RescueRanger

Motory lietadla ešte dobiehali, keď som vystúpil na betónovej dráhe starého parížskeho letiska Le Bourget. Vzduch voňal kerozínom, tak ako vždy, keď sa končí jedna vojna a začína ticho pred ďalšou.

Priamy let do Viedne sa nekoná a vojenský špeciál končí tu na Le Bourget. Na letiskovej ploche, čakajúc na dodávku, čo nás i s batožinou transferovala do špeciálneho exitu mimo bežnú letiskovú kontrolu, som si inštinktívne všímal oblohu. Žiadne monotónne hučiace drony, žiadne svištiace rakety. Tu ľudia ani len netušia, čo sa deje za horizontom. Na ich šťastie.

Moja misia na Blízkom východe sa skončila. Z operatívcov sme sa stali divákmi, sledujúc naháňajúce sa rakety vysoko na oblohe. Žiadne emócie. Tie sa nosia len v civilnom živote, ak nejaký ešte máš.

Všetci dostanú od Donalda Trumpa poza uši…

V Paríži som sa vôbec neplánoval zastaviť, ale inak sa nedalo. A hoci som dal prísľub miestnym tajným, že sa tu neukážem až do maďarských parlamentných volieb, aby som niekomu nevidel do kariet, všetci museli pochopiť, že inak sa nedalo. Americký prezident všade na svete mieša karty ako pokrový hráč, ktorý nepozná slovo „dosť“. A keď rozdáva, nerozlišuje. Iránci, Maďari, Venezuelčania, Dáni, Kubánci… všetci dostanú poza uši. A tak sa teraz lieta obkľukami, kade to ide. I cez Paríž.

***

Dnes už nikto nerieši včerajších hrdinov…

Je streda poobede a v Paríži sa pred tromi dňami, v krásnu, jarnú, slnečnú nedeľu zavreli volebné miestnosti francúzskych komunálnych volieb. Mesto bolo ešte stále opité povolebnou hektikou. Hneď, keď sa zavreli volebné miestnosti a zverejnili prvé výsledky, sa v médiách vyrojili prvé „múdre“ analýzy, čo ako prvé asi urobí nový parížsky primátor Emmanuel Grégoire. Oslavné ódy na socialistov, stavanie vzdušných zámkov, ako budúci rok postavia silného kandidáta do prezidentských volieb, blá blá blá.

Jeho porazená hlavná protikandidátka, ministerka kultúry pani Rachida už nikoho nezaujímala. Dnes už nikto nerieši včerajších hrdinov. Tak to chodí. Sláva má kratšiu životnosť než ranná káva.

Dnes si už na parížskej radnici podávajú kľučky počestní parížski podnikatelia, ktorí sa ešte pred mesiacom v predklone servilne usmievali na úradujúcu primátorku Anne Hidalgo. Ale i známi umelci, nezištne navádzajúci Parížanov na vhodenie toho jediného správneho volebného lístka do urny, a teraz si prichádzajú pre svoj judášsky groš a po zmluvy na kultúrne angažmány na celé šesťročné volebné obdobie nového primátora.

Ešte pred mesiacom sa pani Rachida vo svojej ministerskej pracovni usmievala so mnou po boku do objektívov spravodajských agentúr. Svetlá, úsmevy, titulky: „Muž, ktorý zachránil francúzsku kultúru“. S veľkou pompou ma vtedy pred francúzskych médiami predstavovala ako vzor statočného záchrancu obrazu v Louvri.

V ten večer som bol legenda. A na tretí deň som bol už len poznámka pod čiarou… A i ona o dva týždne neskôr abdikovala na svoju funkciu ministerky kultúry, aby sa mohla naplno vrhnúť do súboja o parížske primátorské kreslo ako „nezávislá kandidátka“.

Kto ovláda Paríž, raz ovládne i Francúzsko…

Chcela viac, než byť obyčajnou ministerkou nudnej vlády. Chcela parížsky trón – najlepší odrazový mostík do boja o prezidentské kreslo. Lebo kto ovláda Paríž, ten raz ovládne i Francúzsko. Vysoká hra… ale prehrala. A pocítila to naplno.

Nevyšlo jej to, socialisti v tomto krásnom meste opäť zvíťazili. Čas na zmenu ešte neprišiel, miestny Green Deal s pretláčaním elektromobility, zákazu vjazdu áut do centra a podobných šialeností tu bude pokračovať ďalších šesť rokov. Ale mne to nevadí. Metro jazdí stále. A taxíky tiež. Paríž si ide svoj vlastný príbeh. Ale škoda. Jej by funkcia parížskej primátorky veľmi pristala.

***

Stretli sme sa v Café Carrousel na Rue de Rivoli oproti Múzeu Louvre.

Prišla skôr. Sedela zadumaná, ako niekto, kto sa už nechce pozerať von na ulicu. Mala na sebe čierny priliehavý svetrík, moderný účes, ozdobený náušnicami od Tiffanyho, ale pohľad mala tvrdší než pred mesiacom. Nie silnejší. Skôr unavený.

Sadol som si oproti nej. Usmiala sa. Ten úsmev bol len z polovice jej. Čašník položil pred nás dve šálky kávy. Pani Rachida si privoňala a odpila si.

Porazený politik je ako starý plagát…

– Viete, čo je najhoršie?… položila mi rečnícku otázku. Že záchrana tohto krásneho mesta v skutočnosti nikoho nezaujíma. Každý rieši iba preferencie, percentá, obchodné zmluvy, rozpočet, politické spojenectvá, funkcie…

Chvíľu sme mlčali. Okolo nás prechádzali ľudia. Niektorí pani exministerku spoznali. Usmiali sa. Zdvorilo. Prázdne.

Porazený politik je ako starý plagát. Ešte visí, ale už ho nikto nečíta.

Ale pani Rachida sa nestratí, so svojim šarmom a skúsenosťami ju iste niekto politicky recykluje a vytiahne v pravý čas ako všeobecne akceptovateľného žolíka v rukáve. Žena, feministka, moslimka. To sú v súčasnom Francúzsku všetko body navyše. A na jeseň sú vo Francúzsku senátne voľby. A budúci rok prezidentské. Navyše, ako stále úradujúca starostka malého, ale významného 7. parížskeho obvodu, kde sídlia takmer všetky francúzske ministerstvá, má finančne i politicky krytý chrbát. A dovtedy má čas premýšľať o svojej politickej budúcnosti. A možno i o mojom diskrétnom vysvetlení situácie, ako hlboko je Paríž zapojený do ovplyvňovania aprílových maďarským parlamentných volieb…

***

Po hodine sme sa rozlúčili, zaželali si veľa šťastia a ja som sa vybral skontrolovať môj parížsky apartmán.

Bol som si vedomý, že miestni tajní z DGSI vedia, že som v Paríži. Schengenský informačný systém je prepracovaný policajný systém, ktorý sa síce tvári, ako by neexistoval, ale v skutočnosti pracuje ticho a dokonale. A prepojený s kamerami na letisku, na diaľnici z letiska, na mestských križovatkách, tuneloch, v nákupných centrách, všade. Majú dokonalý obraz o pohybe každého.

Ale dnes to nechcem riešiť. Dnes potrebujem už iba načerpať sily na svoj zajtrajší nerušený odlet z Paríža. Pokiaľ možno bez zvýšeného záujmu francúzskych tajných. Veď som nič neurobil.

Obozretne som vošiel do brány domu v tichej bočnej uličke pri Radiu France. Otvoril som byt. Ani známka po nevítanej návšteve. Stačilo vyvetrať. Upratovačka, čo mi sem chodí raz za týždeň, odvádza svoju prácu dokonale. Všetko je na svojom mieste.

***

Lenže nikdy never politikovi, že končí. A never predstave, že máš pokojný prestup v Paríži. Ale o tom nabudúce…

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, the Guardian, AI