Ten nezabudnuteľne drsný víkend začal veľmi nevinne, priam obyčajne. Nečakaným, ale o to príjemnejším telefonátom od mojej včerajšej náhodnej spolucestujúcej, nežnej tmavovlásky Katky, ktorej som veľkodušne ponúkol odvoz z viedenského letiska až k nej domov na zaprášenú bratislavskú perifériu.
Volala mi, že by sa so mnou rada stretla, len tak kamarátsky, ak náhodou nemám dnes poobede niečo iné na programe…
Aký už môžem mať po dvoch mesiacoch v Južnej Amerike program v sobotu podvečer v Bratislave… nejaká predstava?
***
Nahodil som sa ako na rande (nie že by som s niečím rátal, ale pre istotu…) a vyrazil som do slnkom vyhriatych ulíc Starého mesta. Katka ma už čakala v útulnej kaviarni vedľa Univerzitnej knižnice, v jednom z tých vysokých meštianskych domov, lemujúcich úzke staromestské uličky.
Bola nastajlovaná… ako na rande. Takže predsa?
– Čítala som tvoj príbeh so slečnou v Múzeu hodín, rada by som sa tam pozrela. Veľmi ma to zaujalo. Poďme tam, prosím, do šiestej majú otvorené… navrhla mi s úprimným záujmom v očiach.
Mal som na výber? Skorigoval som si v hlave predstavu o príjemne strávenom večeri a s úsmevom sme vyrazili v ústrety kultúre. Keď sa už nič iné nečrtá, tak aspoň niečo…
***
Bratislavské mestské Múzeum hodín nie je od centra ďaleko, cikcak hore uličkami k hradu, cez nadchod ponad Staromestskú ulicu sme za desať minút boli pri múzeu.
Ja si v príbehoch nič nevymýšľam…
Vnútri už neboli žiadni turisti, iba staršia unudená uvádzačka, ktorá sem-tam zdvihla oči od rozčítanej knihy, benevolentne nás nechajúc prechádzať sa samých po expozícii a tak som Katke nerušene povysvetľoval, čo sme tu s mojou kamarátkou Adriankou počas predminulých Vianoc zažili za divokú noc. I tie fejkové drevené stojace hodiny, za ktoré sme zamenili ich rozbitý originál a ktorý teraz stojí v krčme susediacej s múzeom, aj tie som Katke na poschodí ukázal. Nikto na to doteraz neprišiel, že je to len napodobenina. Len sa nedotýkať.
– A ten podzemný tunel do Krčmy u Dobrého pastiera je skutočný?… opýtala sa ma zrazu Katka so záujmom bádateľa.
– Samozrejme, ukážem ti ho, ja si vo svojich príbehoch nič nevymýšľam… odvetil som
a ťahám ju potichu do pivnice múzea, míňajúc za ten čas už nad knihou driemajúcu uvádzačku.
V tuneli bol príjemný chládok, ideálny na chladenie piva. Veď aj za ťažkými dubovými dverami, vedúcimi do krčmy je sklad nápojov. Dvere boli odomknuté. Vošli sme dnu a okolo prepraviek s nápojmi sme sa cez sklad bez povšimnutia dostali priamo do krčmy.
Sadli sme si k barovému pultu. V potemnenej miestnosti si moje oči museli chvíľu privyknúť na miestne šero. Rozhliadam sa. V rohu sedia dvaja svalnatí, nakrátko ostrihaní chlapi v čiernych military tričkách, inak tu nie je nikto iný. Vyzerajú ako výpalníci… ale tie časy sú snáď už dávno preč…
Z dverí vedúcich z kuchyne vchádza za bar podsaditý, ramenatý krčmár s bielou zásterou okolo krku. Utierkou medzi prstami leští sklený pohár. Typický, priam filmový obraz krčmára…
Všetko je tu také typicky krčmové, až filmovo dokonalé, ako keby sa tu nakrúcala nejaká filmové scéna. Pohľadom sa vnáram do nápojového lístka.
***
Katka sa zrazu obráti na krčmára a kľudným hlasom mu vraví:
– Tak som Vám ho priviedla, pán plukovník… Je Váš…
***
Ako si mohol byť tak blbý…
Nechápajúc pozriem na Katku. Akoby ma niekto ovalil mechom. Teraz mi to došlo… toto bola pasca… medová pasca. A Katka bola iba krásnou volavkou.
A ja som si už myslel, že bohviečo dnes večer budeme spolu robiť…
Prázdna krčma v sobotu večer, dvaja svalnáči pri stole, filmovo pôsobiaci krčmár, Katkin prehnaný záujem o nejakú hlúpu výstavku starých hodín… mohlo ma to napadnúť.
Vyčítavo pozriem na ňu. Opätuje mi pohľad.
– Prepáč… ale ako si mohol byť tak blbý?… vraví mi, nechápavo krútiac hlavou.
***
Svaly nie sú všetko…
Ako na povel vstávajú tí dvaja svalnáči od stola a ráznym krokom sa blížia ku mne s jednoznačným úmyslom ma zatknúť. Vytrhnem krčmárovi z rúk jeho dokonale vyleštený ťažký sklený pohár a hádžem ho jednému z nich z bezprostrednej blízkosti o hlavu. Zjajkne a chytá sa za čelo, ale v tom už letí prehodený v kotúle do vežových hodín pri bare – tých vymenených z múzea, ktoré sme sem tajne preniesli a opreli do kúta. Dopadol do nich ako tučniak do bazéna a v okamihu z nich nenávratne spravil kůlničku na dříví.
Druhý svalnáč ani nestihol mrknúť očami a po jednom rýchlom seku na krčnú tepnu iba hlasno cvakol zubami a zosunul sa na zem ako ťahacia harmonika.
Svaly nie sú všetko…
***
Stojím oproti falošnému krčmárovi a v duchu premýšľam, či mu spoza barového pultu zasadím pravý, alebo ľavý hák.
V tom sa cez dvere do krčmy nahrnie päť chlapov v civile s odistenými pištoľami. Zjavne čakali vonku na povel.
– Koniec hry… pomyslím si, pochopiac realitu a zdvíham ruky nad hlavu. Na Blízkom východe by sme v takejto situácii ešte stihli zatiahnuť za poistku na páse s granátmi a ukončili hru, vezmúc so sebou do pekla všetkých prítomných džihádistov i s budovou. Lebo dostať sa do ich zajatia je horšie než peklo samé. Ale našťastie sme tento expresný lístok na druhý svet nikdy nemuseli použiť.
Tentokrát sú to zjavne iba slovenskí tajní…
Sedím pripútaný o barovú stoličku. Pozerajúc na falošného krčmára mi pomaly dochádza, kde som ho už videl…
***
… no predsa v Paríži, v delegácii pani ministerky, míňajúc ich na schodoch, keď odchádzali z tajného rokovania s Rusmi z vládneho konferenčného centra Amfiteáter Rohan.
***
Figu krčmár, sám riaditeľ tajnej služby je to… a ja som sa zbytočne dva mesiace skrýval na druhom konci sveta. Ale užil som si to, priznávam. Ale teraz musím zaplatiť účet. Len musím vedieť, za čo vlastne…
Nebudem vás napínať. Riaditeľ služby mi povedal, že vtedy pri odchode zo stretnutia s Rusmi, keď som sa s ich delegáciou zrazil na schodoch centra, stratili šifrovaciu tabuľku pre dekódovanie signálu zo Bzučiaka.
Čo je Bzučiak? Asi ste o tom ešte nepočuli. Je to ruská rádiostanica UVB-76, vysielajúca na krátkych vlnách na frekvencii 4625 kHZ od roku 1973 neustále iba bzučanie, občas prerušené kódovanými správami v ruštine. Skomolené slová, ktoré nezainteresovaným nedávajú vôbec žiadny zmyslel. Ale tie kódované hlásenia sú vysielané vždy pred dôležitými svetovými udalosťami, ktoré sa následne v krátkom čase udejú. Spravodajské služby celého sveta sa domnievajú, že sú to inštrukcie pre ruských agentov v zahraničí, ale dodnes tie šifry nikto z nich nerozlúštil.
A slovenská vládna delegácia v Paríži vraj dostala od Rusov dešifrovací kľúč, aby mohla reagovať na blížiace sa prelomové svetové udalosti. Za dobré vzťahy s Putinom? Neviem, ale pani ministerka, ktorej ho Rusi vraj dali, ho cestou zo stretnutia stratila.
Prúser ako Brno, reputačný, ale hlavne spravodajský. Stratiť nosič kryptografických prvkov, to je na basu. Pani ministerke, ani riaditeľovi služby však nič takého nehrozí, ale panika, aká u nich zavládla, bola riadna. Diplomatickú limuzínu slovenského veľvyslanca, ktorá ich zo stretnutia odviezla, nechali rozobrať do skrutky, priestory parížskeho múzea i konferenčnú sálu prehľadali priam s lupou, celú noc civeli na záznamy z bezpečnostných kamier ako na finále majstrovstiev sveta v hokeji… a nič.
***
Tak ich logicky napadlo, že som to mohol byť už iba ja, kto im ho vzal, míňajúc ich na schodoch múzea, ktoré boli čistou náhodou mimo dosahu kamier. A preto ma začali sledovať a prehľadali mi na druhý deň i moju izbu v parížskom hoteli. Tak ako včera v bratislavskom hoteli Falkensteiner, keď sa mi aj veru zdalo, že nemám svoje vybalené veci na mieste tam, kam som si ich vyložil.
Tak teraz to už všetko dokonale zapadá do seba…
Jaké pak prdy, babičko…
Všetci tí tajní stoja okolo mňa ako apoštoli pred spasiteľom. Uvedomil som si, že treba zachovať kľud. Lebo to je ako v kovbojskom súboji na divokom západe – kto prvý stratí nervy a cukne, ten prehráva.
Uvedomil som si, že zavrieť ma oficiálne nemôžu, veď som nič nespáchal, tajomný ruský vysielač UVB-76 oficiálne neexistuje, tak aký dešifrovací kľúč? A oni si ten prúser za klobúk nedajú, lebo keby som začal pred súdom rozprávať, aj keby to bolo (naisto) s vylúčením verejnosti, mohol by som sa im vysmiať, že: …Jaké pak prdy, babičko… konšpiratívne weby máte blokovať, nie čítať… tak by mali hanbu na sto rokov. Alebo, keby som vážne rozprával, čo o tom viem, (vykonali ste tajnú operáciu v zahraničí bez informovania francúzskej tajnej služby DGSE?…) tak to by mali megaprúser, lebo exministerka spravodlivosti za progresívcov má na všetkých súdoch stále svojich verných ľudí a tí by to vyniesli von. Sudcovia, zapisovateľky, vyšší súdni úradníci, justičná stráž… hocikto. A to by potom jedna progresívna tlačovka striedala druhá… a preferencie by dúhovým rástli a oranžovým klesali.
A oni sú si toho vedomí, preto mi ani žiadnym súdom či vyšetrovacou väzbou nehrozia. Len útrpne okolo mňa stoja a čakajú, čo poviem a spravím. A bezo mňa si neškrtnú, lebo som potenciálne jediný, kto o tom stratenom spravodajskom poklade ešte môže mať nejaké vedomosti.
***
– Možno sa dohodneme… ale chcem za to niečo konkrétne… vravím riaditeľovi služby pokojným hlasom hráča pokru.
– Počúvam, som pripravený na obchod. Ak to bude to, čo chceme… tak aj Vy dostanete čo chcete. Čo vlastne chcete za to?… vraví a hlas mu od vzrušenia preskakuje ako konskému handliarovi na trhu. Z očí mu zračí nedočkavosť a stres.
– Nahnem sa k nemu a šepkám mu moju požiadavku do ucha. Od prekvapenia otvorí ústa. Potom sa zasmeje, ale hneď sa zarazí.
– To vám neprejde, ona taká nie je… povie a vytáča telefónne číslo pani ministerky.
***
– Ani náhodou!!! Čo si on do frasa o sebe myslí, že je George Clooney?… počujem v slúchadle riaditeľovho telefónu vyprsknúť pani ministerku. On ju kľudným hlasom upokojuje a vysvetľuje vážnosť situácie, pozerajúc pritom na mňa.
– Ale taká ministerka kultúry s mojou podmienkou súhlasila… vravím mu polohlasne, aby to v telefóne počula aj ministerka hospodárstva.
– A tá čo stratila???… pýta sa ma šokovaný riaditeľ tajnej služby.
– Rozum a súdnosť… odpovedám polovážne.
Dohodli sme sa. Ideme do Hlavného miesta riadenia obrany štátu. Nepredstavujte si žiadny obrovský protiatómový bunker vydlabaný v opálovej bani tristo metrov pod skalným masívom kdesi v Apalačských vrchoch, strážený po zuby ozbrojenou vojenskou jednotkou mariňákov. Tu nie sme v Amerike. Ten slovenský sa nachádza oproti Starému rozhlasu, prezieravo zamaskovaný umelo navŕšeným kopcom hliny, ponad ktorý je vybudovaný prechod ponad Staromestskú ulicu. Chytrá kamufláž, ešte aj s električkovou traťou, nech je dojem dokonalý.
A tu sa nachádza nenápadný vstup do Hlavného miesta riadenia obrany štátu, maskovaný ako vstup do regulačnej stanice plynu. Pancierové dvere, mikrokamery v priezoroch, otrasové senzory, elektrické šokové konektory, uštedriace silný elektrický výboj každému, kto by sa sem chcel vlámať…
Na prvý pohľad nízka, posprejovaná budova so zamurovanými oknami, s tabuľou varujúcou pred nebezpečenstvom výbuchu plynu a s graffiti na priečení: KARSO WAS ALIVE, čo je vo svetovej spravodajskej komunite už dávno prefláknuté poznávacie heslo označujúce takéto tajné zariadenia.
Je to úplne nenápadná budova a pritom v samom centre mesta, s výbornou dostupnosťou z prezidentského paláca, z úradu vlády i parlamentu a okolo ktorej denne bez povšimnutia prejdú desaťtisíce ľudí.
A pritom za nenápadným brizolitovým múrom sa skrýva najmodernejšia komunikačná technika, ukrytá v tridsať metrov hlbokom železobetónovom bunkri, ktorý bol postavený počas výstavby Mosta SNP, využijúc stavebný ruch a chaos v tejto časti mesta, takže si nikto nevšimol budovanie nejakej podozrivej stavby, nesúvisiacej s mostom.
***
A tu, hlboko pod zemou sa monitoruje všetka svetová komunikácia i vysielanie tajomnej ruskej rádiostanice UVB-76, zvanej Rádio súdneho dňa.
V pristavenom čiernom Multivane s tmavými sklami, ktorým sa kedysi vozieval premiér Fico, ma odviezli až k tej akože „regulačnej stanici plynu“. Nenápadné dvojkrídlové kovové dvere sa na diaľku otvorili a my sme vošli dnu.
No, poviem vám, tu to je iný svet. Vonku mŕtvo, ale vnútri to vyzerá ako na colnici. Počtom ľudí i tým frmolom. Dlhou betónovou chodbou sme zišli až dole do rádioodposluchovej miestnosti.
Dovtedy ani ťuk…
Čakáme na telefonát od pani ministerky, splnenie mojej podmienky je súčasťou našej dohody. Dovtedy nespravím ani ťuk.
Po štvrťhodine konečne riaditeľovi pípne telefón. Pozrie na MMSku od pani ministerky.
– No ale toto… a zalapá po dychu. Červený v tvári mi podáva mobil.
– Dohoda je dohoda. Všetko má svoju cenu… vravím mu s úsmevom.
***
Všetci títo papaláši teraz stoja za mnou a pozerajú mi cez rameno, čo s tým zašifrovaným signálom spravím.
– Tak vy ste ho mal celý čas ukrytý v smart hodinkách?… lapá po dychu riaditeľ tajnej služby.
– Hmmm, tak veru. A teraz si môžete konečne užívať dešifrované prepisy hlásení ruského Rádia súdneho dňa. Ale bezo mňa, ja s tým nechcem mať nič spoločné… odvetím.
***
Vracajúc sa potemnelou chodbou k východu z Hlavného miesta riadenia obrany štátu s eskortou dvoch statných „montérov“ za chrbtom a sprevádzaný Katkou, dôstojníčkou tajnej služby som mal dosť času rozmýšľať, komu som vlastne týmto svojim zásahom pomohol. Premiérovi Ficovi rozhodne, teraz bude vďaka mne vedieť o všetkých dôležitých svetových udalostiach ako prvý a podľa toho sa isto zariadi. Bude odteraz lepšie informovaný než Trump a Netanjahu dokopy. A svojim kamarátom z mokrej štvrte tiež isto nejaké strategické informácie po kvapkách pustí. Neohrozenému Viktorovi Orbánovi i Andrejovi Babišovi, ktorý na jeseň opäť prevalcuje české parlamentné voľby. To bude opäť trojlístok….
A za to všetko môžem ja… Do čoho som sa to namočil…
Tak dúfam, že aspoň za nabíjanie elektrického auta nebudem musieť platiť. Veď o tom som telefonoval s pani ministerkou, že mi vybaví nabíjací e-voucher, sľúbila mi to za odmenu. Vážne…
***
Dvadsaťpäť na holú…
Pri vchode z bunkra sa chcem ešte súkromne rozlúčiť s Katkou. Tak trochu mi zlomila srdce, že so mnou nehrala čistú hru. Zaslúžila by si dvadsaťpäť na holú. Do jej bytu na periférii to ale nemá zmysel si prísť vydiskutovať, ten je isto iba konšpiračný. Nie je hlúpa, aby ma pozývala do vlastného. A či sa vôbec volá Katka, to tiež nie je isté. U tajnej služby nie je nič isté.
Podávam jej ruku na rozlúčku.
– A mňa si pózovať na barovej stoličke vidieť nechcel… precedila nahnevane pomedzi zuby a strelila mi facku…
.
.
.
.
.
Foto: www.google.com/maps, ja
Celá debata | RSS tejto debaty