RescueRanger

Posledné dva júlové týždne roku 2017 som trávil opäť v Paríži, potreboval som si tu dovybavovať nejaké doklady z ďalekej minulosti pre zápočty rokov, ale inak som celý týždeň nemal čo na práci. Horúci júl lákal k výletom, tancu, návštevám múzeí. Dvakrát som si zašiel na salsa party, sám, lebo so Jacqueline som sa vtedy ešte nepoznal, ešte som sa totiž nestihol zamotať do protestov Žltých viest, ktoré sa spustili až o rok neskôr.

V tú nedeľu mi zavolala moja známa z budapeštianskeho letu, letuška Pauline, že v pondelok jej končí týždenný turnus a prilieta na päť dní domov, do Paríža. A že či mám čas na stretko, niekam si vyraziť, keď už som tiež tu.

Do soboty ďaleko…

Nevideli sme sa vyše pol roka, od nezabudnuteľnej divokej rímskej vernisáže v Palazzo Poli, o ktorej písali i talianske médiá. Stretli sme sa v pondelok, v deň jej príletu do Paríža, v podvečer v kaviarni na Rue Rivoli. Dostala lístky na sobotňajší koncert U2 na štadióne Stade de France, tak mi osobne chcela ponúknuť, či by som tam nechcel ísť s ňou. Akože na revanš za tú vernisáž a následnú afterparty v Ríme. Len my dvaja, bez jej dvoch kolegýň, s ktorými som sa tiež zoznámil na tej našej rímskej akcii.

Dohodnuté. Bol som potešený touto ponukou.  Kto by odmietol ísť na koncert U2… Ale do soboty bolo ešte ďaleko. Pauline celých tých šesť voľných dní chcela stráviť s priateľmi, svojimi deťmi a rodičmi a niečo si povybavovať, lebo nasledujúci pondelok ju opäť čaká vyčerpávajúci týždenný turnus. A počasie prialo oddychu.

V utorok ráno sa mi prekvapivo znovu ozvala, či by som k nim neprišiel na večeru. Potešilo ma to, priznávam.

***

Človek by tu vydržal žiť celý život

Pauline býva so svojimi dvomi školopovinnými deťmi, dcérou a synom v mestečku Rueil-Malmaison, na západnom predmestí Paríža, v staršej predmestskej vilovej štvrti na Rue Diderot, asi sedem kilometrov od centra Paríža, v obkolesení ďalších pokojných štvrtí. Je tu absolútny kľud, staršie obyvateľstvo, staršie domy, tu nie sú žiadne výstavné buržoázne vily, ale na druhej strane ani žiadne no-go zóny, ani násilné nepokoje prisťahovalcov, človek by tu vydržal žiť celý život. Pauline tu žije u svojich rodičov, ktorým patrí tento starší dom s predzáhradkou.

Pripadal som si ako na pytačkách

O šiestej večer som teda vystúpil z taxíka pred ich domom. Deti už boli zo základnej školy doma, robili si za dozoru starých rodičov školské úlohy. Idylka ako z reklamy.

Privítali ma slušne, dal som pani matke kvety, otcovi fľašu whisky, až som si pripadal ako nádejný ženích na pytačkách. Pritom som bol iba taký Paulinin kamarát. Sadli sme si do jedálne, pani matka doniesla poháre a naliala suché červené Bordeaux a kým sa dopečie mäso v rúre, tak sme debatovali. Sedeli oproti mne, hovorili sme o všetkom a pritom o ničom, o práci, politike, počasí… Rodičia však boli voči mne veľmi rezervovaní. Cítil som, že je to taký formálny rozhovor. Chápal som ich, bol som len ďalšia pánska návšteva v ich dome. Taký … jeden blbec na večeru. Ako v tej megaúspešnej francúzskej komédii.

Otec Paulininých detí s nimi všetkými prerušil akékoľvek kontakty po narodení mladšieho syna. Neviem, ale iste na to, čo sa stalo, vplýval aj jej životný štýl, dlhé pracovné cesty mimo domov, to časté odlúčenie, žiarlivosť, do istej miery som to chápal, keď má niekto za manželku tak krásnu letušku. Ale bolo to aj o integrite jeho vlastnej osobnosti, dôvere a sebadôvere, vzájomnej podpore, tolerancii, rešpekte, úcte a to on zjavne v sebe nemal. Ale musel predsa vedieť, koho si berie…

A tak sa Pauline presťahovala k rodičom, čerstvým dôchodcom, ktorí jej pomáhajú s výchovou a starostlivosťou o jej dve deti, lebo inak by to nezvládala, pokiaľ si chce zachovať svoju atraktívnu prácu a nechce byť preradená na letisko medzi pozemný personál, tvorený staršími, už menej atraktívnymi stewardkami, ktoré majú už svoje najlepšie roky za sebou. Ale i to raz príde a aj Pauline si je toho vedomá, snažiac sa preto udržať si svoju pozíciu čo najdlhšie. I za cenu rozpadnutého rodinného života, riešiac si svoju citovú frustráciu občasnými vzplanutiami s kolegami.

Ale o deti sa príkladne stará, miluje ich, vždy sa po turnuse ponáhľa k nim domov.

***

Jej rodičia na mňa pozerali ako na ďalší z jej citových úletov, preto sa voči mne nesprávali nejak ústretovo, iba si svedomito plnili rolu hostiteľov. Zjavne už boli na podobné návštevy zvyknutí…

Vidím na ich očiach, že oni životným štýlom svojej dcéry tiež trpia, ale čo zmôžu? Je dospelá. Cítil som sa trápne aj za nich. Takto si asi nepredstavovali dôchodok.

***

Pani matka sa vytratila do kuchyne skontrolovať, ako sa v rúre darí kohútovi vo svojej vínnej omáčke. V izbe visela zarámovaná čiernobiela fotografia starého pána z vojenčiny, ako stojí uprostred skupinky vojakov v nejakej exotickej destinácii, podľa reliéfu terénu som to odhadol na kopce nad libanonským Bejrútom. Nadhodil som tému, starý pán sa chytil, konečne má niekoho, koho to zaujíma. Lebo nikoho z predchádzajúcich Paulininých pánskych návštev to nezaujímalo.

Nemajú vzor…

Tak sme debatovali o tom jeho Libanone za čias Bašíra Džamáíla. I o mojom Libanone o nejakých dvadsať rokov neskôr, za čias Rafíka Harírího. Obaja skončili rovnako. Ako tie naše misie. Starý pán teda pochopil, kto som, ani som mu nemusel ukazovať svoju kerku so siedmimi plameňmi, ktorá nás všetkých mentálne spája.

Štrngli sme si pohárom whisky. Ľady sa pohli… Tak sa rozhovoril o trápení s dcérou, výchovou vnukov, ktorým sa snažia nahradiť citovú depriváciu zo stálej neprítomnosti otca a opakovane neprítomnej matky. Ale je to iba také plátanie. Na správaní svojich vnukov to však vidno. Deti sú nepokojné, rozpustilé, vzdorovité, citovo deprimované. Nemajú vzor…

***

Zrazu sme začuli krátke, hlasné puknutie a v celom dome vypadol prúd. Tma. Pani matka zjavne zapla ďalší elektrický spotrebič, ktorý spoľahlivo vyrazil poistky, keďže už na prvý pohľad elektrika v dome potrebovala kompletnú výmenu. Štipľavý smrad, niečo dymí… poistková skriňa? Nie, kabeláž elektrickej rúry. Panika v dome …. Za svetiel mobilov odpájame rúru od siete a vyťahujeme ju spod kuchynskej dosky. Posielam starého pána do garáže, či tam nemá hasiaci prístroj. Má ho, po pár minútach prehrabávania a nadávania ho doniesol, hasím ním káble.

***

Nahadzujem poistky. Nič. Tma. V kuchyni smrad a spúšť od bieleho hasiaceho prášku. Nedopečený kohút musí na svoje entré počkať. Pripomenulo mi to môj prebukovaný let do Budapešti,  na ktorom som sa zoznámil s Pauline.

Z domácej večere nebolo nič, dobrú pol hodinu sme všetci vetrali a za svetla mobilov vytierali kuchyňu od hasiaceho prášku. Večeru sme si nechali doniesť zo sushi reštaurácie Shogun na neďalekej Rue de la Libération.

Večer plný prekvapení… a neustáleho otravného ospravedlňovania sa od Paulininých rodičov. Liezlo mi to kvalitne na nervy, lebo mňa cvičili na záchranné misie, mojim poslaním vždy bolo zachraňovať, ja som nepotreboval počuť nejaké excuse moi.

Romantika pri sviečkach

Čakanie na ryžu (pardón, sushi…) sme si spestrili stolnými hrami. Decká sú radi, že si nemusia robiť úlohy. Nedopečený kohút chladne na okennej parapete, dnes definitívne skončí v chladničke.

Všetci šiesti, rodičia, Pauline s deťmi a ja sedíme za jedálenským stolom pri dvoch veľkých sviečkach a hráme scrabble (to je to domino s písmenkami). Svetlá sviečok sa nám všetkým odrážajú v tvárach ako na Rembrandtových obrazoch. Priam rodinná idylka. Romantika pri sviečkach.

Riadim celý herný plán. Mám nevýhodu svojej zabudnutej francúzskej slovnej zásoby, ale vyvažujem to stratégiou. Sme rozdelení na dva tímy, rodičia proti deťom. Hráme na tímové body. Decká ma poslúchajú na slovo, nahrávajú mi jednoduchými výrazmi, z ktorých zostavujeme slová. Ako správny team leader privádzam svojou obozretnou taktikou svoj tím k víťazstvu.

***

Pohoda s náznakom rodinného šťastia

Po hodine kuriér doviezol sushi. Sacharidy na večeru, no… ale dobre. Vždy je to lepšie než nejaká mastná pizza. Odkladáme zo stola hru a všetci spoločne večeriame. V kuchyni panuje všeobecná pohoda, po dlhom čase i s náznakom rodinného šťastia. Sám cítim, že všetci moju návštevu vnímajú ako niečo pozitívne, nie ako narušiteľa ich súkromia a krehkého prímeria medzi jednotlivými členmi, ale ako chýbajúci, stmeľujúci prvok.

Po večeri pokračujeme v hraní, decká ani nenapadlo odísť do izby a hrať sa s mobilom. Cítia sa súčasťou môjho tímu, dôležití, potrební, spolupracujú, plnia svoje dôležité tímové úlohy.

***

O desiatej v noci Pauline ukladá deti spať. Protestujú, ale… zajtra ráno idú do školy, tak musia. My s jej rodičmi ešte debatujeme, čo spravíme s tou elektrikou. Ponúkol som sa, že sa zajtra pri dennom svetle na to pozriem.

Paulininy rodičia ma prosia, aby som u nich ostal na noc. Cítim sa ako študent u kamarátkiných rodičov, no…taký dávny nezvyk…

***

Ležiac v Paulininej manželskej posteli pozerám na strieborný mesiac za oknom. Ani vo sne by ma nenapadlo, že dnes namiesto uniformnej hotelovej izby v centre Paríža budem spať v pokojnej vilovej štvrti kdesi na periférii, v posteli, v ktorej predo mnou s Pauline ležali jej krátkodobé známosti, zväčša kolegovia z aeroliniek.

Pauline si ľahne ku mne v bielom saténovom pyžamku. Objíma ma, hladí ma svojou nežnou rukou, bozkáva ma po tele. Zdvihnem jej hlavu z mojej hrude, otočím ju na chrbát, ľahnem si na ňu, chytím jej zápästia a šepkám jej:

– ten Rím s tebou a tvojimi kamarátkami bol len úlet, tak to už nechcem. Teba to neuráža, robiť zo seba hračku? Na takéto veci si zvyknutá? Nechať sa iba použiť?

Pauline sa rozplače, kŕčovito ma pritom objíma. Pochopila, že existuje niekto, kto k nej cíti niečo viac, než len túžbu po jej štíhlom tele.

Zaspávame takto, v objatí. Neustále pritom cítim je mandľový krém a pomalý dych na svojom krku. Je horúca…

***

Na druhý deň sme s jej otcom našli príčinu skratu. Zapojiť do jednej chabej predlžovačky za kuchynskou linkou šesť spotrebičov, to skôr či neskôr nemohlo dopadnúť inak, než problémom.

Doobeda sme vytelefonovali dvoch Poliakov, čo poobede prídu vymeniť rozvodnú vetvu elektriky, poistky a vypínače a medzitým sme zašli so starým pánom do hobby marketu, lebo ja som sa na tú ich zanedbanú záhradu za domom nemohol vôbec pozerať. Kúpili sme krovinorez, drvič konárov, desať balíkov mulču, tkanú textíliu a toto všetko sme narvali do auta (ešteže majú Berlingo) a kým o piatej odišli elektrikári, hrajkal som sa v ich záhrade.

Zo zanedbanej džungle za domom som im za pol dňa spravil výstavnú japonskú záhradu.

Mojim poslaním je zachraňovať…

Deti prišli zo školy domov a neverili vlastným očiam, konečne sa mali kde bezpečne hrať. Zahrali sme si futbal a kým z mesta prišla Pauline, ešte som ich naučil dve základné techniky boja proti nožu, to sa im zíde, aj dievčaťu. Čo keď ich na školskom ihrisku napadne nejaký sfanatizovaný arabáš…

A pani matke som poradil, nech pod okná zasadí levanduľu a rozmarín, nebude mať hmyz v dome. A so starým pánom sme ešte vypratali garáž, našiel pri tom svoje dávno stratené poklady.

Boli zo mňa paf. No ale veď… mojim poslaním je zachraňovať…

Pre dokonalú, čarovnú atmosféru kompletnej rodiny

Keď sa Pauline vrátila o piatej domov, neverila vlastným očiam. Džungľa za domom nikde, v dome sa svietilo, kohút sa dopekal, decká poslúchali na povel. Dokonca sa v tom predháňali. Mali konečne vzor, ktorý im dlho chýbal. Neprítomného otca.

A po večeri sme si všetci opäť spravili pri sviečkach dejchánek so scrabble. Pre dokonalú, čarovnú atmosféru kompletnej rodiny. Oranžovožlté svetlá sviečok sa opäť odrážali na našich tvárach, na stenách obývačky sa v tieni mihotajúcich sviečok premietali Rembrandtove obrazy dávneho rodinného života.

***

Ostal som na Paulinine želanie u nich aj túto druhú, i tretiu, i štvrtú, i poslednú, piatu noc.

A s Pauline to po zhasnutí už bolo iné, nie ako tie divočiny v Ríme na hoteli. Bolo to také… manželské… s citom, s nehou, možno i s niečím viac… Cítil som jej oddanosť, absolútnu dôveru, túžbu, aby to takto ostalo navždy…

***

Bono Vox nám v sobotu večer na koncerte na Stade de France spieval z duše. Stáli sme pod pódiom, asi dvadsať metrov od neho, vo svetle rámp, v objatí, kolísali sme sa spolu s ním, v harmónii s celým normálnym svetom naokolo. Nepotrebovali sme nič viac, len cítiť v objatí jeden druhého. A takto som si ju zapamätal navždy…

***

Občas si s Pauline napíšeme. Aj o tom, ako raz do týždňa, tam v útulnom dome na periférii veľkého Paríža, celá rodina spolu hrá pri dvoch sviečkach scrabble…

Pre dokonalú, čarovnú atmosféru kompletnej rodiny.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps