RescueRanger

Za svitania som vyrazil z Mikulova na cestu do Brna. Neplánovane skoro, ale keď ma už Pani doktorka so Žofiou takto narýchlo vyšupovali z domu, nebolo cesty späť. Pomalú cestu pokojnou zvlnenou krajinou cez majestátny kopec Pálava s prekrásnym výhľadom na juhomoravské vinice a rozľahlú priehradu som si užíval ako Rudolf Hrušínský na starej embéčke vo filme Vesničko má středisková.

Ešte jeden pohľad späť a už som bol za Novomlýnskou priehradou, v mysli sa lúčiac so svojimi včerajšími spoločníčkami a spoločne stráveným kultúrnym večerom plným prekvapení.

Tam kdesi za horizontom je Brno. Neponáhľal som sa, času som mal dnes príliš veľa. Na druhej strane, zlovestné tmavé mraky, ktoré prichádzali spoza západného horizontu ma podvedome poháňali vpred. Za hodinu som už parkoval v podzemnej garáži hotela Palace.

Akurát včas, lebo vonku sa práve husto rozpršalo. Vyzeralo to podľa predpovede na celodenný dážď (no veď víkend…). Celý dnešný program sa mi tak nejak neplánovane poprehadzoval. Do Brna som plánoval prísť až poobede, ubytovať sa, prejsť sa po meste, na hrad Špilberg, navštíviť dávnu kamarátku Petru a podvečer sa presunúť i s dídžejským vybavením do tanečného klubu Stolárna, kde sa večer koná festivalová Salsa párty, ktorú po skončení celodenných tanečných workshopov dídžejujem.

„Plán B“

Enémže… Mikulovské dievčatá mi skočili do úsmevu a ranným vykopnutím z domu mi kompletne prekopali itinerár. A ten monotónny šušťavý júlový dážď to dorazil. Ale ja mám vždy pripravený záložný plán B, v duchu pionierskeho hesla Buď pripravený – vždy pripravený!, ktoré do nás kedysi dávno vbíjali červenokožci.

„Poctivosť sa vypláca nielen pod sukňou, ale i v stravovaní.“

Hotelový check-in však bol až po 14tej hodine. Skôr mi izbu nepripravia. Ešte v nej vyspáva niekto iný. Sadol som si preto do hotelovej reštaurácie, kde sa práve podávali bufetové raňajky. Pre mňa za doplatok, ale tie raňajkové švédske stoly v tomto skvelom hoteli za to stoja. Otvoril som si laptop a ujedal z kopcom naloženého taniera plného šunky a syra, pre dekórum zamaskovaného navrchu listom hlávkového šalátu. Chlapi – bielkoviny na svaly treba… nebudem sa predsa cpať chlebom ako Bulhar. Zavŕšil som to poctivým tučným probio jogurtom s vločkami. Hmmm, pravá jogurtová vôňa a tá chuť… Dievčatá – zabudnite na nízkotučné, presladené, sterilné šlichty plné Éčok, z tých aj tak neschudnete. Nebojte sa preto tých 6% tukov navyše, za tú kvalitu, čo do seba dostanete, to veru stojí. Poctivosť sa vypláca nielen pod sukňou, ale i v stravovaní. Žiadny normálny chlap nechce mať doma hysterickú vychrtlinu, vyšilujúcu po každom zjedenom kilojoule navyše. Pekné oblinky sú fajn…

***

Popíjajúc silnú, voňavú kávu-nakopávačku, si do laptopu zapisujem blogový koncept zo svojho včerajšieho mikulovského zážitku. Bola by škoda, aby ostal iba v mojich spomienkach.

Do večernej Salsa party mám ešte ďaleko. Cez okná hotelovej reštaurácie po očku pozorujem veľkomestský ruch na ulici. Ospalé, upršané nedeľné ráno. Počasie vhodné iba na dve veci… Občas popod oknami prejde poloprázdna električka, ale inak je tu nuda. Doslova Nuda v Brne, ako v tom kultovom českom filme.

„Rande na slepo“

Ťukám do laptopu. Osadenstvo reštaurácie sa postupne mení. Po raňajkových hotelových hosťoch prichádzajú bežní turisti z ulice, trochu obschnúť po prehliadke mestom (dážď v turistickom prospekte nebol), zohriať sa pri káve, čaji a fakt skvelých zákuskoch.

Sem-tam si k menším, okrúhlym stolom povedľa steny sadne párik, čo sem prišiel na doobedné rande. Za dnešný deň som si ich tu všimol štyri. Na prvý pohľad sa dá odhadnúť, že ide o ich prvé rande na slepo. Začínam podozrievať hotel, že si platí reklamu na zoznamovacích portáloch, lebo tieto typy sa nedali prehliadnuť.

***

„Gasman“

Nastailovaná, pestovaná slečna hlboko po tridsiatke, v tmavom kostýme, pripomínajúca bankovú manažérku a oproti nej taký neslaný, nemastný, ledabolo oholený štyridsiatnik v tričku s primitívnym sloganom o výhodách pivného svalu, zďaleka vysielajúci signál, že mu nemá kto variť, prať, slušne obliekať do práce a ktorý je zacyklený do svojich pohodlných večerných stereotypov s kamarátmi a ktorý býva – v lepšom prípade v podnikovej ubytovni na periférii, v horšom prípade ešte u mamy.

V hotelovej reštaurácii sa necíti dobre, je to tu naňho príliš nóbl, ale miesto na prvé rande vybrala zjavne slečna, zamilujúc sa do jeho nabušeného selfie pred zaparkovaným cudzím fárom. Netušiac, že v skutočnosti má tento chlap v sebe hormonálnu úroveň na podkritickej hranici. Ideálny adept pre endokrinologickú ambulanciu, kde by mu pichli zo dve injekcie opičieho testosterónu, po ktorých by vyvádzal ako mladý orangutan, ktorý by sa na ňu vrhol jelením skokom z gauča až k vchodovým dverám, vyraziac jej nákup z rúk.

Ale na čo by mu tie opičie hormóny boli, keď nemá babu…

A tak svoju nervozitu ventiluje prihlúplymi historkami a komentármi, mysliac si o sebe, aký je všímavým a brilantným analytikom, v snahe ohúriť slečnu s dvomi titulmi, ale zato bez jediného chlapa i dieťaťa. A rehoce sa na vlastných vtipoch ako imbecil. On si vystačí sám.

Ešte si prdni… pomyslím si.

Slečna vstala a išla si prepudrovať nos na toaletu. Štyridsiatnik v idiotskom tričku sa za ňou obzerá, ako zachádza za roh na toaletu. Zahmýri sa na stoličke a … on si fakt usral… ale ako… čašník, ktorý práve prechádzal okolo neho, dovial za sebou k môjmu stolu ten jeho morový smrad. Pomóc, chemický útok plynového muža. Čelím celú pol minútu neviditeľnému teroru…

Po piatich minútach sa slečna vracia k stolu. Gasman je už vyprdený a celý vysmiaty. Klimatizácia zariadila všetko ostatné…

Slečna je vážna. Ona už od prvej sekundy pochopila, že ani toto x-té rande na slepo nedopadne podľa jej predstáv. Jej biologické hodiny už roky bijú na poplach a lokomotíva do pôrodnice zbesilo píska na nástupišti k odjazdu. V hlave preto spriada najvhodnejšiu stratégiu k ústupu. Ako každá žena s podobným osudom.

Lebo tie najlepšie roky strávili budovaním svojej kariéry, stážami po centrálach svetových korporátov, kde sa materstvo netoleruje, iba zisk a aj skúsenosti treba nabrať ešte pred tridsiatkou, ešte treba stihnúť precestovať aspoň polovicu sveta, nejaké to PhD., vedeckú ašpirantúru, vydať odbornú publikáciu, či hneď dve, lebo nič z toho sa pri deťoch nedá zvládať. Materstvo počká…

Alebo iba zabŕdnu do toxického vzťahu, z ktorého sa im nedarí desať rokov vymaniť a iba v ňom chradnú a trápia sa. A keď sa konečne z neho oslobodia, vybúria na nekonečných party, dosiahnu manažérske posty, vedecké hodnosti, zarobia si na byt bez hypotéky, tak zrazu zistia, že… ich mladosť je v péčku…

Ale ony stále chcú nastailovaného, svalnatého, nezadaného, mentálne vyzretého, ale fyzicky mladého chlapa bez histórie, s veľkým mercedesom a rovnako impozantným mezonetom s výhľadom na Brno, či nevtieravo voňajúceho gentlemana so zdvorilým správaním, recitujúceho Shakespearove hry v originále, v lepšom prípade v romantickom preklade od E. A. Saudka.

Ale takí už stihli zaparkovať svoje biele mercedesy o tri poschodia nižšie, u šťavnatých a neunaviteľných dvadsiatok… Haló, budíček…

A tak sa zúfalo vrhajú do ďalšieho rande na slepo, preklikávajúc sa medzi fotkami ľudí s podobnými osudmi, ktorým to nevyšlo. A potom môžu byť rady, ak na tých rande na slepo nenatrafia na notorika, gamblera, desiatkami exekúcií prenasledovaného štvanca, či na chválenkára, ktorý sa im po piatich minútach upoteného fučania zvalí na hrudník tak, že sa ani nemôžu nadýchnuť.

Raz sa im to iste podarí, ak prijmú bezpečný a rozumný kompromis. Dobrú noc a veľa šťastia…

***

„Na Tinderi skutočnú lásku nenájdeš.“

Pevný, šľachovitý chlap, pripomínajúci ostravského baníka, v značkovom bielom tričku, mokasínach a slimkových rifliach, presný opak toho pivného zúfalca spred hodiny. Pokojne si scrolluje v mobile, čakajúc na dievča či ženu, s ktorou má rande. Cez rameno mu vidím, ako swipuje profily ďalších žien na Tinderi. Niekoho mi pripomína, možno som ho kedysi dávno stretol v Libanone, či Mali, ale na sto percent to neviem…

Práve prišla jeho slečna. Blondína celá v bielom. Snehulienka. Obtiahnuté tričko, flitrová kabelečka, platformové tenisky, biela minisukňa, spod ktorej jej vykúka ornamentová kerka na stehne. A nad členkom má druhú. Typická party girl. Takých je aj na Salsa party, na ktorej dnes hrám, veľa. Dievčatá na zábavu. I na Rímskom Salsa festivale som také kedysi stretol a vznikol z toho veľmi zaujímavý príbeh.

Na prvý pohľad to je známosť z Tindra. I na druhý pohľad. Dali si po pohári vína a po štvrť hodine vzájomného oťukávania spolu odišli. Nemusím si domýšľať, kam…

Na Tinderi skutočnú lásku nenájdeš. Ani na Salsa párty.

***

„Já bych všechny ty internety a počítače zakázala!“

Párik zamilovaných študentov, on i ona čumiaci do svojich mobilov, akoby ich delila vzdialenosť pol zemegule a nie len koreničky na stole. Chichocú sa na správach, ktoré si posielajú. Digitálni feťáci, stratená generácia.

Napadá mi legendárny výrok slávnej pražskej dôchodkyne Věry Pohlovej „Já bych všechny ty internety a počítače zakázala!“, ktorá sa ním stala proti svojej vôli symbolom odporu k moderným technológiám.

Už len čakám, kedy si pod stolom budú fotiť intímne partie a posielať si ich cez mobil. Na internátnu izbu to zjavne majú príliš ďaleko.

Ale keby do reštaurácie vošiel Al Pacino, tak by slečna ten mobil odpratala hneď. A svojho študentíka s ním. Ale to by musel byť samozrejme Al Pacino vo svojich najlepších rokoch (ja som ho v New Yorkej reštaurácii Carne Mare stretol pred pár rokmi už ako osemdesiatnika), lebo pre túto mladú generáciu všetci nad tridsať sú už na odpis do starého železa.

Pred obedom zaplatili za tie svoje dva džúsy a odišli, lebo toto nie je internátna menza s obedom za sto českých korún. O čom to ich rande vlastne bolo?

***

„Profesor“

Ale tento posledný chlap všetky tieto randiace „diagnózy“ sfúkol ako Česi Švajčiarov v hokejovom finále. Štíhly päťdesiatnik s hustou bielou, perfektne zastrihnutou bradou, hrubými čiernymi okuliarmi, vo svetlom obleku s modrou vreckovkou v klope, v drahých hnedých kožených topánkach a s veľkými a zjavne drahými hodinkami na ruke vyzeral ako profesor estetiky.

Svojej spoločníčke – krásnej brunetke, známej divadelnej a seriálovej herečke, ktorá, osamelá v cudzom meste je tu na ročnom hosťovaní v Brnenskom národnom divadle, tak tej svojim hlbokým hlasom rozprával o zodpovednosti, partnerskej úcte, dôvere, schopnosti obetovať svoje osobné šťastie pre rodinu a ona, kompletne odovzdaná, ho počúvala ako nejakého tantrického guru, za akým do severnej Indie, Tibetu či Nepálu (čím vyššia nadmorská výška, tým je to uveriteľnejšie) putujú stovky osamelých žien z celého sveta so svojimi zranenými srdcami, aby si tam vypočuli jeho múdre reči, za ktoré mu štedro zaplatia a s korálikmi šťastia, kamienkami nabitými vesmírnou energiou a vonnými tyčinkami sa s ľahkosťou na duši a s prievanom na účte vracajú do svojich európskych a amerických domovov, s odhodlaním zmeniť svoje životy, pričom im to odhodlanie a tantrická nálada vydrží maximálne do prvej zrážky s nejakým domácim blbcom.

Držiac osamelú herečku za ruku jej svojimi prenikavými očami pozeral priamo do duše. Táto scéna mi pripomínala reality show Nevesta pre milionára, ibaže tento „Honzík“ bol fakt trieda, nie nejaký nagelovaný donchuan. Už chýbajú len záverečné titulky, romantická hudba a ruža pre nádejnú nevestu.

Ale prišlo niečo iné. Do reštaurácie zrazu vpálila mohutná, nahnevaná almara. Obrovská žena, pripomínajúca majsterku sveta vo vrhu guľou Helenu Fibingerovú. Zbehlo sa to veľmi rýchlo. Celá červená v tvári sa hrnie k Profesorovi, nadávajúc mu už od dverí, že ho konečne vymákla s milenkou.

Profesor v sekunde pustil ruku svojej vyvolenej dámy a prevrhnúc pohár vína na stole sa popri stene rozbehol smerom von z reštaurácie ako krysa cupitajúca z pivnice, za chrbtom prenasledovaný obryňou, ktorá ho neustále buchnátuje po chrbte. Bežiac okolo pultu s jedlom sa v panike zaprel rukou o pult a ruka sa mu zošmykla do misy s pudingom, v ktorom ostala hlboká stopa jeho ruky, pripomínajúca odtlačok dinosaura v skamenelom bahne. Už ju len zaliať do želé a zarámovať a môžu ju vystavovať ako jedlý artefakt „Laba odhaleného milovníka“.

S rukou zagebrenou až po lakeť vybehol jajkajúc z reštaurácie, stratiac sa obryni v hustom daždi. Ďaleko neutečie, doma mu to jeho pani všetko zráta.

Herečka pri vedľajšom stole ostala sedieť ako obarená. Pri rozliatom víne sa jej v hlave zrážali protichodné myšlienky ako atómy v jadrovom urýchľovači v CERNe. Verejná potupa, absurdná komédia, inšpirácia do filmového scenáru, dlho nepoznaná neha, zrada… bum bum bum sa odohrávalo v hlavičke makovičke moravskej herečky. Ale i o tom je život. Ešteže sa obryňa nezamerala i na ňu, to by zajtra iste potrebovala kilo make-upu pod oči.

***

Barman, neustále leštiaci poháre, celé toto dnešné divadlo sledoval spoza baru spolu so mnou. To pulírovanie pohárov v skutočnosti barmani robia len tak akože, čisto pre efekt, v každej kuchyni predsa majú umývačky riadu, ktorá tie poháre vyleští stokrát lepšie než oni, ale keby barman len tak postával pri bare so založenými rukami, bol by veľmi nápadným a rušivým prvkom v priestore. Tak si leštia svoje flauty (vysoké poháre na sekt…) a sledujú okolie, typujúc zákazníkov podľa ich správania. A málokedy sa mýlia. A takéto zaujímavé divadlo zažívajú na place každý deň. Aj keď celú šichtu na stojáka…

***

„Katka“

Narýchlo privolané upratovačky dali za pomoci čašníka za desať minút reštauráciu opäť do poriadku a všetko bolo tak, akoby sa nič nestalo. Noví hostia si nič nevšimli, nemali žiadnu pamäťovú stopu.

Práve vtedy vstúpila do reštaurácie moja známa, Katka, ktorá do Brna pricestovala zo Slovenska na tento víkendový salsový festival. Práve jej skončili doobedné tanečné workshopy, tak som ju pozval na obed. Katka je skvelá tanečnica salsy, okrem toho behá dlhé trate, minuloročný Barcelonský polmaratón dokonca zabehla v prvej dvadsiatke.

Štíhla plavovláska s nevinným úsmevom, krásnou modelkovskou postavou, s jemným hláskom, ale odhodlanosťou maratónskeho bežca vo všetkom, čo chytí do ruky. Ona je taký ohybný prútik, senzitívna, optimistická, precízne vnímajúca vedenie partnera pri tanci. Radosť s ňou tancovať latino. I šatičky na tanec, legíny na jogu i na šport má z vlastnej tvorby, sama si ich navrhuje. Sú prekrásne. A ten hebký materiál… vždy keď sa jej pri tanci dotýkam, nejak sa nemôžem od nej odpútať… Asi je to tým jej bezbranným úsmevom.

Katinka je dievča do koča i do voza. Ak sa nepopáli a nájde toho pravého, bude to win-win pre obe strany.

„Radšej bežať za autobusom, než pred autobusom.“

Do reštaurácie prišla kompletne zmoknutá. Ale nevzdala to, ako správna bežkyňa. Čo sľúbi, to aj dodrží. Veď vonku neprší kyselina sírová, iba dažďová voda.

V leginách natiahnutých na svojich štíhlych nohách vyzerá veľmi sexi. Snaží sa vyzuť, lebo lodičky na opätkoch má kompletne premočené. Jemné kožené remienky nie a nie odopnúť, také sú nasiaknuté dažďom. Položil som jej premočené nohy na svoje kolená a požiadal čašníka, nech sem pustí teplú klímu. Objednal som nám zatiaľ výdatný horúci slepačí vývar, aby Katka neprechladla.

„Doktor Jajbolí“

Jemnými pohybmi sa mi po chvíli podarilo rozopnúť remienky a vyslobodiť jej studené nôžky z mokrých topánok. Prehodil som cez jej krásne priehlavky svoj sveter a dlaňami začínam zohrievať jej jemné prstíky. Neprotestuje. Stláčam reflexné body na jej chodidlách a v jej tvári badám blažený úsmev Mony Lízy. Poskakovať od rána na tanečnom workshope si vyžiadalo svoju daň. Až teraz nastáva konečne úľava.

Pripadám si ako Doktor Jajbolí, liečiaci v rozprávke lesné zvieratká. Kedysi dávno za mnou tiež chodili všetky dievčatá z officu, každú som liečil rovnako – Alpou. Stuhnutá šija od sedenia za počítačom, pichanie v rameni, kŕče v lýtku, v sedacom svale, zapálené hrdlo, odrenina na lakti, na všetko Alpa zaberala. Neviem, či si niektoré kolegyne svoje diagnózy nevymýšľali, no ale nepomôž slečne, čo sa ti v kancelárii začne vyzliekať a ukazovať, že tu a tu ju bolí…

Moja kancelárska stolička sa premenila na lekárske kreslo. A tá alpová aróma sa niesla celým officom. Každá žena hneď vedela, že práve ordinujem…

***

Čakajúc na jedlo mi Katka hovorila, ako v tom najväčšom daždi bežala z tanečného klubu Stolárna na autobus, nasadnúc do prvého, ktorý stál na zastávke. Preto je taká mokrá.

Bežať za autobusom… to ja považujem za nehodné takej dámy. Veď pôjde ďalší… Aj keď po pravde, radšej bežať za autobusom, než pred autobusom.

***

Teplý fén vanúci na nás z klimatizácie Katku zohrial. I moje ruky vykonávajúce utajenú masáž jej reflexných bodov na jej štíhlych chodidlách spravili svoje. A do toho ten silný slepačí vývar, nasledovaný výborným ľahkým zubáčom spolu s Valtickým červeným vínom vyčarili na Katkinej tvári náladu jasnú ako obloha po búrke.

Po obede som sa konečne mohol ísť ubytovať na izbu. Už bola čerstvo prezlečená, uprataná a pripravená pre nového hosťa. Katka mi pomohla vybaliť sa. Konečne som sa mohol osprchovať a pripraviť na svoj večerný hudobný performance. I Katka s vďakou využila služby mojej kúpeľne, predsa len, izba v dvojhviezdičkovom penzióne s raňajkami kdesi na okraji Brna s tromi salsovými kamarátkami na izbe neposkytuje taký komfort ako apartmán pre jedného v päťhviezdičkovom hoteli v centre mesta.

Prešiel som si ešte raz hudobný playlist, ktorý dnes večer budem púšťať, dopísal som blog na Pravde a keď si Katinka trochu oddýchla, vyrazili sme na večernú Salsa party.

***

– Co jste si to tady celý den psal, pane?… opýtal sa ma barman pri odchode. Doufám, že napíšete taky o týhle dnešní show, kterou jsme tady dneska všichni zažili …

– Škoda by bolo nenapísať… ako hovoria právnici: čo nie je na papieri, neexistuje… odvetil som mu.

Lebo dnes to rozhodne nebola žiadna nuda v Brne…

.

.

.

.

.

Foto: www.google.com/maps