity nie sú veľmi zvyknuté. Vedel by som im hovoriť o našej drezúre z hradnej stráže, ale koho by to zaujímalo…

A potom v zákulisí vystavovateľov si sediac na plastových stoličkách, vyzuté s tých šteklíkov, masírujú svoje jemné chodidlá, aby sa o chvíľu opäť postavili pred leštenky ako živé lákadlo a maskot značky, pritiahnuc pozornosť oteckov rodín, ktorí si tu možno nejaké autíčko s autosalónovou zľavou i objednajú.

A pre tieto hostesky je to zároveň reklama na seba samé, lebo možno si ich všimne a osloví nejaký známy fotograf, producent, alebo nedajbože bohatý nezadaný podnikateľ, ich vysnívaný princ na bielom mercedese…

Ale paradoxne pri stánkoch luxusných a drahých automobilov vždy stáli také samice, ktoré už na prvý pohľad mali skúseností na rozdávanie, vytunované partie, kerky na členkoch a svojich DPHáčkových princov si už zjavne našli. Tie o selfíčka so slintajúcimi pubertiakmi nestoja, štýlové katalógy svojich modelov, vytlačené na kriedovom papieri (nemyslím vlastné šteklivé fotobooky, ale tie automobilové katalógy…) bežným návštevníkom ani neponúkali a bavia sa iba s týpkami v stoeurových košeliach a hodinkách v cene auta. Taká exkluzívna modelkovská sorta, pre ktoré sú víkendové žúrky na jachtách a v spálňach luxusných dubajských apartmánov štandardnou súčasťou života.

„Zvedavý živnostník so zvinovacím metrom“

A potom boli bežné hostesky, zväčša študentky, dievčatá začínajúce svoju kariéru v bežných hostessingových agentúrach. Také mladé, nežné srnky lákajúce bežnú klientelu na mainstreamové modely.

Vidieť nesmelú slečnu v kostýmčeku a šteklíkoch postávať s katalógom v ruke pri otvorenej dodávke, do ktorej nakukuje zvedavý živnostník so zvinovacím metrom, aby zistil, či sa mu do nej vojde europaleta, to je teda pohľad… slečna je už radšej mysľou niekde večer pri svojom mladom frajerovi, ktorý pre ňu večer po šichte príde na dvadsaťročnej ojazdenej audine…

„Lucia“

Každý, každučičký rok som tu pri jednom a tom istom konkrétnom stánku jednej konkrétnej automobilky stretával jednu krásnu, mladú hostesku. Bola šikovná, pohotová, vystavovateľ si ju obľúbil, vedela si vyjednať dlhodobú spoluprácu a každý rok sa mi aktivoval Pavlovov reflex, keď som vchádzal autobránou na parkovisko do Incheby.

Aj v tento prvý, novinársky deň v roku 2019 som ju tu stretol. Náš klient mal dohodnuté privátne rokovanie s viedenským importérom svojho vyhliadnutého Bentley a potom ešte s ministrom hospodárstva. Prebral ho na starosť kolega (musíme sa vždy po určitom čase povinne prestriedať, aby sme boli neustále bdelí), takže ja som mal hodinu voľno.

Lucia je krehké, útle, zraniteľné dievča, blonďavá dlhovlasá študentka, pre ktorú je hostessing vítaným prilepšením si k vreckovému od rodičov. Také lepšia brigáda, oveľa prestížnejšia než dokladať tovar niekde v supermarkete, ako to robia jej spolužiačky (tie poctivé, lebo má i veľa takých, ktoré si privyrábajú horizontálnymi aktivitami na privátoch). Ale Lucia je poctivá. Krátky čas dokonca chodila s jedným známym seriálovým hercom, ale jeho divoké žúrky a excesy s kolegyňami po nakrúcaní ju presvedčili, že to nie je ten správny chlap na spoločný život.

Dali sme si kávu v zákulisí ich firemného stánku, zdôverila sa mi so svojimi starosťami i radosťami a ja som sa pritom nevedel na ňu vynadívať. Vídame sa iba raz za rok, ale ona sa vôbec nemení. I tie selfíčka, čo si vždy spravíme na pamiatku, sú stále rovnaké.

Po hodine sa mi ozval do vysielačky kolega, že náš klient odchádza. Lúčim sa s Luciou, objali sme sa (voňala po levanduľovom šampóne, na to nezabudnem) a sľúbili si, že sa stretneme zasa na budúci rok… ale to sa už neudialo, lebo pandémia všetko uťala.

***

Pustil som Luciu z mysle, ostala mi v pamäti iba ako taká milá efemérna spomienka.

Ale to som netušil, že ju náhodou stretnem na druhom konci sveta za veľmi podivuhodných okolností…

Minulú jeseň som s floridskými spriateľmi absolvoval týždennú okružnú plavbu po Karibiku na zaoceánskej lodi Bliss spoločnosti Norvegian Cruise. Z Miami sme sa pomedzi Antilské ostrovy plavili do Mexika a odtiaľ dole do Panamy, kde sme sa preplavili Panamským prieplavom a dva dni strávili v hlavnom meste Panama City.

Ďalej sme nepokračovali, my sa vraciame lietadlom o pár dní nazad do Miami, ale väčšina cestujúcich sa plavila ďalej, až na Havajské ostrovy. Veď kam sa ponáhľať… Lenže tráviť dva týždne na lodi plnej prevažne ukecaných amerických dôchodcov sa nám v žiadnom prípade nechcelo. I tak to začínala byť po štyroch dňoch nuda, nebyť celodenných výstupov na pevninu v dominikánskom Santo Domingu (zatancoval som si tu skvelé merengue), na Jamaike (viacero turistov sa vracalo na loď v dosť povznesenej nálade…) a v mexickom Cancúne, asi by nám z toho švihlo. Takže tá Panama bola také medzná hranica toho, čo v tomto ospalom plávajúcom hoteli dokážeme zniesť.

„Pán s čírom na hlave“

Dva dni v Panama City, plnej mrakodrapov obopínajúcich mestskú pláž, boli preto pre nás vítaným spestrením a zavŕšením našej pokojnej plavby Karibikom.

Hneď prvý večer sme na odporúčanie hotelového recepčného zašli do moderného polyfunkčného centra Pacific Centre na zážitkový gurmánsky večer. To sú tie kulinárske show, poriadané kuchármi a someliérmi, s cieľom zabaviť divákov a vytiahnuť z nich nejaké love nad rámec bežného menu. Ale zábava to bola skvelá, musím uznať, že tento koncept má svoje čaro. Nenudili sme sa, našťastie to nebola žiadna turistická pasca, ale normálna slušná show. I to jedlo bolo skvelé, načančané, pochopil som, aké divy dokáže spraviť food dizajn okorenený trochou zábavy.

Keď sa show skončila, šli sme sa ešte prejsť po shopping centre a chceli si zájsť do roof top kaviarne, z ktorej je úchvatný pohľad na nočné mesto. Tak sme si už docela unavení, tešiac sa na kávu, privolali výťah, aby sme sa vyviezli do severnej veže.

Dvere výťahu sa otvorili, vnútri stoja dvaja svalnatí chlapi v tmavých oblekoch, za ktorými stál taký štíhly freestylový usmievavý štyridsiatnik s nastajlovaným čírom na hlave a s ním tam stála… Lucia.

***

Šok, poviem vám, nič iného než šok, nezmohol som sa na slovo, keď som ju zbadal…

Ona si ma v prvej chvíli nevšimla, ukazovala tomu pánovi s čírom nejaké dokumenty, ale po desiatich sekundách sa naše oči stretli. Strnula. Onemela…

Ten pán si to všimol a otočil sa ku mne.

– Veď to je… pomyslel som si, pochopiac v sekunde hrozivú pravdu.

– Hello, nice to see you… snažím sa infantilne zamaskovať svoju hroziacu dekonšpiráciu. Moji kamaráti nechápu, čo to stváram…

– Jeden náš klient… odpovedá Lucia po slovensky pánovi s čírom, ktorý po týchto slovách bez záujmu odvrátil odomňa zrak a pokračoval v listovaní papierov.

***

Výťah zastavuje dve poschodia pod kaviarňou, v biznis zóne s kanceláriami. Suita dvoch bodyguardov, pána s čírom spolu s Luciou z neho vystupujú, nechajúc nás bez povšimnutia a bez pozdravu (aké slovenské…) pokračovať v jazde na horné poschodie. Lucia sa na mňa ani nepozrela, ale v jej strnulom výraze som zbadal napätie.

Cink, dvere výťahu sa za nimi zavreli a my sme sa vyviezli hore. Moji kamaráti si nič podozrivé nevšimli, Luciu predtým nepoznali, ani toho na Slovensku mediálne prefláknutého pána, takže sa ma na nič nevypytovali. Ale ja som bol celý večer ako na ihlách.

Po návrate na hotel som o polnoci lovil v telefóne Luciino slovenské číslo. Skúšam ju prezvoniť. Dlho nič, potom vidím na displeji symbol presmerovania hovorov, zjavuje sa mi panamské číslo. Zdvihla to…

„Život na vysokej nohe“

Stretli sme sa hneď nasledujúce ráno v jej kancelárii. Pracuje pre jednu panamskú advokátsku kanceláriu, zaoberajúcu sa zakladaním a správou schránkových offshorových firiem, sídliacich v daňových rajoch. A ona má na starosti komunikáciu so slovenskými a českými klientami. A je ich neúrekom, samé známe mená…

Panama je daňový raj, keby ste náhodou nevedeli… A preto treba vedieť z tendrov poctivo zarobené peniažky dobre preprať a ukryť niekam, kde slovenská či európska finančná správa nemá dosah…

Ale Lucia je iba administrátorka, formálna konateľka tých offshorových firiem, so samotným biznisom ich skutočných vlastníkov nemá nič spoločné. Občas niečo podpíše, zašle v mene vlastníkov na príslušné úrady a vyúčtuje každému z nich nejakých 15 000 USD ročne za svoje služby. Dobre sa jej tu vodí. Zarobí si, má tu prenajatý priestranný trojizbový apartmán na pobrežnej promenáde, cestuje po Karibiku (rozumej po daňových rajoch, ktorých je tu dosť) zakladať dcérske spoločnosti panamských firiem a sem tam jej do cesty a úsmevu vstúpi nejaký fešácky princ na bielom mercedese, ktorý jej v spálni občas pripomenie, že Panamský prieplav je anatomicky tak akurátne úzky, zahnutý, veľmi dlhý a úplne mokrý…

Kde sú tie časy, čo v tesných lodičkách otrocky postávala pri Seatoch na bratislavskom autosalóne za pár desiatok euro denne. Teraz si žije svoj vysnený život na vysokej nohe. A na rozdiel od vtedajších exkluzívnych VIP hostesiek, povýšenecky postávajúcich pri najdrahších limuzínach, vytŕčajúc svoje umelé vnady na VIP klientov v Exclusive zóne, tak tie, pokiaľ sa nestihli dobre a draho vydať (alebo aj následne ešte drahšie rozviesť), kým ešte pôsobili sviežim dojmom, teraz v lepšom prípade robia asistentky nejakému upotenému marketingovému manažérovi, s ktorého vrchným šéfom kedysi skúšali zadné sedadlá jeho nového Bentley. Ale taký je život.

Lebo každý koniec je nový Počiatok…

***

Bola to náhoda, že som Luciu po tých rokoch opäť stretol, ešte k tomu za takýchto bláznivých okolností, ale som rád, že sa jej darí, že neskončila ako zabudnutá VIPka z autosalónu.

Moji kamaráti mali dnes večer smolu, žiadna akcia s nimi dnes večer nebude. Radšej nech sa zbalia na skorý ranný odlet naspäť do Miami. Ja som šiel za Luciou. Býva dve zastávky metrom od nášho hotela.

Večer sme si nepripomenuli hodinu anatómie. Iba sme v pohodlných kreslách na balkóne jej apartmánu pri pohári čilského Pinot Noir, s impozantným výhľadom na nočný záliv spomínali na časy našich každoročných stretnutí na bratislavskom autosalóne.

Možno sa zasa náhodou niekedy, niekde vo svete stretneme, ale iste to nebude postávajúc pri leštenkách na autosalóne. Aj keď… človek tam stretne veľa zaujímavého… ako ja kedysi Luciu.

.

.

.

.

.

foto: ja, google.com/maps