RescueRanger

Koncom marca 2021 bol vo Francúzsku vyhlásený ďalší covidový lockdown. Keby bol vyhlásený o dva dni neskôr, stíhal by som si tu vybaviť všetky veci súvisiace s mojim odchodom z výskumnej stáže a už by som bol na Slovensku, ale takto mi prezidentský dekrét skočil do úsmevu.

Celý Štrasburg začal začiatkom apríla krásne rozkvitať, začínalo tu byť veľmi príjemne. Mysleli sme, že jar tu prežijeme v pohode, ale tie obmedzenia boli totálne, tak ako na Slovensku, i keď bez Matovičovskej hystérie a urážok.

Rozmýšľali sme, ako vyriešiť túto situáciu, nehodlali sme s kamarátmi len tak trčať na homeofficoch, komunikovať cez skype, robiť tajné domáce party so študentkami, ktoré nám boli pridelené na našu výskumnú úlohu, lebo riziko prezradenia takýchto zakázaných stretávačiek bolo extrémne. Štrasburg je decentné, konzervatívne mesto, síce plné mladých ľudí, ale keď žijete na okraji mesta v pokojnej mestskej vilovej štvrti, obývanou generáciou 50+, tak každé nezvyklé správanie budí zbytočne veľkú pozornosť.

Nechceli sme trčať zavretí doma medzi štyrmi stenami, keďže vonku začínalo byť cez deň teplo a galérie, kiná, reštaurácie,  diskotéky, to všetko bolo od minulého novembra stále zavreté a i tu bol nočný zákaz vychádzania a všetky obmedzenia pohybu boli políciou na každom kroku kontrolované a nekompromisne pokutované. Ani len starých kamarátov z regimentu, sídliaceho päť ulíc južne od nás, som nemohol ísť pozrieť.

Chceli sme chodiť von, ale nie tak, že si len ísť zabehať okruh do parku, na nákup základných potravín, ale normálne sa pohybovať. Legálne sa však nedalo…

Sediac na jarným slnkom vyhriatej terase, pozerajúc do parku Orangerie, som si povedal, že toto musíme nejak typicky slovensky ošáliť.

Ale ako sa môžete beztrestne pohybovať mimo mesto po krajine, bez toho, aby vás niekto skontroloval?

Musíte mať to správne auto.

S kamarátmi z práce sme si preto povedali, že sa zložíme na nejakú starú vyšľahanú bazárovú herku, ktorá je na jednu stranu dosť lacná na to, aby sme ju v prípade nepotrebnosti mohli oželieť, zároveň aby nás doviezla kam chceme a hlavne je pre policajné hliadky neviditeľná, takú, ktorú nikoho nenapadne zastaviť, ktorá im nenápadne prekĺzne pomedzi ich pozorné a prísne pohľady.

Spísali sme si bazárových favoritov na nenápadný presun krajinou:

– autobus,

– offroad, alebo traktor,

– sanitka,

– pohrebák,

– hasičské, alebo policajné auto,

– iné…

***

Autobus

Je pravda, že kto kedy kontroloval linkový autobus… ale tohto adepta sme vylúčili hneď, parkovať v našej vilovej štvrti pred domom s autobusom –  to by sme hneď dostali pokutu a boli by sme brutálne nápadní i pre slepých. Okrem toho, nikto z nás naň nemá vodičský preukaz. A otáčať sa s ním v úzkych uličkách, to je na dlhý výcvik.

Offroad, traktor

Brutálny offroad, čo prejde každý terén, nie je lacný špás ani ako ojazdený. Zísť na konci mesta mimo asfaltové cesty a pohybovať sa poľnými cestami, obchádzajúc policajné hliadky je síce cool, ale takmer všetci francúzski policajti postupne fasovali Dacie Duster, takže by to bola s nimi zbytočná naháňačka po blate a nakoniec by nás aj tak dostali. A traktor, ktorý by im síce ušiel cez rozbahnené pole a nemá špztku, podľa ktorej by nás vypátrali, ten je zasa pomalý, že by nás dobehli i peši a v meste je nápadný. Aj tá kabína je malá. Nič pre nás.

Sanitka

Najlepšia voľba, bohužiaľ v bazároch boli iba tri totálne zhumplované a prehrdzavelé kusy s pol miliónom km na tachometri, ktoré nevzbudzovali dôveru vo svoje jazdné vlastnosti a už na prvý pohľad vyzerali vyradené zo služby. S tými by sme nepresvedčili ani slabozrakú hliadku.

Pohrebné auto

Ktorý policajt by zastavil pohrebák? A ešte v čase covidu, čo ak vezie covidového nebožtíka? Šesť metrov dlhé pohrebné auto sa nám ale nevojde do garáže za domom a parkujúc pred ním by vzbudzovalo paniku starších susedov a okrem toho, ten morbídny pocit na cestách … nie, necháme si zájsť chuť.

Vyradené hasičské či policajné auto  

Stopla by nás prvá hliadka, vidiac civilov za jeho volantom. Nie…

***

Už to vyzeralo na prehru, ale na bazárovom portáli v 15 kilometrov vzdialenom Molsheime (áno, v tom Molsheime, kde sa vyrábajú Bugatti), sme videli inzerovaný sýto oranžový cestársky valník Peugeot s priestorom pre šesťčlennú čatu cestárov, s dvestotisíc nabehanými km za cenu troch miestnych výplat.

Za tri dni už bolo naše, písané na francúzskeho kamaráta, ale všetci sme mali svoj „obchodný podiel“ na tejto mašine. Vyčistené, s vymeneným olejom, za tri dni prihlásené. Kúpili sme si cez internet hnedé cestárske kombinézy, pracovné rukavice a oranžové reflexné vesty, pre dokonalý image sme zastrčili do zadných držiakov na korbe dve cirokové kefy, aby sme vyzerali vierohodne a v piatok podvečer sme v trojici vyrazili na prvý testovací výlet do sedemdesiat kilometrov vzdialeného Colmaru. Kolegyňa doktorantka mala narodeniny, robila tajnú oslavu pre svoje spolubývajúce.

Šli sme pre istotu iba miestnymi komunikáciami medzi obcami, natrafiac na tri unudené policajné hliadky, ktoré nás stojac na vedľajšej ceste sledovali už z diaľky ďalekohľadmi, ako sa k nim blíži nejaké osamelé auto. Keď sme vedľa nich pribrzdili, vždy len mávli rukou.

Takto sme došli až do Colmaru za kolegyňou a jej spolubývajúcimi. Misia splnená. Cestárov predsa potrebuje každý. Aj keď v tých vyžehlených uniformách sme vyzerali skôr ako Helmut zo soft filmu, čo ide opravovať paničke práčku…

***

Na ďalšie výlety sme už chodili i s našimi doktorantkami. Osvedčili sa ako dobrá partia na zábavu a keďže vo vlastnom záujme držali jazyky za zubami, tvorili sme kompaktnú posádku. Dokúpili sme im tri kombinézy a oranžové vesty a sediac vždy vzadu, s vlasmi pod čiapkou a všetci s rúškami na tvárach pre sťaženú identifikáciu, sme nerušene brázdili krajinou až po hranice. Cez nemecké, luxemburské ani švajčiarske hranice sme však prejazdy neriskovali, lebo na čiare boli nekompromisné kontroly, ale všetky tie krásne, historické mestá do tristo kilometrov od Štrasburgu sme mali pochodené. Metz, Remeš, Dijon, Besancon… a keď sa začiatkom mája oteplilo, chodili sme sa kúpať až na dvesto kilometrov vzdialené prekrásne jazero Vouglans, zarezané do horského kaňonu a poskytujúce nám plnú intimitu na kúpanie a opekanie.

A takto sme cestovali po rozľahlom okolí Štrasburgu až do polovice júna, kedy sa covidové opatrenia kvôli blížiacej sa turistickej sezóne začali radikálne uvoľňovať (zrazu už covid nebol problém, lebo peniaze od turistov predsa nesmrdia…). Už sme sa nepotrebovali skrývať.

Auto sme dotankovali, zakonzervovali, prikryli plachtou a odstavili v garáži na jesenný lockdown. Mne síce koncom júna moja výskumná stáž končila a preto som si so závisťou predstavoval tie ich jesenné výlety niekam do zakázaných miest, ale čo už… všetko raz končí a niečo iné, niekde inde začína.

Ale tie naše jarné výlety sme si užili… Vive la résistance!

Foto: ja, www.google.sk/maps