Na Troch kráľov sa počasie konečne umúdrilo, blizzard skončil, vyčasilo sa, dokonca nastal odmäk. Ľad na celom severe sa roztopil, čo sme využili na to, aby sme skontrolovali stav našich zariadení na monitorovacích staniciach rozmiestnených po severnom pobreží Rujany. Viac menej prestáli tieto dva posledné kruté týždne bez škody, ak nerátame od spadnutých stromov popretrhané elektrické káble, ale to energetici opravili na druhý deň. Vyrazili sme o šiestej ráno a za deň sme autom obehli celé severné pobrežie ostrova.
Z juhovýchodného cípu Rujany sme sa trajektom preplavili úžinou dole na polostrov Peenemünde, kde mali Nemci za vojny tajnú raketovú strelnicu, odkiaľ vystreľovali na Londýn rakety V2 konštruktéra Wernhera von Brauna. Teraz je tam prírodná rezervácia. Niektoré tie stavby tam ešte stoja, sú stále rozpoznateľné, i keď sú už silno zarastené vegetáciou. Bol to pekný výlet, i keď po rozmočenej pôde sme sa nedostali všade.
***
Pani Helga
Už sa zmrákalo a my sme docela vyhladli, tak sme sa cestou nazad do Stralsundu zastavili na večeru v rovnomennej obci Peenemünde. V miestnej reštaurácii, takom tradičnom nemeckom Gasthause, sme sa konečne zahriali, lebo ešte nás čakala stokilometrová cesta úzkymi okreskami domov do Stralsundu, pretože čakať na spiatočný trajekt na Rujanu až do tmavého večera sa nám veru nechcelo.
Teraz v januári tu skapal pes, okrem Silvestra tu nebolo žiadnych hostí, takže pani majiteľka Helga bola rada, že sa jej sem nanominovala šesťčlenná posádka chlapov, čo sa potrebujú dobre najesť.
Dala sa s nami do reči, bola rada, že si má konečne s kým pohovoriť. Typická štíhla, pestovaná čerstvá šestdesiatnička s priznanými šedivými, nefarbenými vlasmi a prenikavými modrými očami. Vyzerala úplne ako Meryl Streepová.
– A vy ste iste Poliak alebo Čech, máte taký slovanský prízvuk… V Prahe Kbeloch môj starý otec za Tretej Ríše testoval lietajúce taniere Haunebu… A tu v Peenemünde ten antigravitačný pohon pre taniere vyvíjali, mali tam v lese tajný polygón… skočila nám do debaty, keď sme sa bavili o Peenemünde.
Akože ten fiktívny nacistický lietajúci tanier?… a jej starý otec ho akože vyvíjal?… a potom na ňom uletel pred Sovietmi dakde do Antarktídy a svoju ženu nechal v nacistickom Nemecku? Asi mu zle varila… A potom ju chodil po nociach cez časopriestorový tunel utešovať… ha ha ha…
Takmer som sa na vlastných absurdných predstavách nahlas rozosmial.
Jasné, o projekte Haunebu, fiktívnom nacistickom UFO a výskume antigravitačného pohonu som čítal v sci-fi časopisoch, ale čo s tým má pani Helga?
***
Kedysi to musela byť krásavica, taký árijský ideál, na jej postave to stále vidno. Vyzerá ako bývalá tanečnica burlesky, či slávneho východonemeckého televízneho kabaretu Ein Kessel Bundes, ale vedel by som si ju predstaviť i v čiernej elegantnej uniforme od Huga Bossa s dvomi zlatými bleskami na klope, s bičíkom a vysokých čiernych jazdeckých čižmách, ako v Peenemünde poháňa nútene nasadených chudákov z východnej Európy do práce na tej ich zázračnej zbrani. Ale to by už mala dnes sto rokov a na to nevyzerá… ledaže ten divný anti-ageing olejíček chodilo naše Dievča so zápalkami predávať i sem.
A možno to bolo naopak, naše dievča ho má odtiaľto z Peenemünde, z nejakých ukrytých zásob antigravitačnej hmoty. No veď sme v ňom predsa v laboratóriu namerali extrémnu úroveň gravitónov… rozjasňuje sa mi v hlave.
***
Pani Helga nás celý čas obskakovala, boli sme dnes jej jedinými hosťami, takže naplno využila túto príležitosť na socializáciu.
Na jej zadnej strane bolo napísané…
Mne ale časovo nesedelo, čo hovorila o tom projekte jej starého otca, jeho zmiznutí na konci vojny a jej vekom, ešte som sa jej na to musel opýtal. Keď nám poroznášala na stôl, využil som príležitosť a zašiel za ňou do kuchyne, nech mi to trochu objasní medzi štyrmi očami.
V špajzi na stene mala v skle zarámovanú fotografiu toho nemeckého UFO – Haunebu. Bol to originál, žiadna reprodukcia, ktoré kolujú internetom. Zvesil som ju a na jej zadnej strane bolo napísané… bol som šokovaný, odfotil som si to, toto som si musel v Národnom archíve v Prahe overiť…
***
Pani majiteľka sa s nami po večeri rozlúčila (našťastie nie zdvihnutou pravicou). Ja som jej sľúbil, že ak niečo zistím, ozvem sa jej.
O týždeň sme skončili inštaláciu telekomunikačného projektu a po preberacom konaní sme sa rozlúčili s mojimi nemeckými kamarátmi z univerzity, s ktorými sme za ten mesiac zažili neuveriteľné zážitky. Moji dvaja francúzski kolegovia sa vrátili do Metz a ja som si konečne vybral týždeň dovolenky, zamieriac na Slovensko. Cez Prahu, lebo tam ma čakala dôležitá časť mojej tajnej misie.
***
Ešte v Nemecku som si zarezervoval termín v bádateľni Národného archívu v Prahe na Chodove. Keď som potom vo štvrtok dorazil do Prahy, išiel som naisto. Vyžiadané zložky som už mal pripravené. Vedel som, čo hľadám. A našiel som…
Všetko podstatné o testovaní nacistického UFO v Prahe Kbeloch, o zničení funkčných prototypov Haunebu II v máji1945, tesne pred koncom vojny, poznámky a skice ich tvorcov, z ktorých jeden bol starým otcom pani Helgy.
***
Ale zaujímalo ma tiež, čo sa stalo s troskami zničených strojov Haunebu. A našiel som v archívnych zložkách šokujúce fakty. Keďže to bol utajovaný projekt a jeho konštruktéri včas utiekli do americkej zóny, Sovieti ani Česi netušili, čo tie zvláštne obhorené konštrukcie, nachádzajúce sa medzi troskami ostatných lietadiel na zbombardovanom pražskom letisku Kbely v skutočnosti sú, tak to všetko naložili na vagóny a použili ako stavebné podpery.
A veľkú časť z nich zabetónovali do vtedy práve budovaného pešieho Žižkovského tunela pod vrchom Vítkov, ktorý spája Žižkov s Karlínom. V jeho strede tam počas výstavby pamätníka Jána Žižku vznikla prasklina a museli na tých miestach tunel spevniť. Tá neznáma konštrukcia z Kbelského letiska vykazovala extrémnu pevnosť, tak ju v tých miestach použili do výstuže stien tunela.
Lenže vtedy netušili, že ten zvláštny kov obsahuje extrémne množstvo gravitónov a na tomto mieste v strede tunela tak vznikla extrémne silná geopatogénna zóna, ktorá senzitívnych ľudí, zväčša ženy, dostáva do zvláštnych hypnotických stavov, kedy sa im v mysli náhle zjavovali živé obrazy z dávnej minulosti a o niekoľko minút sa im posunul čas na hodinkách.
Bol som sa tam po skončení návštevy Národného archívu schválne prejsť a nafotiť si to a i ja som cítil také zvláštne vibrácie v hrudi. Ale nemal som pri sebe žiadny medený predmet, stopové kúsky medi v mobile to nenahradia. Takže som to naplno nezažil. Lebo iba nemagnetické kovy rezonujú s tými gravitónmi z konštrukcie Haunebu a vytvárajú zvláštne antigravitačné vlny, ovplyvňujúce plynutie času. Tak som tam chvíľu čakal, či to niekto zachytí.
A dve práve prechádzajúce cyklistky pri prejazde tým zlomom tam nachvíľu zastali, zakymácali sa tam, potom ich riadne myklo a odchádzali odtiaľ s výrazom napovedajúcim veľa… Ale nechceli mi nič povedať. Iba rýchlo prefrčali okolo mňa s neprítomným, zadumaným výrazom v tvári.
A čo je oveľa šokujúcejšie, bolo moje zistenie v archíve, že nespotrebovaná časť tej extra pevnej konštrukcie sa o nejaký čas objavila i v Bratislave, dlhý čas ležala v sklade stavebnín na Čajkovského ulici hneď vedľa úradu vlády.
Medzi starou a novou budovou Úradu vlády v Bratislave je podzemná spojovacia chodba, štyridsať metrov dlhý tunel. Tade v zlom počasí chodia úradníci s dokumentami na rokovanie vlády do novej budovy (to je tá socialistická kocka vpravo od hlavnej brány) a niekedy, keď treba obísť čakajúcich novinárov vo foyeri, tak ho používa i sám premiér, vyvezúc sa odtiaľ priamo na poschodie k rokovacej sále.
Je to samo o sebe docela vzrušujúca trasa niekoľko desiatok metrov dlhým, mierne sa zvažujúcim tunelom, nad hlavami je zopár veľkých vypuklých svetlovodov, takých tých guľatých strešných okienok, aby tam nebola cez deň tma a pod nohami je protišmyková gumová podlaha. Tým tunelom potom nepozorovane vyjdete po schodoch hore a ste v druhej vládnej budove o pár desiatok metrov ďalej.
V rámci výstavby vládneho tunela boli pri krajnom svetlovode zabudované masívne kovové nosníky, keďže nad ním vedie asfaltka až dozadu do garáží úradu vlády a strop tunela začal praskať. A tak potrebovali kvôli prechádzajúcim ťažkým limuzínam tunel vystužiť. A použili na to Čechmi odporúčanú extrémne pevnú masívnu kovovú konštrukciu, ktorá im zvýšila a dlhé roky ležala pár desiatok metrov obďaleč v sklade stavebnín na Čajkovského ulici. Efektne ju zamurovali do steny tak, že ani zvnútra tunela ju pod omietkou vôbec nevidno. A strop viac nepraskal. Ale zvláštne žiarenie tajomnej konštrukcie stále pôsobilo…
Veľa úradníčok na úradu vlády nosila medené terapeutické náramky. Kedysi to bola móda ich nosiť, robil sa okolo toho ezoterický humbug o údajných liečivých biorezonančných účinkoch… to bolo v časoch televíznych hypnotických seáns Kašpirovského, v časoch zázračných flaušových kozmodiskov na boľavé kríže a podobných neskutočností. A potom so vstupom do EÚ tá ezoterická hystéria skončila. Ale tie ženy z úradu vlády nosili tie medené náramky stále. Lebo tušili, že sa s nimi niečo deje. Niečo zvláštne.
Mentálny teleport
Cestou na obed v závodnej kantíne, ktorá sa nachádza v novej budove úradu vlády, bez nejakého zjavného dôvodu stále prechádzali práve cez ten podzemný tunel. Samé nevedeli, prečo ich to tam ťahá, prečo zrovna pri prechode okolo prvého svetlovodu prežívajú tieto paranormálne stavy. Vťahovalo ich to vraj na pár desiatok sekúnd do minulosti. Nuž… je to práve z dôvodu pôsobeniu gravitónov v konštrukcii základov tunela, pochádzajúcich z nacistického lietajúceho taniera a ktoré ohýba časopriestor. Ale pôsobí to iba ak majú na tele nejaký nemagnetický kov.
Prvýkrát na to prišli ľudia okolo premiéra Mečiara, keď preberali archív úradu vlády a našli tieto stavebné záznamy. A oni mu poradili i ten náramok, že práve vtedy a tam pôsobí ten mentálny teleport do minulosti. A odvtedy tadiaľ chodil často. A od tej doby kolujú povesti o Mečiarovej fenomenálnej pamäti.
Až keď nastúpil Dzurinda, s ktorým prišlo na úrad vlády veľké množstvo mladých, naivných, ezoterikou, vedomosťami ani historickými súvislosťami nezaťažených, ale zato dostatočne premotivovaných ľudí, tak sa na to zabudlo.
A objavilo sa to opäť náhodou až za prvej Ficovej vlády, keď sa tam ako dohodárka vrátila jedna pani, ktorá kedysi dávno v archíve na úrade vlády za Mečiara pracovala. A tá o tom porozprávala každému, kto bol ochotný počúvať.
Ale premiér vynaložil veľa peňazí na to, aby ako kovaný materialista v rámci rekonštrukcie tunela tie zvláštne úkazy utajil. Zasypať celý tunel by bolo podozrivé a finančne nezdôvodniteľné, tak tam technici namontovali ťažké olovené platne, pohlcujúce to záhadné žiarenie a prekryli ich sadrokartónovými panelmi. A teleportačné účinky záhadnej nemeckej konštrukcie zrazu zmizli. Ibaže to klasicky slovensky sfušovali a po čase sa tie dosky pod panelmi začali zosúvať, vytvárajúc nechránené lokálne zdroje žiarenia.
A keď si dáte viac kusov medených predmetov na telo, tak sa to žiarenie rezonančne zosilní na vnímateľnú úroveň. A potom opäť časopriestorový teleport funguje. Dokonca ten stav raz zažila i jedna okatá, krásna pani ministerka, taká Panenka Mária slovenského zdravotníctva, ale to už nestihla dať preskúmať, lebo podala demisiu, tak čo by ešte riešila nejaké paranormálne javy na úrade vlády. Tam je záhad dosť i bez nemeckého UFO.
***
Je to docela milá holka…
Keď som to rozprával jednej mojej známej redaktorke komerčnej televízie, s ktorou som sa kedysi veľmi dávno zoznámil na Novom Zélande a minulý rok sa s ňou náhodne stretol počas jej dovolenky v Južnej Amerike, tá sa iba zasmiala.
Ona neverí na takéto veci, ona je dosť šmrncnutá Sorošovským pohľadom na svet, ale inak… parafrázujúc Miloša Jakeša „je to docela milá holka“. Ale aby mi dokázala, že svet je iba o viditeľných rozmeroch, tak si nasledujúcu stredu pred rokovaním vlády doniesla hneď štyri medené náramky. Vyzerala s nimi ako kráľovná Nefertiti.
Veriť znamená vidieť…
Zišli sme schodmi do pivnice pri sklených dverách, za ktorými bolo vonku vidieť starú vládnu budovu a šup vľavo do tunela. Po tridsiatich metroch chôdze, pričom mi neustále očami dávala najavo, ako si moje fabulácie vychutná, sme sa zastavili pri poslednom svetlovode, ktorý nad našimi hlavami vyzeral ako také malé vypuklé plastové UFO.
A zrazu blik a v Gabikinej tvári som videl, že je mysľou niekde inde. Že už si lieta v paralelnom vesmíre. Stála tam v tranze ako námesačná. Len nebola v nočnej košeli a tie ruky s medenými náramkami nemala predpažené pred sebou.
Desať minút som ju takto pozoroval. Našťastie tunelom nikto iní neprechádzal, takže som ju tu teoreticky mohol nechať stáť, ako dlho som chcel. Ale dosť bolo rozkoše, za chvíľu začína rokovanie vlády, tak som ju za blúzku ťahal z dosahu pôsobeniu gravitónov z tej konštrukcie tunela.
Ups, silno zatriasla svojou hrivou a rýchlo sa rozdýchavala.
– Ja som bola v Patagónii…! Ako je to možné? Ako si to spravil?…
***
Hmmm… ako sa v jednom knižnom bestselleri píše: veriť znamená vidieť. Na to ale ona dávno rezignovala…
A odvtedy sa tam chodí mentálne teleportovať každú stredu pred rokovaním vlády.
***
Tak, keď uvidíte v televízii nejakú tlačovku z úradu vlády, všímajte si, čo tie úradníčky stojace v pozadí nosia na zápästí.
A keď bude opäť Deň otvorených dverí na úrade vlády, tak pokiaľ vás tam pustia, zájdite si aj do toho spojovacieho tunela. Ale nezabudnite si zobrať medený náramok, zažijete jazdu života. A držte si klobúky.
Lebo bez rizika niet príbehu…
.
.
.
.
.
Foto: ja, www.google.sk/maps, https://zbgis.skgeodesy.sk, www.reflex.cz/clanek/causy/73844/letajici-talire-treti-rise.html, www.pravda.sk
Celá debata | RSS tejto debaty