Týždeň pred dušičkami som v stredu naobed cestoval rýchlikom do Prievidze. Z Rakúska je to pár hodín s krátkym prestupom v Bratislave. Sedel som v poslednom vozni, úplne sám, že som bol až do samotného odchodu vlaku na pochybách, či je vagón vôbec zapojený do súpravy a nie je len tak voľne odstavený na konci nástupišťa.
Teraz na poludnie do vlaku takmer nikto nenastupoval, pripomínal mi vlak duchov. Ale mňa to netrápilo, naopak, bol som rád, že nemusím počúvať bezobsažné babské dialógy, či ňuchať odér niekoho arašidových chrumiek.
Až za Hlohovcom som si uvedomil, že ešte stále nedošla sprievodkyňa. Nevadí, veď dôjde. Položil som si pre istotu cestovný lístok na stolík a zahĺbil sa do rozčítanej knihy.

Autobusy by zívali prázdnotou…
Zakríkol som to. Tesne po odjazde zo stanice prichádza sprievodkyňa. No poviem vám… že sprievodkyňa… sto osemdesiat centimetrov vysoká, zrelá sexica. Puma, ako takýmto ženám hovoria Angličania. Neviem, či železnice robia nejaký casting, ale ak by takto vyzerali všetky vlakové sprievodkyne, tak by diaľkové autobusy zívali prázdnotou…
– Toto je prvá trieda, musíte si doplatiť… hovorí mi monotónnym hlasom.
Došlo mi to. Teraz už chápem, prečo som tu jediný…
Vyťahujem z peňaženky dvestoeurovku. Sprievodkyňa na mňa pozerá, ako keby taký peniaz v živote nevidela.
– Nemám Vám z čoho vydať. Drobnejšie, alebo kartou… naštvane mi odvrkne, akoby som bol čierny pasažier.
– Nemám drobné, chcel som rozmeniť až v prievidzskom Kauflande… s ospravedlnením vyťahujem kartu.
– Srandujem, tento vlak nemá vozeň prvej triedy… smeje sa mi.
Dostala ma. Musím byť všímavejší k svojmu okoliu. Hlavne kam si sadám…
No veď streda…

Prisadla si ku mne, lebo celý poloprázdny vlak už stihla skontrolovať a do nasledujúcej stanice máme ešte dosť času.
Táto veľmi atraktívna žena pracuje na čiastočný úväzok ako sprievodkyňa v rýchliku Bojnice, pendlujúcom medzi Bratislavou a Prievidzou. Nie je to jej hlavné zamestnanie, nepotrebuje si takouto vyčerpávajúcou prácou privyrábať, naopak, je to pre ňu iba profesionálna inšpirácia a spestrenie jej inak mentálne náročnej práce. Má oveľa lepši a lukratívnejší džob, ale pravidelný stredajší úlet ju vždy nabudí novou energiou. No veď streda…
Vlakových sprievodcov je málo, za tie peniaze to veľa ľudí dlhodobo robiť nechce, ale ona túto „brigádu“ s vášňou vyhľadáva. A popritom experimentuje, využívajúc psychologické zákonitosti, podobne ako slávny americký psychológ Philip Zimbardo, ktorý sa preslávil svojim väzenským experimentom, počas ktorého sa študenti vžili do svojich rolí väzňov a bachárov až tak, že ho museli predčasne ukončiť.
Mám pre túto jej profesionálnu vášeň pochopenie, raz som sa niečoho podobného zúčastnil v Paríži i ja a tiež som sa do toho až nebezpečne vžil.
Zbičuj ma, ty ďáble!…
Na uvedenej trase si sprievodkyňa občas z cestujúcich spraví dobrý deň, psychologicky tak analyzujúc ich reakcie. Spiacich cestujúcich v najbližšej stanici vždy zobudí, trasúc nimi a upäto im hovoriac:
– Sme na poľských hraniciach, pasová kontrola… a sleduje ich, ako v polospánku šmátrajú v náprsnom vrecku po cestovnom pase, či rozospatí v panike vybiehajú z vlaku na perón.
Na tých najnespratnejších cestujúcich, ktorí sa nevedia vo vlaku zmestiť do kože, rozpaží svoje dlhé ruky, chytí sa nimi za hliníkové odkladacie priestory nad hlavou a hystericky zakričí na celý vagón:
– Zbičuj ma, ty ďáble, ach!!! …
a tí šokovaná nespratní frajeri s ADHD sa v ten moment roztrasú, sklapnú a netrúfnu si ani pípnuť. S vypleštenými očami iba ticho pozerajú na sto osemdesiat centimetrov vysokú dominu v lodičkách – lebo ona ako noblesná dáma zo zásady odmieta nosiť tie ohavné čierne sprievodcovské šmatláky.
***
Vždy s obľubou berie službu na posledných večerných spojoch. Po príchode vlaku do cieľovej stanice v Prievidzi však po odovzdaní služby neodchádza spolu s vyčerpanou sprievodcovskou čatou na ich železničiarsku ubytovňu pri stanici, kde by v skromných podmienkach prespala, tlačiac sa na rozheganej posteli na spoločnej izbe a večerajúc obschnutú pizzu z mikrovlnky… nie, taxíkom si pekne zájde za vlastné peniaze do neďalekých Bojnických kúpeľov, kde má na každú stredu zarezervovaný apartmán, pookriať, vstrebať zážitky z cesty, usporiadať si myšlienky a pozapisovať ich do doktorandskej práce.
A vybaviť tam ešte jednu dôležitú vec…
Tajomný parkovací automat…

Na hornom, záchytnom parkovisku nad veľkolepými kúpeľnými domami stojí osamelý parkovací automat. Aspoň sa tvári ako parkovací automat. V skutočnosti je to tajný bankomat. Keď už na parkovisku nie je po zotmení žiadny pohyb, sprievodkyňa k nemu vždy pristúpi, naťuká tajný kód a z automatu sa vysype zopár kíl euromincí a drobných papierových bankoviek.
Hodí jej to vždy okolo dvetisíc euro.
S eufóriou z tejto finančnej injekcie odchádza s na prasknutie naplnenou sprievodcovskou brašňou na hotel.
A noc v prezidentskom apartmáne za dvesto eur je zaplatená… I s večerou, wellnesom a miestnou kúpeľnou tanečnou zábavou, kde na parkete pravidelne plesajú vysmiati kúpeľní hostia.
Až raz…
***
Otri hlavu vodiča…
Pri jednom septembrovom výbere peňazí z toho tajomného parkovacieho automatu jej displej začal vypisovať tajomnú hlášku s príkazom:
OTRI HLAVU VODIČA
Celá prestrašená do rána nespala. Ako má nejakému vodičovi natrieť hlavu? A čím?
Ale dve tisícky týždenne k dobru sú… dve tisícky k dobru… čo by preto nespravila. A tak sa podriadila…
Vo štvrtok ráno, ešte za šera čakala na parkovisku na prvého šoféra, ktorý zaparkuje na záchytnom parkovisku a po jeho vystúpení z auta k nemu priskočila a natrela mu hlavu majonézou z večere. Kým sa nadávajúci šofér spamätal a zorientoval, sprievodkyňa už bola dávno preč.
Misia bola nadnes splnená. Svojich dve tisíc euro si zaslúžila.
A tak to to šlo celých šesť týždňov. Už v tých natieraniach nič netušiacich vodičov nadobudla prax ako Jánošík s prepadávaním šľachtických kočiarov.
Ale veľmi ju to stresovalo, veď čo ak pri ďalšom výbere peňazí jej automat prikáže niečo iné, horšie…
Bola z toho už riadne na nervy a tak sa mi s tým nakoniec zdôverila…
***
Nedalo mi to, dohodli sme sa, že nabudúce sa s ňou zveziem až do tých Bojníc. A tak sa i stalo. Cestovný lístok som si nekúpil, veď načo, keď mám takúto protekciu.
Vo vagóne som bol sám, kto by už cestoval uprostred týždňa naobed…
Moja sprievodkyňa v Prievidzi odovzdala službu novej vlakovej čate, nastupujúcej na spiatočnú jazdu a taxíkom sme sa večer doviezli z Prievidze do Bojníc. Šli sme sa najprv ubytovať do jej apartmánu a potom navečerať do hotelovej reštaurácie. Keď sa začalo zmrákať, vybrali sme sa na horné parkovisko k tomu divnému parkovaciemu automatu.
Súkromné Las Vegas…
Sprievodkyňa zadala do klávesnice tajný kód a o pár sekúnd do nachystanej čiernej brašne začali cinkať mince a šušťať bankovky, ako v kasíne. Veď nakoniec, toto je jej súkromné Las Vegas…
– Aha, opäť rovnaký príkaz, znovu mám namazať vodičovi hlavu… zúfalo mi dáma ukazuje hlášku, svietiacu na displeji.
Podídem k parkovaciemu automatu, na ktorom svieti hláška:
OTRI HLAVU VODIČA
Pozriem na svoju spoločníčku a premáhajúc v sebe mix hnevu a smiechu jej hovorím:
***
– To je servisná hláška, revízny technik automatov zabudol vypnúť servisný modul…!
***
Papierovou servítkou som otrel škrípajúce kolieska podávača parkovacích lístkov, stlačím *48* a hláška zmizla. Dúfam, že nadobro…
Sprievodkyňa na mňa pozerá v nemom úžase, so zmesou hanby a úľavy zároveň.
Túto zbytočnú cestu vlakom mi musí vykompenzovať…

Večerná tanečná zábava v kúpeľnom dome smerovala len k jednému logickému vyvrcholeniu…

***
Na druhý deň poobede sme sa vlakom vracali nazad. Veď kam sa ponáhľať, keď vonku tak romanticky pršalo. Sprievodkyňa dnes nemá službu, cestovala súkromne. V civile, v pohode, príjemne zrekreovaná a bohatšia o ďalšie dve tisícky. Zo svojho súkromného kasína Las Vegas.

Nad hlavou jej cinkocú kilogramy poctivo zarobených mincí, ktoré vždy obratom zamení za bitcoiny v jednom budapeštianskom bitcoinomate a šup s nimi do virtuálnej peňaženky. Ona už vie, čo s nimi.
A mne ostáva iba hádať, či je to nejaká osamelá hackerka, ktorá našla šikovnú fintu, ako si mega prilepšiť, alebo len vyberá peniaze z mŕtvej schránky pre niekoho iného.
Majú to tie vlakové sprievodkyne ale zaujímavý život…
***
Prečo ale tie bitcoiny zamieňa v Budapešti a nie v Bratislave?
Lebo tento divoký príbeh neskončil na Slovensku. A neskončil vôbec tak, ako by ste si predstavovali. To, čo nasledovalo, vám vyrazí dych. Tak, ako ho vyrazilo mne. Ale o tom až nabudúce…
.
.
.
.
.
Foto: ja
Celá debata | RSS tejto debaty