RescueRanger

Na druhý večer som sa zúčastnil recepcie v jednom známom parížskom paláci. V centre Paríža sa to krásnymi, vysokými buržoáznymi domami len tak hemží, ale toto bol skutočne palác, síce malý, ale strážený, obohnaný vysokým múrom neďaleko Place de la Concord, v ktorom sídli jeden nemenovaný francúzsky úrad a v ňom jeho všemocný šéf.

Cez deň som riešil tie veci, kvôli ktorým som do Paríža pricestoval, ale už som sa tešil na tento spoločenský večer. Po včerajšej šialenej akcii na volavkinej hotelovej izbe som rozhodne potreboval spoločenský relax.

Z môjho hotela som to mal do paláca dvadsať minút chôdze. Vyrazil som v predstihu.

***

Majetok s láskou a krásou treba spájať a nie rozdeľovať

Večerná recepcia prebiehala podľa mojich očakávaní, stretol som tu viacerých dôležitých ľudí, ktorých kontakty sa mi v budúcnosti iste zídu. A na moje prekvapenie som tu stretol ten zamilovaný švajčiarsky párik zo včerajšej večernej prechádzky po Champs-Elysees.

Camilla a Albert sú čerství snúbenci. On je od nej starší o dvadsaťpäť rokov, ale nekomentoval som to, majetok s láskou a krásou predsa treba spájať a nie rozdeľovať.

Albert je významný švajčiarsky neurovedec, riaditeľ výskumného centra jednej svetoznámej švajčiarskej farmaceutickej firmy. Jeho snúbenica Camilla bola jeho pacientkou, implantoval jej do mozgu čip, ktorý ju zbavil vážnych zdravotných problémov. Cez aplikáciu v mobile jej občas, keď sa jej stav zhoršoval a ona upadala do depresií, nastavil parametre a o chvíľu je opäť v pohode, šťastná a vysmiata.

Dáma na kľúčik

Taká … dáma na kľúčik. Natiahneš a ona ide. Toto je budúcnosť medicíny? Ľudia na diaľkové ovládanie? A nedeje sa to v nejakej forme náhodou už teraz? Nechcem ani pomyslieť. Ale hlavne, že je Camilla vyliečená a šťastná.

A že som bol naivný…

Pripomenulo mi to scénu z filmu Tajomný hrad v Karpatoch, kde tajomný barón Gorc z Gorcu pravidelne oživuje svoju múzu, opernú speváčku Salsa Verde. A ja si v tomto príbehu pripadám ako ten naivný gróf Teleke z Tölökö. A že som bol naivný…

***

Včera dostal Albert v Paríži vysoké vyznamenanie za svoju prácu, Ordre du Mérite a dnes mu opäť na večernej recepcii poblahoželal i sám najvyšší a tiež zopár mediálne známych ľudí, ktorých občas vidím na TV 5 Monde.

Po dvoch ďalších drinkoch a networkingových debatách sa recepcia začala chýliť ku koncu. Čašníci začali roznášať kávu, čo je vždy signál, že recepcia končí.

Čašníčka mi ponúka kávu. Chcem jej poďakovať, že si neprosím, ale v tom zdúpniem, neschopný vydať zo seba ani hlásku.

Predo mnou stojí… slečna Béatrix z včerajšieho večera… tá volavka z tajnej služby, ktorá chcela, aby som jej napráskal na izbe remeňom.

Pekná čašníčka… ktovie akú má v tajnej službe hodnosť. Iste začínala od piky, no urkite…

– My chránime toho pána… pošepne mi, nenápadne mi obočím pokynie na Alberta.

Tak s ním si ma včera pomýlila? No, je mi v tvári síce podobný, ale to fakt takto vyzerám? No ale v noci je predsa každá mačka čierna…

Takže on bol ich skutočným objektom záujmu a nechcela ho zviesť, ale ochrániť pred agentami cudzích rozviedok, snoriacimi po výsledkoch jeho výskumu.

Noc je ešte mladá

Ponúkla sa, že nás ich ľudia odprevadia na hotel. Ale my sme so Švajčiarmi nechceli ešte ísť na hotel, bolo ledva osem hodín, noc bola ešte mladá. Chceli sme sa ešte prejsť po Champs-Elysees, na Trocadéro a potom si zatancovať na loď.

Volavka Béatrix nebola zmenou plánu vôbec nadšená, odbehla niekam. Po piatich minútach sa vrátila a odviedla ma na bok. Predstavila mi svoju kolegyňu, Sofiu, rovnako krásnu čiernovlásku, budú nás spolu dnes večer doprevádzať. Švajčiarom im ich mám predstaviť ako moje dobré kamarátky, sestry, čo tu v paláci robia hostesky. Farbou vlasou i postavami sa na seba skutočne podobajú, tak prečo by nemohli byť sestrami.

Inštinkt je nespútané zviera…

Chcel som to odmietnuť, bolo to voči mojim švajčiarskym známym nefér, ale pokiaľ im v meste niečo hrozí, ochrana sa im zíde. A okrem toho, obe tie „akože sestry“ boli riadne šupy, takže nestráviť s nimi večer by bol väčší hriech, než ho s nimi stráviť.

Inštinkt je nespútané zviera…

***

Predstavil som im svoje akože kamarátky a vyrazili sme na blízky bulvár Champs-Elysees, pofotiť sa…

…dať si s dámami voňavý vianočný punč a lahodné plnené palacinky…

…zatiaľ čo Albert neodolal voňavej sušenej šunke a francúzskemu syru.

Taxíkom (museli sme počkať na väčší, lebo nás bolo päť) sme sa previezli nafotiť si nejaké panorámy na Place de La Concorde…

a odtiaľ sme sa odviezli hore na Trocadéro, kde sa „sestry“ trochu odviazali, aby tak zároveň rozptýlili tieň podozrenia Alberta a Camilly zo svojej skutočnej úlohy strážkyň, v tej zime si dokonca neváhali dať dole kabáty a fotili sa len tak vo večerných šatách.

Po pár minútach nás čakajúci taxík odviezol na nábrežie k zakotvenej lodi, na ktorej sa konala diskotéka.

Tu sme strávili dve hodiny, moje dve spoločníčky sa nenápadne motkami okolo mojich švajčiarskych priateľov, nenápadne sa starajúc o Albertovu osobnú bezpečnosť, tvrdo odmietajúc ponuky miestnych plážových inžinierov na drinky aj na tanečky. Pohupkávali sa iba so mnou, aby neboli až také nápadné.

Pripadal som si pri nich ako nejaký ruský oligarcha, čo si vyrazil za zábavou s dievčatami z eskortu.

Béatrix som pri tanci taktne naznačoval, že skončiť včera na izbe tesne pred Taxisom je fail a žeby sme ho nakoniec mohli spolu ešte dnes skočiť, ale ona mi na to povedala, že je poctivé dievča, že vraj neskáče s nezazmluvnenými džokejmi. A že má zodrané kolená… že nabudúce, až bude vypísaný zaujímavejší kurz na víťaza…

Nakoniec i z Alberta a Camilly opadol zvyšok obáv a oddali sme sa všetci zábave. Dievčatá striedavo tancovali s Albertom, zatiaľ čo ja s Camillou som si tiež skvele zaplachtil parketom, tie čipom upravené mozgové vlny sa jej prejavovali vibráciami po celom tele…

Pre ostatných hostí podniku to musel byť žiarlivý pohľad, dvaja chlapi v čiernych oblekoch a tri exkluzívne, mimoriadne krásne ženy, točiace sa iba okolo nás.

***

Po dvoch hodinách sme si povedali, že dosť bolo rozkoše. Stačilo, ideme na hotel. „Načim sa pobrať na chyžu, ty koťuha!“ túto írečitú frázu zo starej slovenčiny som ich všetkých za ten večer naučil, že takto sa vraj po slovensky hovorí „poďme domov“. To bude sranda, keď pred nejakými Slovákmi budú predvádzať znalosti nášho jazyka…

***

Ale sranda práve končí…

Vychádzame z ukotvenej lode, vonku nás už čaká čierny van – mercedes vito. Je väčší a luxusnejší než ten taxík, čo nás sem doviezol, ale aspoň budeme mať viac priestoru pre nohy.

S Béatrix a Sofiou po boku, držiac sa ma štýlovo spoločensky pod pažami, schádzame po lodnom mostíku k autu. Pred nami idú do seba zavesení Albert a Camilla.

Otvárajú sa bočné dvere na aute a z jeho útrob vyskakujú traja chlapi. Hneď som ich spoznal. To sú predsa tí agenti tajnej služby z hotelovej izby včera u Béatrix!!!

Elektroparty

V sekunde dostávam od Sofie paralyzérom silný elektrický výboj do krku, padám na zem, zvezúc sa Béatrix po tele na kamennú dlažbu. Nemôžem dýchať, ani sa pohnúť, celé telo mám stuhnuté v jednom kŕči. Zo zeme vidím nad sebou dva páry krásnych štíhlych nôh vo vysokých opätkoch, pred sebou na zemi ležiacu Camillu, tiež dostala elektrošok a obďaleč troch chlapov, nakladajúcich do auta vzpierajúceho sa Alberta, ktorý tiež následne dostáva jeden elektrošok na ukľudnenie. Elektroparty.

O pár sekúnd do auta nasadajú i dva páry štíhlych nôh a čierny mercedes štartuje z nábrežia kamsi do pulzujúceho mesta. Ostali sme tu iba ja a Camilla, zviechajúc sa pomaly zo zeme.

***

Po pár minútach sme sa s Camillou pozbierali, vstávame, neveriac, ako sme mohli takto naletieť. Ale hlavne ja mám výčitky svedomia, po včerajšej práskanici na izbe s volavkou Béatrix mi mohlo napadnúť, že to skúsia znovu. A chránia iba svoje štátne záujmy a nie nejakého švajčiarskeho seniora (pardon, chlapa v najlepších rokoch) s jeho mladou ženou.

***

Prišli sme na policajnú stanicu, kde nás vysmiali, že v Schengenskom informačnom systéme neevidujú, žeby jej snúbenec za posledný polrok vstúpil na územie Francúzska. Dokonca i volali do nášho hotela a tam vraj na jeho meno žiadnu rezerváciu neevidujú, iba na Camillu a že sme si to teda všetko vymysleli…

Nemalo zmysel pokračovať v tejto hre na skrývačku, vedeli sme, že toto boli profesionáli a akciu vopred naplánovali do posledného detailu, všetko dokonale vyčistili a zamietli po sebe všetky stopy. Ani v Paláci sa už iste nenachádza žiadne video z bezpečnostných kamier z dnešnej recepcie.

***

Camilla prespala pre istotu u mňa na izbe. Ráno sme sa dovliekli na raňajky, ona plná energie, ja s baterkami na jednu čiarku (ale to je fyzika, zákon zachovania energie, žiadna energia sa predsa nestratí vo vesmíre, všetka sa transformuje medzi objektami záujmu). Po raňajkách sme sa zbalili a taxíkom sa dopravili na letisko.

A ešte resetujem starého pána…

Sedíme v odletovej hale, ja čakám na let do Viedne, Camilla do Ženevy. Dáva mi na pamiatku krásne náramkové hodinky s koženým remienkom, žiadne lacné quartzky, ale luxusné Breitlingy. Zapína mi ich na ruku.

Zrazu cítim bodnutie do zápästia, presne pod ciferníkom.

– To nič, to je len čip, aký mám v sebe i ja. A týmto sa ovláda… a s úsmevom na perách si ťuká do svojho mobilu.

–A ešte resetujem starého pána Alberta… hovorí a stláča tlačidlo na mobile.

– Teraz majú tí páni u seba iba jedného dezorientovaného dedka, ktorý ani nevie, ako sa volá a na nič si z predchádzajúceho života nespomína. To je čaro tých nových 5G biočipov, od všadiaľ na svete dokážeš online ovládať čokoľvek a kohokoľvek. Albertov vynález… mrkne na mňa Camilla spiklenecky.

Teraz som to pochopil, takže nie Albert ovládal Camillu, ale ona jeho. A francúzska tajná služba má vo svojich pazúroch opäť raz nesprávny objekt.

***

– A ty si teraz choď prebukovať letenku do Ženevy, na môj let, spravíme si krásny víkend…, hovorí mi s úsmevom.

Cítim sa tak nejak divne, akoby som nebol vo svojej koži. Videli ste film V koži Johna Malkovicha? Tak nejako sa cítim, akoby som to nebol ja a na svet sa pozeral z cudzej hlavy.

Musím si ísť prebukovať letenku smer Ženeva, aj keď neviem, prečo vlastne, ale iste som to chcel spraviť. A Camilla je kto? Aha, veď to je moja žena, a ja som… Albert…

Fakt sa divne cítim. Akoby v cudzom tele. Asi na mňa niečo lezie.

Ešteže za pár hodím budem s Camillou doma v Ženeve a spravíme si krásny romantický večer v bublajúcej vírivke, so šampanským na krytej terase našej vily nad Ženevským jazerom. Lebo i zasnežená, vianočná Ženeva je krásna, tak ako jej obyvateľky.

***

A keby som sa dlho nevracal, tak vedzte, že čakám, kým sa Camille vybijú baterky…

I keď tejto mladej žene to bude trvať veľmi dlho…

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps