RescueRanger

O rok po mojom budapeštianskom zážitku som v novembri 2016 letel z Viedne na predĺžený víkend do Ríma. Na najväčší európsky Latino Festival v tomto roku, slávny Rímsky Salsa Festival, kde som bol hlavným dídžejom prvého sobotňajšieho súťažného večera. Vtedy ma to ešte bavilo, robiť hudobnú choreografiu, aranžovať výber hudby na spoločné exhibičné kolá. Nie je to však žiadna hračka, lebo existuje salsa kubánska, kolumbijská, rueda de casino, newyorská, miamská, los angeleská, portorická, odlišujú sa jemnými nuansami a vy musíte zvoliť správny súťažný mix, aby ste nikoho nezvýhodnili a zároveň, aby to bolo esteticky atraktívne pre divákov a tancovateľné pre súťažné páry.

Ale pre mňa to bol hlavne taký chill-out na vyvetranie sa, nasatie atmosféry Ríma. V novembri už niet veľmi kde turistikovať, tak som prijal túto ponuku, vediac, že okrem vybukovanej soboty na salsovom festivale mám voľný piatok a nedeľu, takže na prechádzky po Ríme v príjemnom jesennom stredomorskom počasí som sa veľmi tešil.

***

Na linke Air France zo Schwechatu do Ríma som náhodou opäť stretol moju známu z parížskeho letu spred roka. Krásna Pauline, letuška Air France,  lietala celý rok na linke Paríž-Budapešť. V auguste ju však i s celou posádkou preradili na linku Viedeň-Rím. Neobsluhovala tentokrát v business triede, ale v economy, kde som sedel i ja. V poslednom rade, kde je najbližšie nielen na toalety, ale i k letuškám pre extra porcie jedla i nápojov (no jedla…. sušienok, orieškov a keksov). Lebo všetko, čo sa počas letu nespotrebuje, sa musí po prílete z hygienických dôvodov vyhodiť a cateringová služba naloží na ďalší let nové porcie.  Takže letušky veľmi rady rozdajú nevydané porcie a nápoje. Preto rád sedím v poslednej rade. Aby som to k nim nemal ďaleko. Nie žeby som bol obsedantný žrút sušienok, ale dať si pohár vína za plentou s letuškami a pokecať s nimi o práci, takú možnosť využijem vždy, ony sa veľmi rady podelia o zážitky, lebo každý let je pre ne väčšinou iba monotónnou rutinou precvičovania bezpečnostných pokynov, natláčania nadrozmerných batožín nerozmýšľajúcich pasažierov do hociakých vhodných skuliniek, roznášania jedál, či kontroly zapnutých pásov pri štarte a pristátí. Chvíľkové rozptýlenie v podobe small talku so zaujímavým cestujúcim im príde vhod.

***

Pauline si ma pamätala. Tá moja vtedajšia uniforma, letmé dotyky… Tentoraz som však uniformu nemal, napriek tomu som v jej pamäťových bunkách ostal zafixovaný ako námorný dôstojník.

Tak sme sa len tak nezáväzne rozprávali. Po prílete do Ríma sa pôjdu i s celou posádkou ubytovať do svojho tradičného hotela Radisson Blu neďaleko parku Borghese a potom sa plánujú odviazať v meste. Spiatočný let majú naplánovaný na sobotu poobede.

Dohodli sme sa, že si s Pauline a jej dvomi kolegyňami zájdeme na večeru do centra a ja som im zatiaľ vytelefonoval vstup na vernisáž pre pozvaných hostí do Národného inštitútu grafického dizajnu v Palazzo Poli, na ktorej tiež robím hudobné aranžmán, pretože Maria, riaditeľka tohto múzea ako bývalá profesionálna latino tanečnica je členkou poroty Rímskeho Salsa Festivalu. Takže po kamarátskej línii sme sa dohodli na tejto malej hudobno-dramatickej výpomoci.

Súčasťou  vernisáže má byť totiž malé prekvapenie, adrenalínová performance, ktorú som si vopred dohodol s riaditeľkou múzea a autorkou diel. Ale o tom potom….

***

Bol piatok podvečer, príjemne teplo a tak sedím s tromi letuškami na večeri na námestí Piazza Venezia, pri Monumente Vittoria Emanuela. Máme hodinu čas, ja si úchytkom esemeskujem s riaditeľkou múzea Mariou. Dievčatá si nechali na sebe svoje tmavomodré uniformy, lebo na vernisáž do tejto prestížnej talianskej kultúrnej inštitúcie sa nehodí prísť v rifliach a teniskách. I ja som bol v obleku, síce s červenou košeľou, ale vcelku som, obklopený tromi krásnymi ženami pôsobil ako Leonardo DiCaprio vo filme Chyť ma, ak to dokážeš. Keby ste videli tie závistlivé pohľady miestnych mačov a turistov… a tie žiarlivé pohľady ich manželiek a priateliek…

***

Zdvíhame sa a peši prechádzame podvečerným mestom pár sto metrov k múzeu. Náročky vediem dámy trochu okľukou, aby som vopred neprezradil to prekvapenie.

Prichádzame k budove Národného inštitútu grafického dizajnu, v ktorom sídli múzeum. Pri vchode je natiahnutý červený koberec, horiace sviečky, nad vchodom visí nadrozmerná skulptúra od známej talianskej autorky súčasného umenia, mladej avantgardnej umelkyne a filmárky Rä di Martino. V múzeu je už veľa hostí, takí … nóbl ľudia, rímska intelektuálna smotánka, žiadni snobi, pripadám si ako v artovom filme Terasa od Ettore Scolu, chýba už iba Mastroianni a Trintignant a dojem by bol dokonalý.

Zvítam sa s pani riaditeľkou Mariou, predstavím jej svoje spoločníčky, ktoré ponechávam so šampanským v ruke na chvíľu svojmu osudu a ja sa stratím s Mariou vo vedľajšej miestnosti, kde sa zvítam s autorkou, ktorá je už vyrozumená s tým, aké entré jej s pani riaditeľkou pripravujeme. Skúšam hudobnú aparatúru, beriem si diaľkový ovládač a …

***

Malý taliansky Basquiat

Vstupujeme do hlavnej, výstavnej sály múzea, kde po stenách visia nasvietené 3D grafiky mladej autorky. Moderné akty, koláže, street art. Toto neobľubujem, ale niekomu sa to iste páči… A hlavne, jej diela už majú svoju zberateľskú hodnotu, Rä di Martino je už známou konceptuálnou umelkyňou. Niečo ako taký malý, taliansky Basquiat.

V strede miestnosti tróni bielou plachtou zahalený, tri metre vysoký … asi obraz, čo iné…

Okolo stojí zo tridsať hostí, medzi ktorými nachádzam moje tri spoločníčky, ako debatujú so starším pánom s bielym, ležérne prehodeným šálom, povedal by som, že vyzeral ako Mastroianni, keby žil.

***

bla bla bla…

Stojím medzi riaditeľkou Mariou a Rä, s pohármi šampanského. Maria, ktorá je zároveň kurátorkou tejto výstavy, prednáša úvodný prejav. Vyzdvihuje autorkinu tvorbu, osobné priateľstvo, prierez jej umeleckým vývojom, také bla bla bla…

Ubehli dve minúty. Nahlas si pred všetkými zívnem, zakloniac sa pritom dozadu. Všetci hostia strnú, i Rä s Mariou, neveriacky na mňa pozerajúc.  Maria po pár sekundách pokračuje v prejave. Situácia sa ukľudnila. Prešla ďalšia minúta, vyberám z vrecka štós žuvačiek a šuštiac si jednu odbaľujem.

Šum v miestnosti, nenávistné pohľady obecenstva, Maria s Rä sú na omdletie.

– Cosa è, bellezza? … pýtam sa a ponúkam žuvačkami dámy. Čo je, krásavica…

ňu ňu ňu…

Rä pristupuje ku mne a dáva mi facku. Ale takú… že som spravil otočku a vletel som do náručia svojich letušiek. Tie sa okolo mňa rozostúpili, nechcú so mnou mať nič spoločné. Hanbia sa za mňa. A to som ešte pred chvíľou bol za gentlemana, čo ich zobral taxíkom, pozval do reštaurácie a možno očakávali po vernisáži na hoteli aj nejaké to … ňu ňu ňu. A to bolo šmahom ruky preč.

Nooo!

Vstávam, vo vrecku nahmatám a stláčam ovládač od hudobnej aparatúry. Z reproduktorov visiacich po stranách sály sa rozozvučala kubánska salsa. Pristúpim k Marii a chytám ju za sako, snažiac sa s ňou zatancovať salsu, aby som odľahčil situáciu. Mykám s ňou, ale ona stojí prikovaná na mieste ako zápasník sumo. Šampanské jej špliecha z pohára na zem.

– Nooo!… zakričí a plesne mi facku na druhé líce. Spravím kotúľ vzad, takmer som pritom zvalil zahalený veľkorozmerný obraz v strede sály. Periférne vnímam blesky fotoaparátov. No to bude hanba v novinách…

***

Postavím sa, teatrálne vypnem ovládačom hudbu. Stojím tam ofackovaný, ako kovboj vyhodený zo saloonu.

V sále je absolútne ticho, žeby bolo počuť i prdnúť čivavu. Všetci čakajú, čo spravím.

Otočím sa k zahalenému obrazu, zabúcham si do pŕs ako Tarzan a zúrivo z neho na cáry trhám plachtu, až sa celý obraz zakolíše … a predo mnou sa zjaví … zadok.

Holé ženské pozadie na čiernom plátne, s dlaňami položenými na svojich krásnych polovičkách. Padnem na zem, chytiac sa za srdce ako pri infarkte. Stále vidím pred sebou ten zadok. Toto má byť to posledné, čo v živote uvidím? Nie zlé….

***

Maria a Rä pristupujú ku mne, prekračujú ma s pohľadom Terminátora a vylievajú mi na tvár zvyšok šampanského.

***

Ležím tam pred celým zhrozeným obecenstvom, Maria a Rä stoja nado mnou. Takto si vernisáž iste nepredstavovali. Alebo…

***

Pomaly vstávam. Všetci traja sa usmievame, klaniame sa divákom na pozadí nadrozmerného obrazu so ženským zadkom. Všetci sú v šoku.

Toto bola show, performance, ktoré si vymyslela Rä a ja som s tým súhlasil. Stojím tam medzi nimi, ofackovaný, dokrčený, obliaty šampanským, ale vysmiaty ako lečo.

Aplauz sa kakofonicky mieša s výkrikmi prítomných, toto trvá niekoľko minút.

Moje tri letušky sú stále v šoku, ale už pochopili, aký som exot a že ma tak musia brať. Aspoň dnes večer.

***

Prekvapenie pre letušky

No čo… Užil som si to. Ale toto nie je koniec príbehu. Ešte som si predsa pripravil svoje prekvapenie pre letušky.

V sále už hrá iná hudba, Renato Zero so svojou romantickou skladbou Migliori Anni Della Nostra Vita z filmu il Divo. Berieme si nové poháre so šampanským a za podmanivých tónov tejto skladby svoje tri dámy sprevádzam k otvorenému oknu.

Dole pod nami sa rozprestiera prekrásne vysvietená Fontána Di Trevi…

Áno, noblesná budova múzea tvorí priečelie tejto slávnej fontány. Moje tri letušky sú prekvapené, priam unesené, nezmôžu sa ani na slovo…

***

To zajtra ale budú titulky v novinách…

Po hodine sa lúčime s hostiteľkami, spiklenecky si hovoríme, že to zajtra ale budú titulky v novinách… a odchádzam so svojimi krásnymi spoločníčkami. Cupitajú k fontáne Di Trevi, pozerajúc do vysvietených okien múzea, kde zažili nezabudnuteľný večer.  Maria a Rä nám mávajú na rozlúčku.

***

Stojíme opretí pri kamennom zábradlí vysvietenej fontány. Letuška Pauline na mňa spiklenecky pozrie.

– Nie, žiadna kúpacia scéna vo fontáne nebude. Máte dosť Sladký život. Ja nie som Mastroianni… A vy sa nemáte do čoho prezliecť… hovorím im všetkým trom.

***

Ani sa nemuseli prezliekať. Odprevadil som ich na hotel a naučil ich naspamäť krásnu romantickú skladbu Migliori Anni Della Nostra Vita. Kam sa hrabú turbulencie v lietadle…

.

.

.

Foto: ja, pravda.sk, www.google.sk/maps, youtube.com, corriere.it