RescueRanger

Kedysi dávno, ešte v deväťdesiatych rokoch som na novozélandskom Južnom ostrove prvýkrát na vlastné oči zažil rituálny maorský bojový tanec Haka. Dvadsať našich novozélandských kamarátov z 1^st NZSAS s pomaľovanými, svalnatými telami, s vypúlenými očami a vyplazenými jazykmi kričali divoké maorské bojové pokriky, tancujúc odstrašujúco divoký tanec a to všetko za splnu mesiaca, plápolajúcich ohňov a za nami sa pohupujúcich gumových výsadkových člnov v zátoke Jackson Bay.

Naučili nás ju tancovať aj kričať (lebo to nie je žiadny spev), prvú slohu si dodnes pamätám. Tanec Haka majú ako súčasť bojovej prípravy, stmeľujúc tak tímového ducha jednotky. 

A nielen oni, Haka sa dostala i do školských osnov a do prípravy športových tímov.

Dokonca i novozélandské národné rugbyové mužstvo, na celom svete známe ako All Blacks, si tento bojový tanec osvojilo a odvtedy ho pred každým zápasom tancuje.

O desať rokov neskôr som sa dostal na Nový Zéland opäť, ale už ako turista.

Na Severnom ostrove som strávil desať dní. Nie je to málo, ani veľa, ale vidieť divoké a úchvatné pláže západného pobrežia, severný cíp Cape Reinga s ikonickým majákom, spiace vulkány v Národnom parku Tongariro, to sa dá stihnúť, ak si požičiate dobré kemperské auto a neviažete sa na nikoho. Po okružnej ceste ostrovom som záver cesty venoval Aucklandu. Vrátiť auto do požičovne, pochodiť dobré reštaurácie, možno i navštíviť nejaký sobotný miestny rugbyový zápas (len tak z hecu, vidieť opäť naživo tanec haka), nevynechať dominantu mesta – tristometrovú televíznu vežu Sky Tower, objednať si víkendový wellness pobyt v hoteli a v pondelok odletieť z miestneho letiska do austrálskeho Sydney. Taký bol plán.

Ale… V Aucklande som stretol jednu mladú Slovenku, vtedy začínajúcu študentku žurnalistiky, dnes veľmi známu redaktorku jednej komerčnej televízie so šľachtickým menom v názve… Ale vtedy to bola taká tichá, submisívna, pubertálna dievčinka s vyrážkami, čo tu bola na dvojmesačnej stáži na miestnej univerzite. Na konci sveta. Keby si aspoň vybrala niečo normálne naokolo, Sydney, Melbourne, ale tento novozélandský zapadákov… (pred dvadsiatimi rokmi bol Auckland zaprášeným, nudným mestom, akým vtedy bola i Bratislava) no, ale proti gustu… asi na niečo lepšie nedostala grant. Ale nepýtal som sa, bol som rád, že som tu stretol aspoň nejakého rodáka. Pozval som ju na obed do mojej hotelovej reštaurácie, to bolo pre ňu niečo iné, než menza v kampuse a potom sme sa vybrali na Sky Tower. Túto vyhliadkovú vežu mala priamo pred vysokoškolským kampusom, ale nikdy hore nebola. Vstupné bolo totiž už vtedy veľmi vysoké, tobôž pre slovenskú študentku (tu žiadny ISIC neplatil), ale keďže som ju pozval, neodmietla.

Výhľad z dvesto metrov vysokého skywalku hore na veži (bola postavené nejakých päť rokov dozadu) bol uchvacujúci, videli sme celé mesto, záliv, ostrovy na východe, dovideli sme dokonca až na západné pobrežie ostrova, no skrátka neskutočný výhľad.

Vtedy žiaľ mobily s fotoaparátmi ešte neboli, takže žiadne spoločné selfíčka s panorámou mesta sme si nespravili. To až oveľa neskôr, keď som Gabiku čistou náhodou už ako známu redaktorku stretol druhýkrát v jednom francúzskom zámorskom departmente…

Tak sme sa tu polhodinu kochali výhľadom a potom sa výťahom spolu s nejakým chlapíkom zviezli do foyeru. Pohoda, klídek, tabáček. Aspoň to tak vyzeralo.

Lenže…

Keď sa na prízemí otvorili dvere výťahu a vychádzali sme z neho, zozadu sa na nás vrhli policajní ťažkoodenci v nepriestrelných vestách a helmách s čiernymi kuklami. V okamihu sme ležali rozpažení na zemi a s vyrazeným dychom. Ja viem, ako sa v takých situáciách správať, mám na to výcvik – neodporovať, nemetať sa, nekričať, pretrpieť nejaký ten úder a naoko spolupracovať, ale byť v strehu a napnutý, číhať na príležitosť, ale moja útla dievčinka, ležiaca pod robocopom vedľa mňa, začala hysačiť. Tak dostala od neho jednu päsťou pod rebro a bola ticho.

Ale my sme neboli cieľ, tým bol ten chlapík, čo sa s nami zviezol výťahom, lenže tam hore ho nemohli zatknúť, lebo hore na vyhliadkovej terase bolo veľa ľudí a okrem toho by stratili moment prekvapenia, keby sa komando len tak vyrojilo z výťahu medzi návštevníkov. On bol ozbrojený. Počkať si naňho pri výťahu dole bolo takticky oveľa správnejším postupom.

Ležiaceho za nami ho odzbrojili, zviazali, na hlavu mu dali kuklu a odvliekli si ho so sebou z budovy. Nás v podstate chránili, keby náhodou začala prestrelka.

***

Konečne mi robocop prestal sedieť na hrudníku. Zdvíhal ma za rameno, vtom sa zarazil.

– Ty si zo SAED, 3e REI, však? A tlapol ma po rameni. Nechápal som…

– Jackson Bay, Haka… pamätáš? No jasné. Už mi to došlo.

Ale cez tú jeho čiernu kuklu dodnes vôbec neviem, ktorý z nich ma to sejmul na dlážku.

***

S dievčinkou sme tento – pre ňu šokujúci zážitok večer poriadne spláchli v hotelovom bare. Na druhý deň ráno sme sa rozlúčili a ja som sa odhlásil z hotela. Myšlienkami som už bol na ceste do austrálskeho Sydney. Teda väčšinou myšlienok…

Ale čo som v Sydney zažil, ma presvedčilo, že Slovenky vedia byť nielen krotké a tvárne, ale aj riadne nebezpečné. Ale o tom nabudúce…

P.S. Túto sobotu hral novozélandský národný rugbyový tím All Blacks finále majstrovstiev sveta proti Juhoafrickej republike. Maori proti Zuluom. Tú ich úvodnú Haku som si nenechal újsť…

.

.

.

Foto: www.google.com/maps