RescueRanger

Z Aucklandu som bezpečne doletel do Sydney. Dva dni som sa motal po hlavných turistických atrakciách mesta a keď som sa nabažil Opery, panorámy s Harbour Bridge (tým novoročným, ohňostrojovým mostom), downtownu s výškovými budovami, ZOO, tak som si požičal auto a vozil sa po prekrásnych prímestských štvrtiach postavených okolo sydneyského zálivu.

Večer som si zašiel na slávnu pláž Bondi Beach juhovýchodne od mesta. Tu sa totiž po večeroch poriadajú povestné beach party s horiacimi vatrami, drinkami a neviazanou zábavou. A tu som sa hneď prvý večer zoznámil s jednou komunikatívnou čiernovlasou Slovenkou, ktorá tu bola ževraj na jazykovom kurze. Vymenili sme si kontakty a dovi dopo. Pustil som ju z hlavy.

Ale na druhý deň mi Inga zavolala, či by som ju pomohol presťahovať. Divil som sa, prečo chce odísť z krásneho bytu v luxusnej štvrti na Cremorne Point s výhľadom na celé mesto. A zarazilo ma tiež, koľko má so sebou rôznych krabíc, dokumentov, šanónov, všetko mnohokrát omotané čiernou fóliou. Na angličtinu jej predsa musí stačiť jedna Headwayka.  

Tak som jej naložil veci do auta a presťahoval ich do pokojnej štvrte Longueville v tichej zátoke na severe.

O dva dni som jej robil opäť sťahováka. Vraj sa jej ten dom nepáči. Už som mal podozrenie, že asi trpí nejakou paranojou. Nový podnájom na druhom konci mesta, Oyster Bay je fakt výnimočne dobrá adresa, vilka so záhradou a súkromným mólom v zátoke. Tu bývať, to je sen… dúfam, že jej opäť nezašibe. Neodvážil som sa jej však opýtať na cenu prenájmu, len som začal tušil, že z vlastných peňazí to asi neplatí. Žeby bohatý fotrík, či štedrý milenec? Večer sme si zašli na párty do mesta, potom som ju odviezol nazad do nového nájmu a vrátil som sa domov.

Čo myslíte, čo sa stalo na tretí deň? Opäť žiadosť o sťahovanie. Tak som si povedal, že stačilo. Prestal som jej zdvíhať telefón.  Ale po jej neprestajnom vyzváňaní a nespočet SMS som k nej podvečer osobne zašiel, s cieľom jasne jej povedať, že stačilo. Ani som nemal v úmysle ju odsťahovať. Len si to s ňou vyjasniť.

Keď som však dorazil k jej domu, už tam stáli dve čierne dodávky. Výborne, sťahováci, dala si povedať… pomyslel som si.

Figu borovú, okolie už prehľadával policajný psovod, svalnatí chlapi v latexových rukaviciach nakrúcali na kameru obsah rozbalených krabíc vyložených pred vchodom a na poschodí pri odostretom okne stáli nejakí seriózne sa tváriaci muži s páskami na rukách, ktorí neustále telefonovali. Tak som ani nepribrzdil a pokračoval nenápadne ďalej po ceste, nenadväzujúc s nimi žiadny očný kontakt. Nepotrebujem sa kvôli niekomu dostať do problémov, koledovať si o výsluch a v lepšom prípade o zrušenie víz.

O tri dni mi poslala z neznámeho čísla s juhoafrickou predvoľbou SMSku, že stihla újsť a už je v bezpečí.

O dva roky neskôr som sa náhodou v slovenskej tlači dočítal, kto táto záhadná party girl v skutočnosti bola. Spoznal som ju okamžite, podľa fotografie v novinách. Nebola tu na žiadnom jazykovom pobyte, ale pekne zametala stopy za sebou na ceste do Južnej Afriky, lebo slečna tam letela za svojim, pred slovenskými zákonmi skrývajúcim sa šéfom, ktorého po dvoch rokoch vládny špeciál doviezol schudnutého a vysmiateho v putách nazad na Slovensko. Ale to je už iný, veľmi dlhý príbeh o nedokonalej spravodlivosti.

To bolo tesné. Ach tie nebezpečné Slovenky.

***

Týždeň pred Silvestrom roku 2019 som trávil v hoteli Hyatt Centric v HongKongu, tešiac sa na pripravovaný spektakulárny novoročný ohňostroj nad zálivom a s tým spojenú zábavu až do rána. Každý večer rovnaký rituál, večera v reštaurácii s presklenou terasou s výhľadom na mrakodrapy na druhej strane zálivu. Tu som sa jeden večer pri stole zoznámil s dvomi žoviálnymi Američanmi, hudobníkmi a ich slovenskou manažérkou.

Krásna Jana. Tak pred štyridsiatkou, ale postavu mala dokonalú, ako dievča z luxusného escortu, vyšportovaná, so sexi krivkami. Ale nebola to žiadna vtieravá dubajská zlatokopka, naopak, jej dominantné správanie vytváralo nepreniknuteľnú bariéru voči všetkým dotieravým chlapom. Vysoká brunetka s prekrásnymi, štíhlymi nohami a vyberanými spôsobmi. Dokonale reprezentuje tých dvoch Amíkov. Len som stále v duchu hádal, ktorý z nich s ňou niečo má, lebo vôbec nikto z nich nedával najavo žiadnu náklonnosť, čo mi bolo divné, no veď uznajte… dovolenka v HongKongu v drahom hoteli a nič… Všetci sa k sebe správali ako starí manželia.

Bolo mi s nim tromi dobre, tešil som sa preto, že s nimi strávim príchod Nového roka, možno i niečo v hotelovom bare na Silvestra zahrajú, ale o pár dní mali mať charitatívny koncert v Tokiu, takže mám smolu.

Tak si tu v povianočnom kľude riešili organizačné veci na Tokio. Dni trávili posilňovaním v hotelovom fitku, von do mesta vôbec nechodili. Aj mi bolo divné, že by skôr mali cvičiť na svojich hudobných nástrojoch, než namáhať bicepsy, ale pomyslel som si, že asi majú svoje etudy nacvičené do zásoby.

A že ich teda fakt mali nacvičené, to som zistil o pár dní…

Štyri dni pred Silvestrom všetci traja odcestovali na svoj charitatívny koncert do Tokia. Zrazu mi bolo za nimi clivo, tí Amíci vedeli veľmi pútavo rozprávať, bola s nimi sranda a Jana pre mňa bola inšpiráciou sama o sebe, napriek tomu, že mi o sebe vôbec nič neprezradila. Ale ja nie som vtierka, ak nechce, tak nechce. Aspoň sme si vždy po večeri vždy v hotelovom bare zatancovali na hudbu živej soulovej kapely, ktorá tu po večeroch hrávala, decentne sledovaní pozornými očami oboch Amíkov. Úplný flow. A tomu bol zrazu koniec.

Dva dni sa nič nedialo. A deň pred Silvestrom som na raňajkách v hotelovej televízii zrazu videl bežať na CNN flash news s bombastickými titulkami:

Veľký útek Carlosa Ghosna, v Tokiu súdeného šéfa koncernu Renault, v puzdre na hudobné nástroje!

Utiekol z domáceho hotelového väzenia v puzdre na nástroje, po fingovanom charitatívnom hudobnom koncerte do rodného Libanonu za pomoci dvoch bývalých členov amerických Zelených baretov a jednej ženy. 

Nebolo mi viac treba, tie dokola ukazované zábery v CNN z kamery z hotelovej chodby, na ktorých bolo vidieť, ako tí moji nedávni traja večerní spoločníci na vozíku opatrne vynášajú z hotelovej izby veľký čierny box, ma presvedčili, že som tie tri večery strávil so skutočnými profesionálmi.

A opäť som sa predčasne odhlásil z hotela, oželiac legendárny hongkonský silvestrovský ohňostroj, lebo Japonci hneď spustili obrovské vyšetrovanie a o pár dní dorazil ich vyšetrovací tým za asistencie čínskej tajnej služby i sem do nášho hotela.

To bolo opäť tesné. Ach tie nebezpečné Slovenky… Oni to tak krásne vedia predstierať.

***

Ale o predstieraní nabudúce…

.

.

.

Foto: www.google.sk/maps/, pravda.sk