Naobed sme s Camillou odleteli do Ženevy menším, vrtuľovým Citylinerom. Za ďalšiu hodinku sme už boli vo vilovej štvrti Pregny-Chambésy neďaleko letiska, kde Camilla s Albertom bývajú.
Normálne som sa ako muž tešil, že s ňou vhupsnem do vírivky s pohárom šampanského a spláchneme tento divoký parížsky zážitok.
Ale figu borovú. Na príjazdovej ceste k domu na ulici Chemin du Champ-de-Blé nás čakala vyše dvadsaťcentimetrová vrstva snehu. Taxík nás vysadil pred bránou, Camillu som vyniesol v náručí neodhrnutým chodníkom až k domu, vrátil sa po kufre k bráne a keď som sa s nimi vrátil do domu, už ma čakala o stenu opretá veľká lopata na sneh.
– OK, najprv práca, potom zábava… hovorím si. Za pol hodinu boli chodník i cesta ku garáži odhrabané.
Zmráka sa, dole poza zvažujúcu sa záhradu vidím Ženevské jazero s osamelou výletnou loďou, ako vchádza do prístaviska asi dvesto metrov od známeho gejzíru. Všade je také vianočné ticho, šerí sa, ale sneh naokolo celú scenériu presvetľuje.
Cez presklenú terasu vidím, ako sa Camilla vyzlieka a s pohárom šampanského vstupuje do vírivky.
Zbadá ma cez sklo. Čakal som, že sa na mňa usmeje a pokynie mi, aby so k nej vhupol do napenenej vírivky, ale ona mi prstom ukáže na stromy, obťažkané mokrým snehom.
Mám z nich striasť sneh, aby sa im nepolámali konáre pod náporom mokrého snehu. Lopatou tie spodné striasam po celej veľkej záhrade, sneh mi padá za krk i do topánok. Nepríjemná práca. Dúfam, že si Camilla už na dnes dá s nápadmi pohov…
Konečne na mňa zakýva a ukazuje na vírivku. Striasam zo seba predo dvermi sneh a v predsieni sa vyzliekam. Ešte si z topánok musím vonku vysypať sneh. Zabuchnem sa. Sakra… Prečo má na vstupných dverách guľu???
Idem holý v polmetrovom snehu okolo domu až k presklenej terase, v ktorej buble spenená vírivka. Od hôr nad mestom začína fúkať chladný vietor, sprevádzaný nastupujúcim snežením. Viem, že do rána opäť nasneží pol metra snehu, takže moja práca bola zbytočná. Ale aspoň som si zacvičil, bicepsy i chrbtové svaly mám z toho pekne napumpované.
Camilla sa zvnútra smeje, otvára mi posuvné dvere na terasu a blahosklonne ma púšťa dovnútra. So svojou od mrazu červenou pokožkou a s vyrysovanými svalmi vyzerám ako náčelník Apačov, ktorý uprostred Skalnatých hôr stretne bielu kolonistku.
Vhupsnem s pohárom šampanského ku Camille do vírivky, dúfajúc, že si konečne vychutnám bublinky všeho druhu. Sedím oproti nej, v opare, cítim jej nohu šmátralku.
– Teraz si dáš krátky oddych vo vírivke, potom sa naješ, upraceš garáž, osprchuješ sa a potom za mnou opäť prídeš. A až do siedmej rána budeš mať voľno, potom mi spravíš raňajky a po nich ti nastavím tvoj denný program… hovorí mi s úsmevom a s pohárom šampanského v ruke.
Mám v sebe 5G čip
Ak ste niekedy videli ten šialený japonský súťažný seriál Takešiho hrad, kde sa súťažiaci prebíjajú labyrintom dverí, za ktorými tam niekde stojí obor, ktorý ich schňapne a vyhodí do blata na dvore, tak presne túto scénu som mal teraz v hlave ja. Ako z tejto pasce von… za to postelové čoro-moro mi to predsa nestojí. Aj keď objektívne… takto predsa žije veľa ženatých chlapov…
Ale ja nie som Albert, ja mám iba v sebe implantovaný 5G čip, ktorým ma Camilla ovláda.
Už som to pochopil. Takmer všetci ženatí muži majú v sebe 5G čipy, ktorými ich ženy ovládajú. Občas sa im však vybije batéria v ovládači. A tú chvíľu treba využiť a prekódovať systém…
***
Ten biely Landcruiser v garáži je teda kus auta. Albert má vkus. I Camillin čierny Range Rover stojí za to. Vyparkoval som ich, vyzametal garáž, do plastového vreca nahádzal všetky prázdne zbytočnosti, čo som tam našiel. Nedalo mi to, s Landcruiserom som si pol hodinku zajazdil po zasnežených bočných uličkách tejto pokojnej štvrte. To je tank, ten prejde všetko. V nastupujúcej chumelenici som sa v tomto obrovskom offroade pomaly brodil snehom, sledujúc pohupujúce sa pouličné lampy a kymácajúce sa konáre stromov v záhradách domov, za oknami ktorých svietili vianočné stromčeky. Väčšiu romantiku si ani neviete predstaviť…
Keď som sa konečne nabažil tejto pokojnej podvečernej jazdy, zaparkoval som obe autá naspäť v garáži, zavrel bránu, zhasol svetlo, osprchoval sa a išiel rád splniť poslednú dnešnú úlohu.
***
Ráno. Už ten pohľad z Camillinej postele na zasnežený okenný parapet mi napovedal, že v noci bola kalamita.
A že aká… po uliciach funeli snehové pluhy, moja včerajšia odhŕňacia šichta bola zabudnutá ako lanské snehy. Toho snehu napadlo v záhrade ešte viac, než som včera odhrnul. Ešteže sú obe autá v garáži.
Tam, v diaľke poza stromy vidieť pokojnú hladinu Ženevského jazera
Ale pre mňa to nič neznamenalo, na raňajkách som od Camilly dostal podrobný rozvrh dnešných úloh. Opäť odmiesť sneh, zaviesť ju na pol dvanástu do mesta na radnicu, kde má pracovné stretnutie a potom na obed so svojou dobrou priateľkou Sandrine – donedávna primátorkou mesta, potom mám pohov až do večera (no, pohov… upratovať dom a doodhŕňať sneh) a večer ideme do divadla.
Žiadna salsa??? V Ženeve je skvelá salsová scéna a ja tu mám robiť iba luxusného poskoka???
Šklblo ma v polovici tela, 5G čip ma upozornil, že nemám vyšilovať. OK, už som kľudný…
***
Žena vie obliecť muža… naopak to nefunguje…
Na pol siedmu večer sme šli na Straussovu operu Rosenkavalier do Grand Théâtre. Ale ešte predtým so mnou išla do najväčšej predajne Diora oproti prístavisku lodí na Rue du Rhône, poriadne ma obliecť, lebo Albertove šaty mi boli vzhľadom na moje vypracované svaly predsa len vo všetkých rozmeroch malé. Oblek s košeľou, šál, kabát, topánky, crossbody, to všetko Dior. Platila Camilla. Účet v cene mestského auta… Len tie hodinky som si musel nechat Breitlingy, čo mi darovala v Paríži na letisku, aby ma mohla kontrolovať. Ale i tie samotné hodinky stáli toľko, čo ďalšie malé auto. Dve veľké autá v garáži, na sebe veci v cene ďalších dvoch malých… Ďakujem Camilla…
***
Chlapi, objektívne – žena vie obliecť muža. Naopak to nefunguje. To by žena nemohla vyjsť na ulicu. Muž vie ženu iba vyzliekať.
***
Na druhý deň, v piatok ráno, bolo opäť nasnežené. Camilla sa ku mne pritúlila. Hladila ma po mojom vypracovanom tele. Zrazu cítim, že nemám na ruke hodinky, cez ktoré mi vpravila do tela 5G čip a ktorých snímač zosilňuje signál, ktorým ma stále na diaľku kontroluje a ovláda.
Zabliká mi elektrónka v hlave. To musím využiť, pôjdem akože nakúpiť mimo dosah jej snímača a zdrhnem na letisko. Aj keby som sa tam mal prebrodiť snehom cez letiskovú plochu.
Splnil som si rannú sladkú povinnosť a s nákupným zoznamom v ruke som sadol do Landruisera. Camilla ostala doma v posteli, počká, kým sa vrátim, aby som navaril obed. Večer máme ísť konečne na skvelú salsa party do Laussane, čo je nejakých päťdesiat kilometrov na sever od Ženevy. Bývalá primátorka Sandrine je vášnivá salserka, pozvala nás na vianočnú salsa party. Pre mňa je to však dnes taká Sofiina voľba…
***
Run, Forrest! Run!
Nakúpil som na celý víkend v supermarkete pri hlavnej vlakovej stanici a naložil nákup do kufra auta. Lietadlo do Viedne odlieta o dve hodiny, to som si už zistil, tajne som si totiž rezervoval letenku. Už len naštartovať auto a vydať sa na letisko… Run, Forrest! Run!
***
Pozriem na palubný počítač. Musím sa vrátiť, nestihnem navariť obed. Camilla bude peniť ako fúria.
Štartujem a vraciam sa do vily. Vynášam ťažký nákup do kuchyne, vykladám ho na kuchynskú linku, veci na varenie idú do dresu, zvyšok do chladničky. Otváram ju, nakladám ju do plna. Vyberám z nej ešte maslo, nech sa roztopí. Zatváram dvere chladničky. Za ňou stojí Camilla. Až som podskočil z toho šoku.
***
Camilla pristupuje ku mne a objíme ma okolo krku. Hovorí mi:
– Ty nemáš v sebe žiadny čip. To je láska…
***
Prešiel týždeň.
Sedíme s Camillou na ženevskom letisku. Ona letí naspäť do Paríža, ja do Viedne. Mám z toho také parížske déja vu…
Camilla si ide pre Alberta, predsa len… Albert ju vypiplal, postaral sa o ňu, uviedol do lepšej spoločnosti. Vďačí mu za všetko. Presvedčil som ju o tom, že on je jej skutočná istota a budúcnosť. Pochopila. Zaúradovala trochu i mužská spolupatričnosť.
Hlásia môj let. Dávam jej do dlane tie darované Breitlingy. Pre istotu. Objímam ju na rozlúčku. Tento predvianočný týždeň bol taký inšpirujúci a taký divoký zároveň. Ale s tým jediným správnym koncom.
Sú predsa Vianoce…
.
.
.
Foto: ja, www.google.sk/maps
Celá debata | RSS tejto debaty