RescueRanger

Mám jedného dobrého priateľa v Kapskom meste, na juhozápadnom pobreží Juhoafrickej republiky. Spoznali sme sa kedysi dávno v jednom z francúzskych zámorských departmentov. Po desiatich rokoch sa vrátil domov, do Južnej Afriky, založil si tu rodinu a pestuje vinnú révu. Ba čo viac, stal sa jedným z najlepších juhoafrických vinárov. Na úpätí horského hrebeňa Stolovej hory, tiahnuceho sa z juhu od starého pirátskeho zálivu Hout Bay až do dvadsať kilometrov vzdialeného Kapského mesta na severe, tak presne tu má Pieters v oblasti zvanej Nova Constantia svoje veľké a preslávené vinárstvo.

Hacienda jeho rodiny je sama o sebe umeleckým skvostom, snom každého realitného makléra. Z terasy majú prenádherný výhľad na celú oblasť, východy slnka spoza zlatavého ranného oparu tu bývajú neopakovateľné.

S Pietersom som ostal v kontakte aj po tých dlhých rokoch, čo sme sa nevideli. Je to môj bývalý veliaci dôstojník. Má krásnu a veľmi múdru manželku Beatrice, bývalú modelku. Kedysi bola tvárou reklamy najväčšieho dovozcu automobilov a mala i vlastnú spoločenskú reláciu v televízii. Majú spolu dvadsaťročnú dcéru. Volá sa Sasha.

***
– Má sedemnásť a chôdzu ženy… chcelo sa mi zaspievať známu pesničku, keď mi ju Pieters pred tromi rokmi predstavil. Prvýkrát som ju registroval ešte pred vyše pätnástimi rokmi, keď som bol u Pietersa na prvej návšteve, vyraziac si spolu na koncert legendárneho Sugar Mana a vtedy sa nám niečo malé tmolilo pod nohami. Teraz už z nej bola štíhla, blonďavá tínedžerka s modrými očami, svetlou pokožkou a svetlo ružovými perami. Študovala architektúru na miestnej univerzite a je krásna po mame. Ach títo potomkovia Búrov, gény sa nezaprú…

Pri západe slnka na terase som im rozprával moje cestovateľské zážitky. Počúvali ma so zatajeným dychom, popíjajúc ich vlastné červené Cape Ruby Port, ročník 2017, víťaza viacerých svetových cien. Rozprával som o svojich salsových večeroch s tanečnicami na rímskom Salsafestivale, čím som ju podvedome namotivoval na víkendový program.

***

Pieters ma požiadal o priateľskú službu. V sobotu odchádza s priateľmi na týždeň na lov do Namíbie, kamsi až nad Windhoek. Beatrice so Sashou ostávajú doma, ale Sasha sa chce ísť cez víkend zabaviť do mesta. Minulý týždeň totiž oslávila dvadsiate narodeniny. S mamou ísť do downtownu v žiadnom prípade nechce (logické, nie?…), jej najlepšie priateľky sú s rodičmi na výlete a nejakým jej divným spolužiakom, mysliacim len na to jedno, tým ju Pieters v žiadnom prípade nezverí. Tak ma poprosili, aby som ju vytiahol niekam do spoločnosti na tanec. Oni už vedia, o čom spoločenské tance sú. A že je tam v dobrej spoločnosti a nie niekde v bare so všetkými jeho nástrahami…

Neskúsená dvadsiatka…

Gangy tu tiež nie sú až taký problém, tu v Južnej Afrike sú všetci naučení dodržiavať bezpečnostné pravidlá ako v Izraeli, i na univerzite, ktorá má svoju ochranku, je dievča v bezpečí, ale pustiť ju samú večer do mesta, do zábavných podnikov, to veru nie, mestská džungľa je nebezpečnejšia než divoká buš… Takže zvíťazilo afro-latino.

– Neskúsená dvadsiatka???… pomyslel som si… Jasné, spoľahni sa Pieters, budem jej bodyguardom… súhlasil som a zobral som to ako bojovú úlohu.

***

V sobotu ráno sme sa všetci s Pietersom rozlúčili, on nasadol do svojej zaprášenej Toyoty Landcruiser a vybral sa naložený až po strechu na letisko za priateľmi. Sasha trucovala. Na kizombu so mnou nechcela ísť, ťahalo ju to na salsu. Vybúriť sa.

– Sasha, počula si: Kizomba, originálny, rytmický africký tanec, ideme na party, tam sa zharmonizuješ a ukľudníš. … A okrem toho, mám svoje rozkazy a tým pádom aj Ty ich máš tiež… vravím jej prísne a ukazujem jej prstom na čelo. Sklapla. Ešteže má rešpekt k starším, nemal som náladu sa s ňou naťahovať.

– Kde do pekla je dnes v centre mesta kizomba party?… pomyslím si, vychádzajúc na terasu s príjemne chladnými tehlovými dlaždicami a vyťahujem mobil. Ideme hľadať… netrvalo dlho a našiel som jednu, podľa recenzií asi najlepšiu v meste. Paradiso Academy v prístave.

At home Zero, abroad Hero…

– Hmmm, aká romantika, prístav, tanec, hotová La Boca… pomyslím si, keď sa pozerám na mapu Kapského mesta. Pred vyše dekádou celú oblasť kompletne zbúrali a prestavali kvôli majstrovstvám sveta vo futbale. Teraz tam sú parky, športoviská, veľký futbalový štadión. Tam sme kedysi (ešte na starom, otvorenom štadióne) boli s Pietersom a Beatrice na koncerte legendárneho Sixto Rodrigueza, zvaného Sugar Man. To bol taký esenciálny zážitok, osobne stretnúť človeka, na ktorého sedí to okrídlené „At home Zero, abroad Hero“…

***

Len tak na chvíľu odbočím: – kto je Sixto Rodriguéz? Americký folkový spevák, ktorého doma nepoznali ani vlastní susedia a ktorý musel prosíkať, aby jeho vlastnoručne vydané protestsongové nahrávky o slobode, spravodlivosti, túžbe po rovnoprávnosti niekto vôbec pustil v lokálnych
rádiách do éteru a keď ich úplnou náhodou nejaký juhoafrický hudobný technik prepašoval domov, do vtedy ešte apartheidom zmietanej Juhoafrickej republiky a pustil ich v miestnom rádiu, v okamihu sa z neho stal Karel Kryl Južnej Afriky. O krátky čas vystrelil na najväčšiu hudobnú megahviezdu Južnej Afriky, akú si len viete predstaviť, bez toho, aby o tom Sixto Rodriguéz vôbec tušil. A ten si zatiaľ doma na terase skladal svoje pesničky, na ktoré však už na druhom konci sveta netrpezlivo čakala celá Južná Afrika. Sixto sa o tom dozvedel, až keď po páde apartheidu dostal pozvánku od nového juhoafrického prezidenta Nelsona Mandelu, aby prišiel osobne vystúpiť na svojom koncerte, na ktorý čaká celý oslobodený národ… Ufff, trasú sa mi ruky, keď o tom píšem, lebo na jednom z jeho neskorších koncertov sme sa zúčastnili. Boli sme v tranze od prvého gitarového riffu až po zhasnutia svetiel na štadióne. No, aby som o tom napísal nejakú samostatnú poviedku… Ale mimochodom, bol o ňom natočený Oscarový dokument Pátranie po Sugar Manovi, odporúčam vám si ho pozrieť aspoň na internete.

***

No ale teraz späť do môjho príbehu, do našej večernej Novej Constantie. Po večeri sme si zavolali taxík. Príde vraj o trištvrte hodinu, máme čakať, hovorí pani z taxislužby, je sobota večer, všetky taxíky jazdia ako divé. Tak sme sa zatiaľ nastajlovali do tanečného, ale iba taký chill-outový casual a čakajúc na taxík sme si sadli na príjemne vyhriatu terasu s pohárikom suchého Merlotu v ruke, kochajúc sa úžasnou scenériou prevaľujúceho sa tmavočerveného slnečného kotúča, pomaly zapadajúceho za Stolovú horu. Sasha bola celý čas ticho. Taxík prišiel skôr, už za pol hodinku. Nasadli sme, zadali adresu, kde nás má vyhodiť a nechali sme sa viesť, pozorujúc okolitú krajinu za oknami. Ako sme sa blížili k mestu, Sasha začala byť nervózna.

– Poďme na salsu do downtownu, nie na afro do Paradisa, to je ďaleko od centra, prosíííím… začala domŕzať.

– Dohodli sme sa na kizombe, tak splníš príkaz… odvetil som. Čím bližšie sme sa blížili k centru mesta, tým viac začala byť neznesiteľnejšia.

– Aspoň nakuknime, do Latin Flava, alebo do The Bank. Na Spin Street je tiež kizomba, môžeme si tam odskočiť, keď pôjdeme zo salsy, je to blízko…, striedavo očami prosí a o sekundu neskôr sa na mňa mračí.

– Dobre, ostaneme v centre, ukecala si ma… odvrknem pomedzi zuby. V autorádiu spieva Pavarotti Verdiho skladbu La Donna e Mobile (žena je nestabilná). Ó, aká príznačná skladba…

– Latin Flava, žiadna sláva, do zapadákova brána… rýmujem, skúmajúc lokalitu navrhovaných podnikov cez google street, to radšej poďme do klubu The Bank, to vyzerá bezpečnejšie. Vodičovi diktujem novú adresu: Queen Victoria Street 54.

Sashu poctivo ignorujem…

Sasha sa konečne usmieva. Zastavíme pred Botanik Social House, kde sa nočný tanečný klub The Bank nachádza a hneď ideme dovnútra. Všade je tu také erotické prítmie, červené a modré klubové reflektory zvýrazňujú oblúky hrubých múrov jednotlivých prepojených miestností a vytvárajú anonymizujúcu atmosféru. Salsa je tu už v plnom prúde, Sasha sa okamžite vrhá k baru pre cinzano a začne sa s ním vlniť v rytme hudby. Objednám si tiež drink a ideme si sadnúť do čierneho koženého boxu.

Sasha na mňa nečaká, pokladá drink a už sa vlní na parkete so svojimi kamarátmi. Pozerá po očku na mňa a hlavou mi naznačuje, aby som sa pridal. Nejak ma to neberie, nechám ju, nech sa vybúri. Popíjam si v boxe svoj drink a mysľou som kdesi pri afrických rytmoch kizomby. Sashu poctivo ignorujem. Po pol hodine už vidím, že je riadne spotená a odviazaná. Toto je jej sensual heaven. Salsová ronda zrazu končí, začína bachata. Sasha využíva pauzu, prichádza k stolu pre svoj drink, odpije si a vytiahne ma za ruku: – Tak už poď konečne na parket…

Wanna play? OK, so let´s play…

No dobre, vstávam, nenápadne sa včleňujem do davu. Sasha ma objíme okolo krku a začína sa okolo mňa vlniť v rytme bachaty sensual. Svojimi stehnami sa zvodne obtiera o moje nohy, na svojej hrudi cítim jej tvrdé bradavky. Nemá podprsenku. Pozerá sa mi koketne do očí. Zvádza ma. Bol som zvedavý, kam až zájde. Pristúpil som na jej hru.

– Wanna play? OK, so let´s play… poviem si sám pre seba.

Chytí mi obe dlane a pokladá si ich na svoje boky, sťahuje mi ich dole, na zadok, odtiaľ na stehná, potom hore na prsia. Obtierala sa okolo mňa ako striptérka okolo tyče. Olizla mi krk. Chytím Sashu za ruku a ťahám z parketu za hrubý stĺp kamsi k toaletám. Opriem ju surovo chrbtom o stenu, ruky jej držím od seba a bez pozvania jej dám hlboký francúzsky bozk. Kolenami jej roztiahnem stehná a pritlačím sa medzi ne. Cítim celú anatómiu jej panvy.

– Takto to chceš, ty divoška?… opýtam sa jej, nečakajúc na odpoveď a prirážam sa do nej cez šaty, až vykríkne.

Ty hajzel…

– Áno, chcem ťa celého… vzdychá a vlní panvou, imitujúc kopulujúce pohyby.
Prudko sa od nej odťahujem.

– Vieš, že nemôžem. Mám ťa na starosti. Som dnes večer tvoj bodyguard, nie milenec na jednu noc, bejby… hovorím jej. Ostáva opretá o stenu, rozrobená a neveriacky na mňa pozerá.

– Ty hajzel… chrstne mi nahnevane do tváre a utiera si nos. Plače.

– Zbaľ sa, ideme… chytím ju za lakeť a ťahám z podniku. Pri vchode nám cestu zatarasí tučný holohlavý vyhadzovač s fejkovou reťazou na krku. Na prvý pohľad ho odhadnem na nabušeného dementka na pilulách, čo si anatomické komplexy rieši street fightom so slabšími obeťami.

– Kamže kámo, s takou kráskou, ešte sa vráť dovnútra zabaviť, alebo nám tu nechaj svoju kočku… vraví vyhadzovať a vyťahuje vyskakovačku:

– To je nôž? Toto je nôž!… v mysli si vybavujem scénku z Krokodíla Dundeeho.

– Ako sa má tvoj foter?… pýtam sa ho. Vyvalí na mňa oči a prekvapený otázkou mátožne hľadá slová odpovede. Rýchlym karatistickým sekom hranou dlane na jeho krk tesne nad kľúčnu kosť ho tvrdo skladám na zem, až mu cvakli zuby. Posielam ho v sekunde do zaslúženého klimbu. Čistá práca. Chlapec sa vyspí a nebude si nič pamätať. Pokračujeme von. Ideme po nočnej, ale stále rušnej promenáde peši, držiac Sashu za ruku. Aspoň dievča počas chôdze vychladne.

Za chvíľu sme boli na Spin Street 6, je to len za rohom historického námestia. Už od vchodu bolo počuť afrohudbu. Pre mňa úplne iný level. Vošli sme dnu. Zvodne afroštýlovo oblečení tanečníci v plnom prúde tancovali kizombu, občas strihnutú amapianom a sembou. Sála bola príjemne večerne osvetlená intímnym svetlom, ktoré sa odrážalo od drevenej podlahy. Všade boli etno výjavy, ale originál zuluské, žiadne čínske fejky. Toto je predsa Afrika. A tie vôňe…

Pozeral som po očku na Sashu, ako sa jej pomaly začína meniť nálada. Z nahnevanej, urazenej dievčiny precitáva do role fluidnej, feminínnej osoby, sebavedomej ženy. Odložíme drinky, objímeme sa, chytíme sa do intímneho držania a začíname tancovať.

Pamätá si všetko, nasleduje ma, do toho si robí svoje figúry, zvŕta sa ako turecká brušná tanečnica. Kropaje potu jej stekajú po sluchách. Opäť sa na mňa pozerá zvodným pohľadom, opäť to na mňa skúša, druhý pokus, zo zálohy, z môjho vlastného tanečného tábora. Vymanévrovala ma z parketu až do chodby, pokračujúc v tanci. Objala ma rukami okolo krku a oprela sa o stenu. Oboma stehnami ma objala v drieku a zakvačila ma medzi svoje nohy. Cítim podpätky jej vysokých lodičiek zapichnuté v mojom tričku.

– Hmmmm? vyzývavo na mňa pradie, s ústami pol centimetra od mojich. Rukami som ju chytil za jej hebké, spotené nohy a vyložil som si ich na ramená. Ostala pritlačená medzi mnou a stenou, schúlená ako vo vajíčku. Bozkávam jej nohy v minisukni, ktoré teraz mám po oboch stranách tváre. Pritlačená o stenu vyzerá v tejto polohe ako sexuálna koučka indickej kámasutry.

– Takto zvádzaš tie svoje tanečnice, hmmmm?… vraví mi vyzývavo a panvou opäť simuluje kopuláciu.

– Nie, len sa s nimi hrám… odvetím.

– To je ale krutá hra, nemyslíš?… pýta sa opäť.

– Je to len hra, skončí hudba, skončí hra… odvetím, usmievam sa a perami sa dotýkam jej pier. Chce ma uhryznúť, uhnem sa v poslednej chvíli. Zošuchnem sa s ňou na zem na kolená. Sedíme na zemi, ona so svojimi dlhými štíhlymi nohami prevesenými cez moje plecia. Pozeráme na seba ako bojovníci v ringu.

– Čo si ty za chlapa, takto sa so mnou ešte nikto nezahrával… zasipí zlostne. Iba sa usmejem. Púšťam ju zo zovretia. Vstávame, oprašuje sa. Zistila, že mňa nemôže len tak ľahko osedlať. Skrotla, kobylka.

***

Poslušne so mnou vychádza z podniku, mávnem na taxík. Ideme domov. Sedíme na zadnom sedadle pohodlného amerického Crowne Victoria. Aký príznačný názov tohto modelu, na ktorý robila kedysi dávno reklamu Sashina mama. Taxikár to berie okľukou po pobreží, cez Moun Rhodes, na pôvodnej trase totiž hlásia nejaké prepadnutie. Je tma, okná máme dopoly stiahnuté, zvonku počuť šum oceánskeho príboja, rozbíjajúceho sa o skalnaté pobrežie.

Prečo ma nechceš?…

Sasha sedí opretá o mňa, s mobilom na kolenách, hryzie si hánku ukazováka a bezmyšlienkovito pozerá von do tmy. Jemne sa jej dotknem stehien.

– Prečo ma nechceš?… vyčítavo na mňa pozerá smutnými očami. Kľakne si k mojim nohám, v tomto aute je vzadu fakt veľa miesta na fakt všeličo. Objíma ma svojimi rukami, hladí ma po celom tele.

– Hej!… vykrútim jej ruky. Taxikár decentne pozerá pred seba na cestu, hoci v spätnom zrkadle vidí a počuje všetko, čo sa deje na zadnom sedadle. Nie je hluchý, ani slepý. Tak ďaleko s autonómnymi autami ešte nie sme.

Zrazu mi jej prišlo ľúto…

Sasha leží opretá na koženom sedadle. Má vyzývavo odhalené stehná. Zrazu mi jej prišlo ľúto. Došlo mi to, ja blbec, pochopil som, o čo tu išlo. Sasha je osamelá, veľmi inteligentná mladá žena, rovesníci ju nedokážu uspokojiť, potrebuje a veľmi chce zrelého, skúseného muža, ktorý by jej bol oporou, milencom, partnerom. Ale ja som jej otcovi niečo sľúbil, do šľaka!

Pustil som jej ruky, ktorými som ju držal. Začal som ju hladiť po odhalených bedrách. Nahol som sa k nej a pobozkal ju na krk. Objal som ju. Ležali sme takto opretí o seba v objatí celú cestu až domov. Bolo nám fuk, čo si taxikár myslí. Dostal tučné sprepitné. Vie za čo…

***

Bolo už okolo piatej nad ránom, keď sme dorazili domov. Rozvidnievalo sa, nad False Bay nesmelo vychádzalo spoza oparu ranné slnko. Prešli sme po zarosenej tráve na vonkajšiu terasu, kde sme večer čakali na taxík. Na stole ostala načatá fľaša Merlotu a prázdne poháre. Nalial som nám víno. Bolo po noci príjemne vychladené. Sasha si vyzúva lodičky, sadá si vedľa mňa na pohodlnú, bielo vypolstrovanú ratanovú pohovku a nežne si vykladá svoje dlhé, štíhle, biele nohy na moje kolená.

Zahľadela sa na mňa, ale už nie takým vyzývavým výrazom v tvári, ale zmierená, pokojne si odpíjajúc z pohára vína. Už nečaká na moju reakciu. Opatrne odkladám pohár poza kreslo na kamennú dlažbu a pokladám svoje dlane na jej hebké, horúce stehná, neprestávajúc pohľadom sledovať východ slnka tam v diaľke, na morskej hladine. Pomalým pohybom prechádzam svojimi dlaňami od hornej, hriešnej polovice jej stehien až dole k členkom.

Pripadám si ako klavirista, hrajúci kdesi v New Orleanskom bare pomalé nočné blues. Sasha popíja víno a zamilovane na mňa pozerá. Vidím ju v odraze fľaše vína, stojacej predomnou, takže môžem sledovať jej reakcie, bez toho, aby o tom ona sama vedela. Prestávam ju hladiť po stehnách a opatrne prechádzam dlaňami až k jej chodidlám. Jej dlhé a úzke chodidlá by mohli slúžiť medikom na hodinách anatómie ako vzor dokonalej klenby. A ten ružový lak na nechtoch…

Pokračuj, prosím… šeptá mi.

Začal som jej hladiť priehlavky. Usmieva sa, blahosklonne sa na mňa pozerá, robí jej to dobre. Pomaly jej stláčam hrany ľavého chodidla, vzdychá, zatvára oči, odkladá pohár naslepo po pamäti kamsi na stôl, cinknúc jeho spodkom o hranu stola, nedbajúc o to, či jej vypadne z ruky a rozleje sa. Chodidlá sú veľmi citlivé na dotyk, na teplo a na všetko ostatné (napríklad na bozky). Tu majú všetky orgány svoje reflexné body, svoje prijímacie kancelárie. Každý orgán. Zoznamujem sa s nimi.

Prstami ju zospodu hladím po chodidle, po tých miestach, stláčam palcom ruky zospodu plosku jej ľavého chodidla, tam nad miestom, kde sa spájajú prstné kosti, presne v mieste, kde je ten bod… a zabáram palec silno do jej hebkej plosky, až cítim, ako v chodidle zanecháva priehlbinu. Pozriem sa jej do tváre, zdvihnem jej ľavé chodidlo a priložím si ho k ústam. Pobozkám jej zospodu jej krásne klenutý priehlavok. Sasha sebou šklbne, otvorí oči a vyzývavo na mňa pozrie.

– Pokračuj, prosím… šeptá vzrušene. Bozkávam jej prsty na nohách. Hrám sa s nimi, kuskám ich, prechádzam po nich jazykom vyššie, na lýtko, na vnútornú stranu stehna. Skúmam jej hebkú pokožku jazykom a perami. Pomaly, nestále, neprestávam. Som stále intenzívnejší a intenzívnejší.

– Hmmmm, hmmmm, hmmmm… prerývano dýcha. Neprestávam, som stále dôraznejší a vášnivejší. Sasha hlboko vzdychá, hrudníkom sa vzpína dohora ako zasiahnutá elektrickým prúdom, kŕčovito sa pridržiava ratanového operadla, druhou rukou mimovoľne zráža pohár s vínom, ktoré sa rozleje po stole a steká po stranách na zem. Plytko a rýchlo sa nadychuje a vydychuje, trasie sa.

– Ahhhhhh… hlasno vzdychá. Prstami sa zarýva do operadla. Trvá to niekoľko minút, potom uvoľňuje svoje stuhnuté telo a zľahka klesá na pohovku. Otvára oči a so záhadným úsmevom Mony Lízy sa na mňa pozerá, v tvári sa jej zrkadlí zmes uvoľnenia, konečne odblokovanej, dlho potláčanej sexuálne túžby, intímneho porozumenia a hlbokej vďaky.

Pomaly skladá zo mňa nohy, sadá si, dotýka sa chodidlami zeme, pričom nechtiac stúpi do rozliateho vína.

– Nevadí, aj tak som úplne mokrá… pošepne mi spiklenecky, vstane a kráča smerom do domu, nechávajúc za sebou na dlažbe miznúce ružové stopy svojich prekrásnych chodidiel.

– Kamaráti?… pýtam sa jej.

Otočí sa na mňa v žiari vychádzajúceho slnka.

– S výhodami… odpovedá a šibalsky na mňa žmurkne.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, maps.google.com, AI