RescueRanger

Nálada davu je nevyspytateľná. Stačí nevinný brebt, nesprávne gesto, agresívnejší pohyb a z dovtedy ovládanej masy sa stane divoká horda, ktorá vás v okamihu prevalcuje. Alebo naopak, ich srdcia sa pred vami roztopia a stanete sa miláčikom davu. Lebo dav má vlastné emócie a logiku, ktorú neviete dopredu vždy prečítať.

Ako kedysi dávno v marci 1999, keď sme evakuovali Barbru Streisand z belehradského hotela Hilton tesne pred jej plánovaným koncertom, keď rozvášnený dav v uliciach začal počas práve započatého bombardovania Juhoslávie demolovať všetko, čo zaváňalo Amerikou. Čo s tým ale mala Barbra Streisand? Nič, ale pre Srbov to bola Američanka. Logiku za tým nehľadajte, ani sme sa tým veľmi nezdržovali, prioritou bola jej záchrana. Slabá žena uprostred rozvášneného davu, to vždy zaváňa problémom.

Všetci proti kočande…

Niektoré ženy ale takéto masovky priam vyhľadávajú a užívajú si pokriky z davu, piskot, sem tam rajčinu či vajce mihnúce sa okolo hlavy. Taká slovenská ministerka kultúry by vedela rozprávať. Ale ona sa v tom vyžíva, priam si tým nabíja energiu z davu, vediac, že krotkí Slováci po nej iba zapískajú, zahromžia na ňu z kotla pod tribúnou svojimi pästičkami… ale to je tak všetko, na čo sa proti nej zmôžu. A ešte proti takej kočande…

Ženy s kurážou…

A tak tam hrdo sedela, nehnúc ani brvou na tvári (objektívne, chlapi – na ministerku je to mimoriadne krásna žena, podobne ako jej francúzska kolegyňa Rachida Dati). Veď koho by sa mali takéto ženy s kurážou báť – protestujúcich komediantov, mávajúcich kartónovými transparentmi?

Veď oni to nie sú žiadne rozzúrené francúzske Žlté vesty. Tých sa boja i policajti. Tí vedia inak demonštrovať. V Paríži lieta vzduchom všetko, čo nie je privarené… nie ako na Slovensku, kde tí naši ťuťkovia v rolákoch s trikolórami z každej demonštrácie spravia umelecký happening. A ešte si k tomu zaspievajú.

Na tých júlových folklórnych slávnostiach vo Východnej bola medzi pozvanými hosťami i jedna poslankyňa českého parlamentu z moravskoslezského kraja. Folkloristka telom i dušou. Možno už tušíte, kto to je… áno, to bolo to kedysi deväťročné dievča, ktoré rozplakalo natrieskaný moskovský štadión Lužniky nádhernou, clivou skladbou Oči čornyje.

Kým ten povyk okolo vypískania pani ministerky v zákulisí odoznel, dali sme sa v tlačovej miestnosti festivalu do reči a práve ona mi porozprávala ten svoj príbeh z Moskvy, ako tam s moravskou etno-folkovou kapelou svojho otca cez letné prázdniny brázdili festivaly a vystupovali na koncertoch po celom Sovietskom zväze.

A po tej show na Lužnikách boli odvtedy všade v Rusku za veľké hviezdy, majúc vypredané najväčšie koncertné sály a štadióny. A zarábali také peniaze, že i Karel Gott by im závidel. Keby to vedel… ale nevedel, nikto to nevedel, iba pár ľudí z Pragokoncertu, ktorí im tú sovietsku koncertnú šnúru organizovali. Ale oni tiež držali bobríka mlčanlivosti, lebo do Ruska nechcel kvôli imidžu dobrovoľne chodiť koncertovať takmer nikto. Ako dnes…

Každý sa cpal hrať do západonemeckých pajzlov, kde po nociach v zafajčených kluboch hrali pre desiatky pripitých štamgastov či v kúpeľoch pre dôchodcovské zájazdy, rátajúc každú tvrdú marku, ktorú za to dostanú na ruku od prevádzkarov, netušiac, aké veľké peniaze sa točia v Sovietskom zväze. I keď… ruble. A za tie ste si mohli kúpiť doma prd makový… ostávalo vám iba ich vymeniť za koruny, lebo v Tuzexe by vám za ne nepredali ani žuvačku.

Numizmatik…

Ale Andrein otec – kapelník, bol veľmi chytrý hospodár, Moravák a aby ho nezavreli za šmelinu, tantiémy si legálne podľa zmluvy nechal vyplácať ruskou štátnou bankou v zlatých investičných minciach, takže do Československa sa vrátil so skutočne tvrdou menou v kufríku, ako nejaký numizmatik. Oficiálny kurz zlata voči československej korune ho nezaujímal, straty to boli akceptovateľné, lebo on vedel, čo iní nie…

Hlavne nenápadne…

A keďže celá táto valašská kapela bola jedna rozvetvená, pokrvná rodina, v podstate rodinný podnik, zarobené peniaze vedeli šikovne investovať. Nekupovali si žiadne tuzexové Volvá a Mercedesy ako Karel Gott, ani vilu niekde v papalášskej štvrti nad Prahou. Jazdili na nenápadných volgách a žigulíkoch a pekne v tichosti sa držali pri zemi. Svoju sovietsku zlatú baňu si strážili ako oko v hlave. Hlavne nenápadne.

Sem-tam ich na ulici v Ostrave či Brne stretol zájazd sovietskych turistov, ktorí pred nimi od prekvapenia padali do mdlôb, ako keby stretli Beatles, ale nikto z miestnych obyvateľov moravských miest netušil príčinu ich hystérie. Kto by už riešil nejakú skupinu pomätených Rusov…

***

Ale naši muzikanti nelenili. Vo vtedy ešte chátrajúcom, šedivom, ospalom a takmer vyľudnenom Mikulove na južnej Morave, čo bolo vtedy prísne pohraničné pásmo s imperialistickým Rakúskom, tak tu za lacný peníz poskupovali polovicu historických domov v centre meste a obrovské hektáre okolitých viníc. Tie síce vtedy ešte obhospodarovali socialistické jednotné roľnícke družstvá, ale čakalo sa…

A keď o pár rokov padol socializmus, padla i železná opona a z Mikulova, Ledníc, Valtíc i celej Pálavy sa stali desiatkami tisíc turistov vyhľadávané destinácie.

A kto bol na to všetko pripravený? Kto chodil každý rok do Sovietskeho zväzu, odvážajúc si odtiaľ nielen tvrdú menu v zlate, ale i cenné, necenzurované informácie o blížiacom sa páde režimu?

A keď máte veľké peniaze a rozľahlé majetky po celej južnej Morave, vlastníte najväčšie moravské vinárstva, miestne hotely, treba si ich cez politiku poistiť. Takže vstup pani Andrei do politiky bol docela logickým krokom. Rodinu predsa treba chrániť.

A keď začali tiecť české eurofondy aj do agropodnikania a agroturistiky, no to nastala tá pravá žatva… Ale poctivá, zveľaďujúca miestne bohatstvo. Nie minutá na utajené chorvátske vily, ako u tých našich gaunerov. Tí Moraváci vedia do biznisu vrátiť každé dotačné euro. Veď sa tam choďte pozrieť.

Sem tam dopadne tieň nejakej agrodotačnej aférky samozrejme i na jej rodinný podnik, s tým jej priezviskom je podozrivá už z podstaty veci…

Ale za tie roky v politike to berie s nadhľadom a gráciou, podobne ako naša krásna prvá dáma slovenskej kultúry. Niektorým ženám, keď na ne zapískajú, to docela imponuje. Choďte si to otestovať do Talianska…

A keď o päť týždňov prevalcuje české parlamentné voľby ten náš slovenský Andrej, danajský to dar našim bratom Čechom, môže si pani Andrea pripiť na víťazstvo. Napríklad lahodnou polosladkou Pálavou s marhuľovými ovocnými tónmi z vlastných viníc.

Tak na víťazstvo!

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, pravda.sk, www.maps.google.com