RescueRanger

Koncom mája 2023 sme si s kamarátmi z Viedenskej univerzity zašli na rozhľadňu Königswarte, obľúbené výletné miesto nad rakúskou obcou Berg tesne za hranicami Slovenska, s prekrásnym výhľadom na celú Panónsku nížinu. Okolitá príroda sa už prebudila do sviežo zelených farieb.

Celý horizont až po Alpy na juhozápade lemuje biely les stometrových veterných turbín, švihajúcich svojimi dlhými vrtuľovými lopatkami okolo seba, masakrujúc všetko vtáctvo prelietajúce pomedzi ne tak dokonale, ako Nemci americké bombardéry mieriace za druhej svetovej vojny na Berlín.

„Stará, dobrá, poctivá špionáž.“

Minulý rok sa vo svetových médiách pravidelne objavovali správy o flotile záhadných čínskych meteorologických balónov, využívajúc stratosférické prúdenie v atmosfére na to, aby sa dostali nad veľké mestské aglomerácie na rôznych kontinentoch, aby tam v skutočnosti zachytávali elektronické signály nad vojenskými základňami a odpočúvali telekomunikačnú komunikáciu. Takže žiadna meteorológia, ale stará, dobrá, poctivá špionáž. Keď ale Američanom došla trpezlivosť a začali ich nad svojim územím zostreľovať ako kačice nad rybníkom, Číňania od tejto taktiky nakoniec upustili.

Dole na lúke pod Königswarte nakrúca jeden slovenský televízny štáb reportáž o  automobilovej novinke, drsnom pick-upe od Forda, ktorý dostali zapožičaný na týždňové testovanie. Lietajú okolo neho s dronom, kameraman nakúka cez spustené okienko do interiéru, v ktorom do kamery reční vysoký okuliarnatý redaktor. My túto scénu pozorujeme s ďalekohľadom z rozhľadne.

Zrazu mi náš docent Kobayaši zaklepe na rameno a prstom ukáže na oblohu. Vidím záblesk a o pár sekúnd sa už k zemi rúti napoly spľasnutý biely balón. Padá a padá a padá, až kým nedosadne do poľa neďaleko cesty spájajúcej Berg a Edelstal.

Bratislavský televízny štáb ten päťminútový pád balóna nakrúcal a keď balón žuchol do poľa, všetci traja členovia štábu nasadli do pick-upu a cez pole sa vydali k balónu.

Pozorujúc z rozhľadne túto scénu sme pochopili, že takáto situácia sa neprihodí každý deň, tak sme sa jednohlasne rozhodli, že výhľad z Königswarte je síce úchvatný, ale čumákovať tu zbytočne dlho neprinesie žiadne ďalšie zážitky, na rozdiel od balónového dejchánku v poli pod nami. Sadli sme do nášho univerzitného Mercedesu Vito a vnoriac sa do uličiek ospalého Bergu sme došli až za dedinu k miestu dopadu balóna. Boli sme už na dohľad od neho, keď sa zrazu od Prellenkirchenu veľkou rýchlosťou prirútil policajný vrtuľník, obratne manévrujúc medzi stožiarmi veterných turbín dosadol vedľa balóna a vyskákalo z neho šesť policajtov zo špeciálnej jednotky.

Blížime sa k miestu dopadu, otočiť sa už neplánujeme, boli by sme veľmi podozriví, tak sa snažíme nepozorovanie prejsť okolo.

Všade počuť svištanie obrovských veterných lopatiek. Zapol som si v mobile šikovnú appku Spectroid na meranie frekvencie zvuku a ani sa nedivím nameraným hodnotám. Také vysoké hodnoty infrazvuku, prekračujúce normy WHO majú snáď iba na sídlisku Čerešne pri teplárni na bratislavských Poliankach, ale tá teplárenská turbína bola postavená ešte v čase hlbokého socializmu, kedy nejaké zvukové emisie nikto neriešil. A tu uprostred ľudoprázdnych rakúskych polí to tiež nikto nerieši. Ale ak by tu niekto dlhodobo žil, tak by mu to za rok upieklo mozog. Ale my tadiaľto len prechádzame.

Vidíme, ako traja členovia slovenského televízneho štábu ležia rozpažení sa zemi, dvaja policajti si prehrávajú záznam z ich kamery, tretí kontroluje ich doklady, rozložené na kapote ich pick-upu. Plachta balóna má viditeľné ohorené okraje. Zostrelili ho raketou. Ale kto…?

***

Nás, pomaly prechádzajúc okolo, si nikto nevšíma, iba jeden policajt nám rukou máva, aby sme nespomaľovali a pokračovali v ceste.

Vzďaľujeme sa od miesta dopadu balóna, míňajúc nákladné vozidlo rakúskej armády s nakladacím ramenom, ako odbočuje z cesty na pole k balónu.

Docentka Cobianu, vytrénovaná Ceausescovou tajnou políciou zo svojho zadného sedadla celú túto vzrušujúcu scénu nafotila cez zatmavené bočné sklo, bez obáv zo zhabania mobilu.

A hneď tieto zábery streamovala na Instagrame ako horúcu novinku z dolnorakúskych luhov a hájov.

Ale to nemala robiť…

***

Za desať minút jej zvoní telefón. Docentka Cobianu zbledla. Volal jej dôstojník z rakúskej kontrarozviedky, aby tie fotky z instagramu aleže okamžite zmazala.

Teraz nám to došlo. Veď na Königswarte je umiestnená vojenská radarová stanica zameraná na odpočúvanie satelitnej a rádiovej komunikácie na Balkáne a vo Východnej Európe, ktorú stále financuje americká NSA. A ten čínsky špionážny balón bol pre ňu priamou hrozbou. Tak ho odniekiaľ z neznáma sundali raketou…

Vracali sme sa okľukou nazad cez Berg do Viedne. Za obcou sme si všimli asi dvesto metrov pred nami dve čierne dodávky, krížom stojace cez cestu na Wolfsthal, tak sme v poslednej chvíli radšej zabočili doprava na Bratislavu. Pre istotu.

***

„Globsec“

Za desať minút sme za hranicami, v bezpečí na Slovensku. Prechádzame po Viedenskej ceste smerom na most SNP. Pred týždňom dosahoval Dunaj kvôli lejakom v Alpách až po nábrežie, hroziac, že sa vyleje, teraz však už klesol o tri metre. Slovenskí investigatívni novinári zrazu nemajú o čom písať…

Vlastne jedna okrajové téma tu je. Dnes v Bratislave končí zasadnutie medzinárodnej bezpečnostnej konferencie Globsec.

Prechádzame po Dvořákovom nábreží popri Dunaju. Pred River Parkom, kde sa konferencia koná, stoji rad čiernych limuzín a osobných dodávok. Naše čierne Vito sa medzi nimi dokonale stráca.

V spätnom zrkadle o tri autá za nami vidíme … tie dve podozrivé dodávky z Rakúska. Sú to ony, kto príčetný by sa už len vozil na obrovských GMC Savana?

Ako nás len mohli vypátrať, použili sledovací dron? Alebo máme namontované v aute GPS? Pozriem na docentku Cobianu…

– Vypnite si svoj mobil, hneď! Sledujú nás podľa vášho signálu!… prikazujem jej.

***

Zahneme do garáží hotela River Park v snahe zmiasť svojich prenasledovateľov. Motáme sa tromi podzemnými podlažiami a vychádzame opäť von. Pred rampou z garáže stojí rad čiernych usporiadateľských limuzín, rozvážajúcich účastníkov práve skončenej konferencie na letisko. Tvárime sa nenápadne, obzerajúc sa v spätnom zrkadle, či sa za nami neobjavia tie dva tajomné americké mastodonty. Sme na rade. Zriadenec na nás ukazuje a máva na dve slečny delegátky. Otvárajú bočné posuvné dvere a nastupujú. Zarazia sa, že vzadu už niekto sedí (ale iba docentka Cobianu, lebo Dora s nami na dnešný výlet nešla), ale hlavné je, že ich niekto odvezie na Schwechat. A my navyše máme rakúsku ŠPZtku, pôsobíme tak ako dokonalý Schwechat taxi, tak čo by slečny z Globsecu riešili…

***

– Ideme okľukou cez Slavín, pod mostom Lafranconi je zápcha… oznamujem po anglicky delegátkam Globsecu malú lož, aby som zdôvodnil myšičkovanie cez túto luxusnú vilovú štvrť, zatajac im fakt, že sme prenasledovaní, len nevieme kým…

Dve tmavovlasé slečny delegátky s modrými visačkami na krku len pokrčili ramenami. Bolo im to zjavne jedno.

***

Z uhla pohľadu prenasledovaných štvancov zrazu bratislavský Hradný kopec vidím akoby z inej perspektívy. Už si nevšímam prvorepublikové vilky, medzi ktoré sú necitlivo vrazené moderné zbohatlícke novostavby. Všímam si na budovách decentne ukryté kamery, dlhé antény VKV vysielačiek, ktorými sa na krátke vzdialenosti dorozumievajú operatívci bez rizika zamerania (i my sme ich používali, keď sme v utajení operovali v Bejrúte), alarmy, nálepky na bránach s logami strážnych služieb. Vcelku dobre zabezpečená štvrť…

Ideme cez Palisády, okolo Slavína, kopírujúc trasu trolejbusu až do Mlynskej doliny a odtiaľ výpadovkou na most Lafranconi, za mestom vyjdúc priamo na rakúsku diaľnicu A6, kde sa už strácame vo vlnách áut smerujúcich do Viedne.

„A kde máte kufre?“

Naše dve spolucestujúce delegátky mlčky sedia na zadných sedadlách vedľa docentky Cobianu. Predstavili sa nám iba ako Gaja a Dona. Žeby Turkyne?… Občas po sebe pokukujeme v spätnom zrkadle. Čerstvé štyridsiatky, brunetky v modrých sukňových kostýmoch, pôsobia skôr ako hostesky z recepcie. V tvári majú trochu strhané rysy, akoby svoje voľné chvíle trávili silovým tréningom vo fitness centre či v posteliach nenásytných manažérov.

Ale nohy majú výstavné, to treba uznať. A možno ich aj vystavujú… vyrysované lýtkové svaly, stehenné kvadricepsy, hotová anatomická pomôcka pre študentov medicíny. Žiadne beztvaré uhorky v pančuchách, aké majú mladé slečny, mysliace si o sebe, že načo sa starať o svoje mladé telo, keď stačí zaujať značkovou minisukničkou a prémiovým smartfónom za euro v paušále.

Tieto dámy si museli všetko tvrdo odmakať. No veď povedzme si otvorene, Globsec nie je žiadna súťaž krásy, či Ples v Opere, ale vrcholový bezpečnostný summit, na ktorý sa dostanú len vyvolení. A preverení…

***

Prechádzame cez diaľničný prechod Jarovce-Kittsee, za nami nevidíme žiadne dve čierne Savany. Za pol hodinu budeme na letisku, máme to po ceste na Viedenskú univerzitu, tak túto hru už dohráme do konca.

Schádzame z diaľnice na letisko. Vyberám si parkovací lístok z automatu, rampa sa otvára, vchádzam na plné parkovisko, pomaly krúžim, hľadajúc voľné miesto. Parkujem.

– A kde máte kufre, dámy?… napadlo ma až teraz. A odkiaľ vlastne ste?… pokračujem v otázke po anglicky.

Zrazu zacítim na temene ostrý tlak. Obzriem sa do spätného zrkadla. Jedna z dám – Gaja drží prestrašenej docentke Cobianu pri hlave pištoľ. A Dona zasa opiera hlaveň svojej pištole o moje temeno.

Zbehlo sa to veľmi rýchlo…

Všetky dvere na aute sa zrazu otvorili a vidíme len spleť rúk, ktoré nás vyťahujú z auta priamo na betónovú plochu parkoviska. Niekto mi kľačí na krku. Okolo seba vidím len pobehujúcu spleť nôh. Samé mužské v nohaviciach, pomedzi ne dvoje ženské v lodičkách, ktoré patria Gaji a Done. Ak sa tak vôbec v skutočnosti volajú…

Nebránim sa, viem ako sa mám v takýchto situáciách správať. Proti presile nemám šancu. Napnúť svaly, čakať úder, ale neprovokovať. Tak nás to učili počas výcviku prežitia v zajatí. Nechtiac som si to zopakoval.

Nasadili mi putá a čiernu kuklu na hlavu a strčili do dodávky. Nebola naša, podľa tvrdosti sedadla a vône interiéru som to pochopil hneď. To bola … jedna z tých dvoch veľkých čiernych dodávok GMC Savana, ktoré nás prenasledovali až do Bratislavy.

Dvere sa za mnou zabuchli, pohli sme sa. Po desiatich minútach ticha mi niekto sňal z hlavy kuklu. Nohatá Dona, sediaca vedľa mňa. Oproti mne sedel starší šedivý pán so staromódnou briadkou, v ktorej vyzeral ako šéf boľševickej Čeky Felix Dzeržinskyj.

„Hlavne nenápadne“

Ospravedlňuje sa mi za tú nepríjemnosť. Na Slovensku nemali právomoc zasiahnuť, tak využili svoje dve agentky prítomné na Globsecu, aby nás vylákali na letisko Schwechat, kde už mali pripravenú zásahovú jednotku. Vedeli síce, že sa vraciame do Viedne, ale zásah na univerzite či na diaľnici by vzbudil príliš veľký rozruch. Na letiskovom parkovisku medzi stovkami zaparkovaných áut to bolo nenápadnejšie. Veď predsa… hlavne nenápadne.

A dôvod?

Ten doobedňajší instagramový post docentky Cobianu s fotkami zostreleného čínskeho špionážneho balóna. Rakúšania si to za žiadnu cenu nechcú s Číňanmi pokaziť, sú tesne pred podpisom miliardových investičných kontraktov a tie predsa musia ostať nepoškvrnené ako lono arabskej nevesty. Lebo jedna vec je prozápadný mediálny imidž krajiny, ale úplne niečo iné je mať vo vrecku lukratívne obchodné kontrakty. Lebo z prázdnych kecov sa nikto nenaje. Peniaze predsa točia svetom.

***

Vystupujeme pri rektoráte Viedenskej univerzity. Druhá dodávka rakúskej kontrarozviedky s docentom Kobayašim a docentkou Cobianu je už na mieste. Vedľa nich stoja tajní a dávajú im podpisovať na kapote papiere o mlčanlivosti.

V autorádiu spieva na stanici Ö3 Nena svoj najväčší megahit 99 Luftballons. Aké príznačné k dnešnej príhode s čínskym balónom.

Nahnem sa k Done, s ktorou sme v aute už len my dvaja sami a ktorá mi za chrbtom práve odomyká putá.

– Ak by si mala večer čas, zašli by sme spolu na letisko pre naše odstavené služobné Vito. Mám v odkladacej poličke tiež nejaké luftballons, ale nemaj obavy, nie čínske… kvalitné.

Cítim dotyk hlavne pištole medzi stehnami.

– Zabudni, večery trávim s Gajou… pošepne mi.

***

Tak nič… mojich 99 Luftballons dnes poletí do atmosféry naprázdno.

Ale aj tak to dnes bola vzrušujúca jazda pomedzi vrtule…

.

.

.

.

.

Foto: pravda.sk, www.google.com/maps