RescueRanger

Tak som opäť nazad v Európe. Nedalo mi to vám nenapísať, čo za divočinu som za tie horúce letné mesiace zažil.

***

Dva týždne strávené so Solingen v Cayenne a Kourou mi pripomenuli, ako rýchlo letí čas. Pred takmer tridsiatimi rokmi to tu vo Francúzskej Guiane vyzeralo úplne rovnako, pribudli iba nové modely citroenov a dacií (vidieť tu jazdiť niečo iné než francúzske herky je takmer unikát), čerstvo natreté farebné fasády plážových barov a hotelov, nové značenie ciest, ale inak sa tu za tie roky nič podstatné nezmenilo. Iba zopár miestnych, na ktorých si pamätám ako na mladých, bezstarostných ľudí, ktorí v tomto zámorskom departmente nikdy nič neriešia, iba ako pohodlne preplávať životom, tak iba oni za ten čas zostarli. Ale nezmúdreli. Veď načo aj…

Aj neďaleko ležiace Centre Spatial Guyanais  – CNES, odkiaľ štartujú nepilotované rakety Ariane 6 v rámci vesmírneho programu ESA, je stále rovnako fádne. Pribudli iba vlajky štátov zapojených do programu ESA na vstupnej bráne do areálu, ale inak si nespomínam, že by sa tu okrem nových parkovísk, kamerových systémov a prieskumných dronov, vypúšťaných zo základne tretieho regimentu, poletujúcich okolo rozľahlého areálu, niečo zmenilo.

Po prílete na medzinárodné letisko v Cayenne sme sa so Solingen presunuli do šesťdesiat kilometrov vzdialeného Kourou, kde sa na okraji mesta, na brehu pokojne tečúcej rieky nachádza môj obľúbený hotel La Marina. Žiadny luxus to nie je, ale je tu úžasný kľud, bez diskotékového šialenstva a nočného vytrubovania miestnych teenagerov či regrútov vracajúcich sa nad ránom do kasární.

Ten divoký chill-outový životný štýl som už dávno opustil. Kedysi sme po službe takto trávievali každý voľný večer v meste – bary, diskotéky, plážové dejchánky s dievčatami, lebo tu sa nič iné robiť nedalo. Inak by sme sa scvokli. Takže ich chápem, ale sám už toto nevyznávam. Preto sme so Solingen radšej zvolili La Marinu v tichom riečnom zákutí na juhozápadnom okraji mesta.

***

Všade naokolo je rovnako bujná tropická vegetácia, zakrývajúca výhľady na horizont tohto zapadákova. Lebo toto fakt nie je ten katalógový južný Karibik, toto je periféria i pre Francúzov. Keby tu nebolo strategicky dôležité vesmírne centrum CNES, tak by sa tohto územia po vzore africkej dekolonizácie už dávno zbavili – Paríž by vyhlásil nejaké to referendum, daroval štartovaciu miliardu na rozbeh samostatnosti a au revoir…, užívajte si nezávislosť… Veď tu nie sú ani poriadne náleziská drahých surovín, ani ropa, ani offshorové banky perúce peniaze oligarchov, ako v neďalekom Karibiku. Iba ten CNES je strategická dojná krava, jedinečný výťah do vesmíru, lebo keď teraz Rusi kolabujú, Francúzi to vedia skvelo využiť. A tak odtiaľto do vesmíru lietajú rakety ostošesť, vynášajúc na oblohu civilné i vojenské satelity. Miliardový biznis na dlhé desaťročia.

Pre náš tretí regiment tieto štarty vždy predstavovali pohotovosť najvyššieho stupňa. Mesiac pred plánovaným štartom rakety sa celá široká oblasť uzavrela a pravidelne kontrolovala, aby sa do perimetra nedostal nikto nepovolaný.

***

Majiteľ nášho hotela, vášnivý rybár a ešte lepší kuchár rybích špecialít organizuje každý deň pre hostí zážitkové plavby po rieke Kourou až hlboko do vnútrozemia, prepletajúc sa po úzkych prítokoch až na hranice divokého amazonského pralesa. Pre turistov je to adrenalínová jazda, nezabudnuteľný zážitok je na sto percent zaručený, i Solingen bola z toho celá rozvibrovaná. Ja som si však tú poldennú plavbu odžil zahĺbený do svojich spomienok, bez adrenalínových šokov, lebo takéto plavby po riečnych prítokoch až k hraniciam Brazílie boli kedysi v deväťdesiatych rokoch pre nás každodennou rutinou.

Prieskumné misie, stráženie hraníc, či prenasledovanie pašerákov zlata, ktoré sa tu hlboko v džungli v nevýznamnom množstve ilegálne ťaží, tiché nočné plavby so zbraňami pripravenými k výstrelu, orientujúc sa v kľukatých záhyboch rieky iba podľa oblohy nad ňou, lebo tá je vždy svetlejšia než stromy lemujúce brehy. Občas sme sa síce vyflákli do vody, keď sme člnom narazili do ponoreného kmeňa stromu, ale to je daň za to, že v tých našich časoch žiadne okuliare na nočné videnie či termokamery ešte neboli.

A tiež tie epické štarty rakety Ariane 5… Odlepí sa? Vybuchne? I to sa stávalo… ale o tom som vám písal kedysi dávno.

So Solingen sme jeden úspešný štart Ariane 6 zažili práve počas nášho terajšieho pobytu. Presný čas štartu hlásili v miestnom rádiu každú hodinu. Sledovali sme ho z ostrova Royale neďaleko od pobrežia, kde sme boli na celodennom výlete. Bola to impozantná ohňová a dymová show, ktorá mi pripomenula neskutočné kapacity ľudského rozumu a vôle. Len škoda, na čo všetko sa ním mrhá…

***

O dva dni neskôr som navštívil dvoch starých kamarátov z tréningového centra CEFE, ktorí tu ešte stále pôsobia ako vrchní výcvikoví inštruktori. Kedysi nás, mladých regrútov títo, dnes zjazvení, ošľahaní veteráni bez gramu zbytočného tuku, vytrápili až na hranicu fyzických a hlavne mentálnych síl, kým sme prešli celým výcvikovým kurzom… ale teraz sme sa na tom všetkom iba zasmiali. Už je to všetko odpustené… Teraz trápia iných, rovnako naivných regrútov, ktorí si v túžbe po dobrodružstve plnia svoje mladícke sny, že zachránia celý svet.

***

Predposledný deň nášho pobytu som zašiel na návštevu veliteľstva regimentu v Kourou, kde vo foyeri stále visí zarámovaná veľkoformátová spoločná fotografia vtedajšieho veliteľského zboru s rakúskym spevákom Falcom, ktorú som spravil počas jeho nečakanej návštevy u nás, kam si odskočil zo svojich povestných divokých tripov z neďalekej Dominikánskej republiky.

***

O tomto všetkom som porozprával Solingen počas romantických večerov na terase nášho hotela pri karmínovom západe slnka nad horizontom amazonskej džungle. Pochopila, čo to tu pre mňa kedysi znamenalo, aké hodnoty a ideály ma tu formovali.

***

V piatok odlietame do Panamy. Nachádza sa tam práve Solingenina sesternica Stefi s manželom. Dopriali si okružnú plavbu Karibikom z Miami do Panamy, kde trávia tri posledné medové dni dovolenky a odtiaľ v pondelok odlietajú domov do Nemecka. Navlas rovnakú plavbu som absolvoval minulý rok i ja, ibaže moja kamarátka Lucia, slovenská manažérka panamských schránkových firiem v tomto bezpečnom daňovom raji s utajenými vlastníkmi (no ale Panama Papers…), tak ona ma nakoniec prehovorila, aby som sa u nej zdržal trochu hlbšie…

Murphyho zákony sú jediné, čo vždy platia…

Poobede sme prileteli do hlavného mesta Panama City. Hotelovú izbu na celý víkend v Hiltone nám Solingenina sesternica Stefi vopred zaplatila, o čo sme ju síce nežiadali, no ale keď dáva, neber…

Za tú izbu v Hiltone s prekrásnym výhľadom na more som bol vďačný. Samotný hotel bol dostatočne vzdialený od Pacific Centra, kde má moja kamarátka Lucia svoju kanceláriu, takže pravdepodobnosť, že na seba narazíme, bola minimálna. Nechcel som sa s ňou totiž teraz stretnúť, okolnosti dúfam chápete…

Enémže… Murphyho zákony sú jediné, čo vždy platia…

Večerné stretnutie so sesternicou Stefi a jej manželom v hotelovej reštaurácii bolo obzvlášť srdečné, stretnúť takto na druhom konci sveta blízku rodinu, to sa často nestáva. Bolo na nich hneď vidieť, že sú to kultivovaní, nóbl ľudia, ale žiadni zbohatlíci, ktorí nevedia čo s rýchlo nadobudnutým bohatstvom, takí sa rýchlo obhádžu najdrahšími značkovými handrami a na ruky si nastrkajú rolexy a prstene až po končeky prstov.

Nie, toto je stará nemecká šľachta. Stefine distingvované večerné šaty a Janov letný oblek bez kričiaceho loga módnych značiek nenápadne zapadli do pokojnej atmosféry hotelovej reštaurácie, v ktorej hrala podmanivé jazzové skladby reálne živá klaviristka.

Jan si po prípitku len tak medzi rečou vyložil na stôl kožený spisový obal, ospravedlňujúc sa nám, že musí ešte v rýchlosti vypodpisovať nejaké úradné papiere, lebo si po ne onedlho príde právnička z miestnej firmy…

…a ja som stuhol ako solný stĺp, lebo na hlavičkovom papieri zmlúv, ktoré Jan s perom v ruke listoval, svietilo logo právnickej firmy, zakladajúcej miestne schránkové firmy a ktorú riadila moja kamarátka Lucia… Ach Murphy, ty sa nikdy nemýliš…

Toto som dnes nechcel zažiť. Na jednej strane ma premkol pocit sklamania z toho, že aj ľudia, o ktorých som si myslel, že sú vo svojej krajine nespochybniteľnou elitou, vyvádzajú kapitál do zahraničia a optimalizujú svoje dane, avšak na druhej strane som ich vcelku chápal, že prečo by sa mali svojimi daňami podieľať na financovaní krachujúceho migračného a elektrifikačného experimentu nemeckej spolkovej vlády… hlúpi veru nie sú, títo Saxen-Coburgovia.

Prichytený in flagranti

Oveľa viac som sa obával možného stretnutia s Luciou. To naše minuloročné stretnutie bolo veľmi emotívne a teraz ma tu uvidí sedieť v kruhu rodiny jej klientov, s krásnou Solingen po boku.

In flagranti je slabé slovo. A najhoršie bude, že jej to tu nemôžem vysvetliť, keďže nikto z prítomných o našej známosti nemá ani tušenia.

Dúfal som, že Lucia pre zmluvy pošle svoju asistentku…

***

Figu borovú, o takúto klientelu sa nestarajú asistentky, ale manažment osobne. Aj minulý rok tu behala Lucia okolo jedného strapatého Slováka s nagélovaným čírom iba ona sama. Provízie si treba zaslúžiť osobne…

Samozrejme že prišla. Keď ma uvidela, stuhla, ale ako profesionálka nedala na sebe nič badať. Solingen si to však všimla, to viete, ženská intuícia… Desať minút sme spoločne sedeli za jedným stolom, kým Jan vypodpisoval papiere, ale naše akože zoznámenie sa s Luciou, tváriac sa, že sa vidíme prvý krát, moja reč tela, uhýbavý pohľad – dvaja Slováci tu na druhom konci sveta a pri jednom stole, spolu neprehodiac ani slovka… Solingen nie je hlúpa, pochopila, že medzi nami niečo kedysi bolo…

A pritom o nič nešlo, s Luciou sme žiadny vážny vzťah nemali, iba dlhoročné letmé kamarátstvo z bratislavského autosalónu, kde roky chodievala robiť hostesku. A minulý rok sme sa po veľmi dlhom čase úplnou náhodne stretli tu v miestnom biznis centre … ale to Solingen nevysvetlím… brala by to ako lacnú výhovorku.

Mal som sa na tento emočný atak lepšie pripraviť. Moja chyba.

***

Život s osobným strážcom nemá perspektívu.

Od tej chvíle bola Solingen voči mne taká… vnútorne odpojená. Celú sobotu a nedeľu sa ku mne správala ako k svojmu Ex. Osobne som s tým v kútiku duše rátal a túžobne čakal, kedy to príde, kedy konečne pochopí, že život s osobným strážcom nemá absolútne žiadnu perspektívu.

Veď nakoniec, pochopila to kedysi aj Madonna…

Pre Solingen už iste jej rodina v tajnosti spriada plány na sobáš s nejakým prešľachteným, neduživým luxemburským či lichtenštajnským mladíkom s modrou krvou, zaručujúcim pokračovanie stáročnej rodovej línie. Ja na ňu mám zatiaľ bezpečne dozerať, lebo aj keď už bola mimo programu na ochranu svedkov, stále sa môže niečo udiať. Tak nech si dcérka ešte užije, lebo keď jej onedlho predstavia potenciálneho ženícha, potom sa bude starať už iba o pokračovanie dynastie. Veď čo si predstavovala za osud, keď je saskou princeznou…

***

Svet nie je Hollywood…

Tie dva víkendové dni sme spolu prežili v tichej domácnosti. Solingen v sobotu ráno zmenila plány. V pondelok odlieta so sesternicou a jej mužom nazad do Nemecka. Nemá zmysel si navzájom niečo vysvetľovať. Je koniec, Solingen vytriezvela zo svojho dvojmesačného štokholmského syndrómu. Pochopila, kde má v spoločnosti i v rodine svoje miesto.

Ja nie som Kevin Kostner, ani ona nie je Whitney Houston. A hlavne, svet nie je Hollywood…

***

Nedeľu sme strávili každý zvlášť. Solingen šla so Stefi nakupovať a ja som na izbe celý deň komunikoval s Ginou, svojou juhoafrickou literárnou agentkou z Penguin Random House (áno, tou Ginou…), ktorá ma neodbytne už týždeň prehovára na návštevu Kapského mesta na budúcotýždenný krst juhoafrického vydania mojej novej knihy, podprahovo mi ďakujúc, že som ju v nej tiež zvečnil v jednom divokom príbehu (no povedzte sami, kto vás len tak zveční v knihe…).

Nakoniec som teda privolil. Či sa budem spoza horizontu vracať smerom na západ, alebo na východ, je v podstate jedno, rozdiel päťsto eur za prebukovanú letenku a hotel v Kapskom meste ma nezruinuje.

***

V ten nedeľný večer pred odletom sme ešte naposledy podľahli neskoro večernému závanu vášne, lásky a absolútnej oddanosti, ktorý Solingen pripomenul, že žije a aké neodolateľne krásne má telo… V odraze stolnej lampy jej vidím na očiach, že vo svojej duši prežíva záverečnú scénu filmovej rozprávky Prázdniny v Ríme.

***

Zvonec a koniec

V pondelok ráno sa poslušne ponorila do svojej večnej role sasko-coburskej princeznej.

Stojíme v odletovej hale, lúčim sa so Solingen, Stefi a Janom, vediac, že je to navždy. Solingen je už vo svojej dôverne známej úlohe, odmeraná, dôstojná, ale vidím, ako si hryzká do svojej trasúcej sa spodnej pery. Skrytá za slnečnými okuliarmi musí zachovať dekórum. Lúčime sa, podávame si ruky. Žiadne objatia, žiadne bozky, žiadne hrabkanie vo vlasoch. Spadli by sme do toho znovu, až na dno vášne a neviem, ako by to dopadlo, ale rozhodne nie dobre ani pre jedného z nás.

Svoju ďalšiu misiu som splnil. Dostal som za ňu síce dobre zaplatené, ale zobrala mi viac. Veľký kus srdca…

***

Krv nie je voda.

Posuvné dvere za pasovou kontrolou sa zatvárajú a všetci títo traja krásni a vznešení ľudia z inej spoločenskej dimenzie nenávratne miznú v útrobách letiskového terminálu. Až teraz som pochopil, že Stefi a Jan sem v skutočnosti neprišli stráviť medové dni, ale prišli odprevadiť domov svoju Solingen, jednu z nich, z ich vlastného, hrdého rodu. Lebo krv nie je voda.

Ende. Zvonec a rozprávke je koniec. Je mi smutno. Mám slzy v očiach a guču v hrdle. Ale som rád, že to medzi nami skončilo takto dôstojne.

***

Vraciam sa do hotela, zbaliť sa. Večer odlietam do Kapského mesta. Dúfajúc, že novými zážitkami tam ďaleko na južnej pologuli spravím definitívnu čiaru za týmito dvomi emotívne náročnými mesiacmi.

Ale že mi vyčistia myseľ až tak poriadne, to som nepredpokladal ani vo sne, ale zistil som to čoskoro. Pretože to pozvanie do Južnej Afriky bola pasca…

Lebo Ursula nezabúda… Ursula vždy vracia úder.

.

.

.

.

.

Foto: www.google.com/maps