RescueRanger

V polovici januára 2002 pricestoval do Paríža na oficiálnu návštevu ruský prezident Vladimír Putin. Bola to návšteva roka, všetky médiá sa išli zblázniť, ako keby prišla britská kráľovná. No veď dobre, Francúzi a Rusi mali vždy medzi sebou tak nejak iné vzťahy než s Nemcami a i ten biznis mal vtedy oveľa dôležitejší rozmer, než dnes.

Mal som vtedy v Paríži jedného veľmi dobrého kamaráta, s ktorým som sa dávnejšie zoznámil kdesi tam ďaleko za horizontom. Po návrate do Francúzska vyštudoval psychológiu a založil si cestovnú kanceláriu. Ale nie len tak hocijakú. Jeho cestovka sa špecializuje na parížsku zážitkovú turistiku. Niečo podobné, ako sú rôzne kulinárske šou či vínne cesty, ktoré vám ukážu iný, hlbší rozmer navštíveného miesta.

Ale Bernard to poňal oveľa profesionálnejšie. On nesprostredkuje turistom iba zážitky fyzické, nejaké povrchné wau, ale zážitky hlboko psychickej povahy, reflexívne, otvárajúc im inú dimenziu prežívania. Ako vyštudovaný psychológ, fanúšik génia americkej psychológie Philipa Zimbarda, ktorého teóriu sociálnych rolí som si vyskúšal i ja (a verte mi, že i riadne vychutnal) o mnoho rokov neskôr počas covidovélo lockdownu v Štrasburgu.

Bernard vytvára pre klientov role, v ktorých fungujú celý jeden, či viac dní. Zametač ulíc, pouličný predavač cingrlátok, roznášač letákov, umývač výkladov, bezdomovec... Pokiaľ je v skupine týchto extrémnych turistov viacero žien, alebo nejaký dôležitý klient, tak je zabezpečená i ochranka, v decentnej vzdialenosti monitorujúca situáciu. A tiež právnik na telefóne. Pre každý prípad, aby naňho nevletela sociálka či inšpekcia práce.

Paríž z inej perspektívy…

Je to extrémny a docela drahý zážitok, takúto zážitkovú turistiku si uňho neobjednávajú zamilované japonské páriky či nemeckí dôchodcovia, ale ľudia, ktorých už klasické zájazdy neinšpirujú, hľadajú nové dimenzie známych miest, ale zároveň ich nelákajú (alebo ich priam odstrašujú) všetky tie bungee jumpingy, jazdy na rýchlych člnoch, tandemové zoskoky padákom, či iné adrenalínové zábavky. Skrátka chcú zažiť niečo bezpečné, ale zároveň extrémne silné. Niečo, čo ich posunie niekam vpred.

Minulý rok mal Bernard dokonca medzi klientmi pubertálnu dcéru jedného francúzskeho ministra, ktorá sa nevedela zmestiť do kože, míňala obrovské sumy za handry a topánky, opíjala sa so zlatou mládežou v najdrahších baroch a robila mu tak reputačné problémy v bulvárnych médiách, preto jej prikázal, že ak nechce prísť o štedré vreckové, musí absolvovať víkendový zážitkový pobyt u Bernarda.

***

Dobre investovaných tisíc eur

Dievča zažilo svoje rodné mesto z úplne inej perspektívy, než na akú bola zvyknutá. Celý víkend od piatej ráno až do desiatej v noci, s partiou extrémnych turistov, v pracovnej kombinéze a oranžovej reflexnej veste zametala ulice centra mesta, všetky tie miesta, kam bežne chodí nakupovať a žúrovať a kde ju na jej hanbu spoznávali predavačky v luxusných butikoch. Obed na lavičke vedľa bezdomovcov, káva z termosky, wc v toitoike. Jediným luxusom bolo opláchnutie sa v McDonalde, lebo do žiadnej reštaurácie ich v tých handrách nepustili. A v nedeľu ráno opäť do šichty.

To dievča vraj tento extrémny zážitok natoľko ovplyvnil, že sa na dlho stránila žúrok a rozhadzovania peňazí. Dobre investovaných tisíc eur. Lebo toľko ten zážitok na víkend stojí.

***

Umenie kamufláže

Bernard mi tento zážitok sám ponúkol. Zadarmo, z kamarátstva. Kedysi sme takéto infiltračné techniky sami povinne trénovali, v cudzích mestách, prezlečení za bezdomovcov, predavačov, taxikárov, ale je rozdiel chodiť s omotanou arabskou kuffiou na hlave po Bejrúte, Damašku či Jeruzaleme, kde sa ľahko infiltrujete medzi etnicky zmiešané obyvateľstvo, či turistov a niečo iné je to skúsiť v zakonšpirovanej Gaze, Kandaháre či hocikde v centrálnej Afrike. Tam nemáte šancu. Tam svietite, tam ste na prvý pohľad iný. V takých extrémnych podmienkach to zvládajú iba SAS a Sayeret Matkal. Ale to sú šialenci.

***

Lenže, nič nie je zadarmo a ani táto ponuka nebola taká nezištná, ako sa na prvý pohľad zdala.

Bolo to deň pred príchodom Vladimíra Putina. V meste bolo oveľa viac policajtov a vojakov (toto ale nebola bezzubá operácia Sentinelle), takže s bezpečnosťou sme si nemuseli robiť starosti. No…, to sme ešte podcenili tajné služby. Len sme ešte nevedeli, ktorého štátu…

O šiestej ráno pre mňa do hotela prišiel minibus, naložený siedmimi adrenalínovými turistami, mojimi dnešnými „kolegami“. Auto nás odviezlo cez mesto až za katedrálu Notre Dame k parku Jardin Tino Rossi na brehu Seiny, kde má v univerzitnom kampuse Sorbonskej univerzity, ktorú Bernard sám absolvoval, prenajaté kancelárie a sklad. Tam sme vyfasovali dva vozíky, modré zateplené pracovné kombinézy, pracovné rukavice, stavbárske bagandže, kolenačky, kladívka, metly, veľké kamenárske kliešte a spústu dvadsaťkilových vriec s pieskom. Pretrhla sa snáď hrádza na rieke? pomyslím si.

Kdeže, Bernard má pre nás prichystanú inú úlohu. Budeme celý deň predstierať pokladačov dlažby, budeme opravovať kamennú dlažbu po meste. Dostali sme mapu Paríža so zakreslenými pracovnými zastávkami, itinerár s časmi, aby sme sa neflákali, Bernard nám osobne v sklade ukázal, ako sa kliešťami vyberá prepadnutá žulová kocka z dlažby, podsýpa pieskom, vracia nazad a vyrovnáva terén do roviny. Čistá práca, možno to niekedy robil i naozaj…

***

Už chápem ženy na ihličkových podpätkoch

Lúčime sa s Bernardom, príde nás vyzdvihnúť večer, na konci šichty sem do skladu.

Takto vystrojení sme vyzerali dokonale vierohodne. Vyrazili sme k Ile de la Cité, turistami obletovanému ostrovu uprostred Seiny, kde sa nachádza Katedrála Notre-Dame. Tam je naša prvá pracovná zastávka. Dva naše ťažké vozíky naložené pieskom a náradím sa pomaly pohli na cestu.

Hneď prvý dojem: kamenné kocky na chodníku sú ako za trest, vozík po nich hrká, je nestabilný, nedrží smer. Už chápem ženy na ihličkových podpätkoch. Zlatý asfalt… ibaže tu, v historickom centre je to zakázaná položka.

***

Prechádzame s vozíkmi (lepšie povedané: ťaháme ich ako Burlaci na Volge) cez most priamo pred katedrálu. Takto skoro ráno tu je iba zopár turistov, prví stánkari vykladajú svoje poklady. Je tu položená veľkoformátová dlažba, pohľadom kontrolujeme námestie, je tu iba jedna nestabilná kocka a jeden vysunutý obrubník. Cestárskymi kliešťami vybrať, podsypať, vyhladiť, zasunúť, poskákať, skontrolovať. Pauza, sedíme na lavičke, pozorujeme ruch naokolo. Prichádzajú prvé autobusy s turistami.

Nás si nikto nevšíma, my sme pre nich vzduch, neviditeľní, ako indická kasta nedotknuteľných. Hoci každý z nás je na rozdiel od týchto ukričaných infantilných turistov v súkromí uvedomelým inteligentom a vysokošpecializovaným odborníkom vo svojom odbore (dokonca je tu s nami jeden architekt z tímu Zahy Hadíd), podvedome sa plne ponárame do našej dnešnej role a na turistov, ktorými sme inak po iné dni i my sami, sa pozeráme ako na narušiteľov našej práce, ako na snobov, ktorí nemajú nič iné na práci, iba s hlavami vytočenými dohora bezducho fotiť hocičo, čomu ani nerozumejú. Philip Zimbardo by zaplesal.

***

Vstávame, ideme ďalej, vraciame sa cez most do Latinskej štvrte. Po ľavom nábreží rieky, v jednom z najdrahších a najluxusnejších parížskych obvodoch, míňame doobedňajších rekreačných bežcov, niektorí sa už na parkovisku vyzliekajú zo spotených bežeckých vecí a sadajú do nablýskaných landroverov a jaguárov…

Fakt nám už asi šibe…

Buržoázne decká, prečo nie sú v práci? Nemusia, rodičia sa postarali, každý z nich má iste vlastnú IT firmu či prehadzuje vidlami milióny z burzových obchodov. To sa potom behá po nábreží Seiny… Kde je ten odkaz Veľkej francúzskej revolúcie ??? Kde je tá rovnosť???

Fakt nám už asi šibe… Ale zároveň sme pochopili, že ak toto je životný pohľad bežných nízkopríjmových Francúzov, tak sa vôbec nedivím Žltým Vestám ani úspechu Marie Le Penovej.

Pokračujeme okolo budovy Národného zhromaždenia. O nejakých sedemnásť rokov neskôr tu bude zasadať otec Jacqueline, ale teraz o nej ani jej nóbl rodine nemám ani potuchy.

Asfaltové úseky striedajú úseky dlažobných kociek. Pri prístavisku osobných lodí je opäť žulová dlažba. Tu je tých dier viac, nakoľko sem sa občas zdvihne rieka po dlhotrvajúcich dažďoch a zaplaví nízkopoložené nábrežie, pričom vymyje štrk a piesok spod dlažobných kociek. Tu makáme až do poobedia. Jedna kára piesku je prázdna.

Olovrantujeme na nábreží Quai dÓrsay, pri rieke pod rovnomenným múzeom. Hore na nábreží sa pohybujú samí lepší ľudia, oblekové typy, úradníci a fajnové dámičky v kostýmoch. V našich vyfasovaných mundúroch si pri nich pripadáme ako striptéri z Chippendales… Len sa nám nehádžu do náručia. To bude asi tými našimi hrozivo veľkými bagetami. So slaninou a cibuľou. Tak som to myslel…

Celá parížska scenéria sa ponára do šedej

***

Teraz v januári sa už zmráka veľmi skoro. Celá parížska scenéria sa ponára do šedej. Ideálna na čiernobiele nostalgické fotky. Ideme ďalej, čaká nás posledná štácia na druhej strane rieky, pri zastávke metra Passy. Prechádzame cez ikonický most Bir-Hakeim, pomenovaný po líbyjskom meste, kde cez druhú svetovú vojnu naše jednotky zviedli tvrdý boj proti Rommelovmu Afrikakorpsu.

Našťastie je most celý vyliaty asfaltom. Kvôli vibráciám od áut a vagónom metra. Tak ním len prechádzame. Nie sme asfaltéri, ale dláždiči. My pracujeme s kamennými kockami, nie so smradľavou čiernou gebuzinou.

***

Za cestou, tam, kde končí most a už len stúpajú schody hore k stanici metra Passy, tam už sú žulové kocky. Toto je turisticky frekventované miesto, fotospot a tu v majestátnej rožnej budove sa nakrúcal slávny a zároveň škandalózny film Posledné tango v Paríži s Marlonom Brandom. Teraz ten dom vraj vlastnia nejakí bohatí Rusi.

Tých je tu inak požehnane, Paríž bol pre Rusov už od čias Petra Veľkého mekkou kultúry, vzdelanosti a celkovo civilizácie. A tiež exilu pred pomstou ruských vládcov.

Ak ste dostatočne bohatý a tým myslím aspoň dvadsať miliónov euro, tak sa na vás nevzťahujú žiadne francúzske byrokratické pravidlá pre otváranie účtov cudzincom. Vtedy ste už klientom privátnych bankárov a tí vám už poradia, ako na to, len aby ste si u nich uložili svoje milióny. Lebo peniaze nesmrdia. A pravidlá sa neobchádzajú iba na Slovensku, ale i v civilizovanejšom svete…

***

Pod železnými piliermi päty mosta Bir-Hakeim, po ktorom otvorenom hornom poschodí každú chvíľu prejde súprava metra, zarovnávame iba vyvalené obrubníky chodníka. Nechápem, že mesto sa o tento skvost tak málo stará. Jasné, samotný most natierajú snáď tak často ako Eiffelovku, ale obrubníky, ničené kolesami áut majú na háku. To máme robiť za nich my, zážitkoví turisti?

Pätu obrubníkového kvádra dávame na svoje miesto. Normálne nás to baví, ide nám od ruky, už je to pre nás rutina, produkčné časy opráv sme od rána skrátili na polovicu.

Pracujeme pred krásnym rožným domom na Rue de l’Alboni č. 1. Pred bránou stoja dva čierne Éčkové mercedesy a jedna čierna dodávka, všetko s tmavými sklami. Dvaja chlapi v čiernych kabátoch fajčia pred bránou. Vyzerajú ako gorily. Tak nefrancúzsky…

Zrazu sa otvorí brána (obdivujem tieto krásne parížske kovové domové brány…) a vychádza z nej staršia pani, zjavne správkyňa domu a hovorí nám, že nás už čaká a že máme opraviť dlažbu aj vo vnútrobloku. Volám Bernardovi, či nás pani iba zadarmo nechce využiť, ale on mi potvrdzuje túto informáciu, že tak boli dohodnutí. V itinerári sme to nemali, iba opravy pod pätou mostu. Ale v poriadku, spravíme to, sme radi, že nemusíme vláčiť so sebou nazad toľko piesku. Aspoň niekto si tu v meste váži našu prácu. Mysleli sme si…

Vo vnútrobloku bolo práce na hodinu. Akoby tu niekto tie dlažobné kocky naschvál pooral. Minuli sme takmer všetok piesok, našťastie žiadna dlažobná kocka nechýbala, nemuseli sme teda improvizovať. Prišlo mi to divné, akoby narafičené. A Bernard o tom zjavne vedel, pritom nám nič nepovedal…

Zametáme dvor od piesku. To je najväčšia piplačka, toto škárovanie, zahladiť piesok do každej škáry, aby sa kocky časom opäť nevyvyklali.

Už rozmýšľame ako profesionálni dláždiči… to je tá teória sociálnych rolí v praxi.

***

Zrazu sa otvárajú domové dvere a na dvor vychádzajú štyria šľachovití chlapi v kožených bundách a medzi nimi idú dvaja debatujúci Rusi, na uzavretom dvore ich hlasná ruština docela rezonuje, čo hneď vzbudí moju pozornosť.

Takmer odpadnem… oligarcha Michail Chodorkovský, ten neskorší disident. Vtedy to však bol ešte Putinov spojenec a bankár. A ten druhý Rus… a to bol pre mňa šok… to je predsa generál Lebeď, najsilnejší vyzývateľ Putina v blížiacich sa prezidentských voľbách v Rusku. To veru nie je Putinov kamarát. Čo majú títo dvaja za lubom, tu, v Paríži? Chodorkovského kšefty by som pochopil, zajtra príde Putin, možno budú rokovať i s francúzskymi bankármi, ale Lebeď?

„Net, nevazmožna“

Generál Lebeď si ma prechádzajúc cez dvor všimol. Prestal sa s Chodorkovským rozprávať a pár sekúnd ma pohľadom sledoval. Znervóznel som. Nemohol si ma predsa pamätať z Petrohradu, to bolo dávno…

Celá táto divná skupinka vyšla otvorenou bránou von z budovy k autám, počuli sme buchnúť viacero dverí, autá sa otočili a odchádzajú. My sme ešte pol hodiny dočisťovali nádvorie. Keď sme končili, z chodby vyšla pani správkyňa a doniesla nám na tácke fľašu gruzínskeho koňaku i s pohármi, za námahu. Cinkli sme si. Potešilo, v tejto zime veru zahrialo.

A pribalila nám ešte jednu fľašu koňaku na cestu, poctivo tak previazanú v darčekovom balení, že by sme ju neodbalili ani zubami. Zapasovala ju medzi prázdne vrecia od piesku a prikryla prázdnym vrecom, nech nám ju nikto neukradne.

Opýtal som sa jej, či si môžem pozrieť ten priestor hore, kde sa natáčali tie škandálne bytové scény filmu Posledné tango v Paríži.

– „Net, nevazmožna“, ukončila pani správkyňa moju romantickú predstavu. Stroho, akoby bola dôstojníčkou KGB. Ale chápal som ju, vy by ste si pustili do bytu neznámeho dláždiča?

***

Rozlúčili sme sa, s dvomi konečne prázdnymi vozíkmi sa vraciame smerom „na základňu“. Už nemáme materiál, už je i tma. Vraciame sa uličkami popod Trocadérom po pravej strane nábrežia, po asfalte, ktorý si užívame ako znalci. Nechce sa nám vracať po hrboľatých kockách ľavého brehu rieky, všímali by sme si iba nedorobky na dlažbe, diery, škáry, nie veru, pre nás naša rola dláždičov končí.

Safety first

Chceli sme si užiť večerné mesto. Ťaháme prázdne vozíky a nemôžeme si nevšimnúť, že nás sledujú nejakí vyšportovaní muži v čiernych bundách. Vždy, keď sme zastali na križovatke, tak sa motali povedľa nás, akože čakajú na zelenú, ale keď sme sa pohli, tak sa opäť zavesili v bezpečnej vzdialenosti za nás.

Idú za nami neustále, už tri kilometre, prechádzajú z ľavej na pravú stranu cesty, aby nepútali pozornosť, ale ja mám na odhaľovanie sledovania výcvik.

Netušil som, kto to je, či nám chcú ukradnúť tie prázdne vrecia, alebo zmlátiť ako nejakých bezdomovcov. Potajme som si ich pre istotu fotil, ale len tak nenápadne, od pása a bez blesku. Hlavne ich nevyprovokovať.

Takticky sme si vyberali cestu rušnými ulicami, kde je veľký frmol, i keď ísť s dvomi vozíkmi po luxusnej Avenue George V ako nejakí Bedári z románu Victora Huga, taký zjav tam miestni ešte nevideli. Ale safety first.

Sme v pasci…

Ale bolo nám to nafigu platné. Na Rue de Tivoli, tesne pri východe z metra stál fotograf, ktorý si fotil nočnú scenériu severného krídla Louvru. Túto scénu predo mnou som si musel odfotiť, to bol tak krásny záber…

Keď sme chceli prejsť okolo neho, musel sa so širokým statívom odpratať nabok, lebo by sme okolo neho neprešli s vozíkmi a na rušnú cestu medzi autá sme nemohli. Požiadali sme ho, aby sa odklidil nabok. Nerozumel, nastala medzi nami hlučná výmena názorov, on stále držal rozprestretý statív ako hluchý dvere. Normálne nám bránil prejsť. Desať metrov za nami ale stáli tí traja chlapi.

Až teraz mi to došlo. Sme v pasci. Neskoro…

Na červenú na semafore vyrazili z križovatky dve tmavé limuzíny Audi A8 a oslnili nás diaľkovými svetlami, takže sme nič poriadne nevideli. Prudko pri nás zabrzdili, tí traja chlapi za nami priskočili k nášmu druhému vozíku, dvaja z nich na nás namierili pištole a tretí sa začal prehrabovať v prázdnych vreciach od piesku. Zakričal „u miňja jésť butylka“ a všetci naskákali do áut. Fotograf so statívom naskočil do druhej limuzíny, autá dupli na plyn, až sa im dymilo od pneumatík a boli preč.

Na semafore naskočila zelená, prúd áut zahladil všetky stopy po prepade.

***

Musím uznať, že toto už od pohľadu vykonali profesionáli. Presné načasovanie, čisté prevedenie, bez výstrelu, bez svedkov, bez stôp a ešte zmizli ako gáfor.

Wau. Ostali sme tam stáť ako obarení. Po pár minútach sme sa prebrali z toho prekvapenia. Máme volať políciu? Čo nahlásime, že nám ukradli? Deravé vrecia? A keď sa polícia opýta, že kto sme, čo povieme? Falošní dláždiči?

***

Sakra, teraz mi to došlo. Ten koňak… Oni išli po tom koňaku. Ale rozhodne to neboli nejakí notorici, čo zavoňali chlast, v tej krabici muselo byť niečo iného, čo ich zaujímalo oveľa viac.

Voláme Bernardovi. Prekvapivo je v pohode, ukľudňuje nás, radí nám, aby sme len došli do skladu na Sorbonne a neriešili to. Veď sa nám nič nestalo. A prepadnutia sú predsa v Paríži bežné…

Ale dnes? Pred návštevou Putina? Keď sú v meste na nohách všetci policajti, uniformovaní i tajní?

Tajní… doplo mi to, toto bola akcia tajných. Ale nie francúzskych, to mi bolo podľa tej ruštiny jasné.

…

Bolo deväť hodín večer, keď sme konečne došli do skladov v kampuse Sorbonny, odovzdali sme vozíky s náradím, mundúry, prezliekli sa a nervózne si vypili ponúkaný čaj. Od Bernarda to bol podraz. Ostatní z nás to tak nevnímali, oni boli iba platiacimi klientmi zážitkovej turistiky. Pre nich to bol už od rána iba fantastický turistický zážitok. Oni nič za tým nevideli. Nemalo zmysel im niečo vysvetľovať. Zaplatili si za adrenalínový výlet, dostali čo chceli, dovi dopo…

Ale ja som to bral od Bernarda ako podraz, využil nás na nejakú špinavú akciu ruskej rozviedky, alebo dokonca v spolupráci s francúzskou kontrarozviedkou?

Čo bolo v tej krabici od koňaku? Kompromitujúca videonahrávka rozhovoru Chodorkovského s Lebeďom? A komu bola určená? Putinovi? A zajtra si ju odvezie v lietadle do Moskvy…

***

O pár mesiacov mi bolo všetko jasné. Všetko krásne do seba zapadalo. O tri mesiace neskôr vrtuľník s generálom Lebeďom nezvládol pristátie na Sibíri a ten to už nerozchodil…. a Chodorkovský už nasledujúci rok šúchal papučami vo väzobnej väznici Matrosskaja Tišina.

***

A vládca Kremľa si zjavne už v lietadle z Paríža s veľkým záujmom a pri poháriku dobrého koňaku pozrel celé to ukradnuté kompromitujúce video a spriadal scenár, ako naloží s jeho hlavnými aktérmi.

A možno mu to video chlapci z ruskej rozviedky i otitulkovali záverečnými titulkami.

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps, youtube.com